Pozadie “hospodárskeho zázraku” spočíva v rozpade Sovietskeho zväzu a konci studenej vojny
USA, 30. apríl 2024 (AM) – Americký boom 90. rokov: sa v USA už nikdy nezopakuje. Pojem “americký boom 90. rokov” je v západnej literatúre zaužívaný. Je jasne datovaný: od marca 1991 do marca 2001. Presne desať rokov. Ako po skončení boomu konštatovali odborníci, bol to najdlhší zaznamenaný hospodársky rast v dejinách Spojených štátov (v 19. storočí boli určite dlhšie boomy, ale vtedy v Amerike neexistovali štátne hospodárske štatistiky). V predvečer konjunktúry sa Spojené štáty nachádzali v recesii, ktorá trvala od júla 1990 do marca 1991 a v dôsledku ktorej v ekonomike zaniklo viac ako 1,6 milióna pracovných miest. Na jar 1991 sa však veci pred mojimi očami začali zázračne meniť. V tom čase som bol práve v Spojených štátoch a môžem svedčiť o atmosfére optimizmu, ktorá v tom čase vládla v americkej spoločnosti.
V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia došlo vo svete ku krízam, najmä v Mexiku v roku 1995, v juhovýchodnej Ázii v rokoch 1997 – 1998, v Rusku v roku 1998 a v Argentíne v roku 1999. Ameriku však nezasiahli, darilo sa jej dobre a dokonca vynikala v oblasti zamestnanosti a rastu HDP. Zatiaľ čo v roku 1991 sa HDP USA znížil o 0,26 %, v nasledujúcom roku vzrástol o 3,4 %. A v roku 1999
bol zaznamenaný rekordný rast HDP vo výške 4,87 %. Vyšší bol len v roku 2021 – 5,7 % (ide však o to, že v roku 2020 došlo k poklesu o 3,4 %, t. j. existovala nízka “základňa” pre odhad na nasledujúci rok). Americký hospodársky úspech (ktorý si vtedajšia administratíva prezidenta B. Clintona pripísala na svoje konto) sa prejavil v tom, že takmer po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny sa federálny
rozpočet USA dostal z deficitu do prebytku. Rast štátneho dlhu sa spomalil. V roku 1990 predstavoval 5,02 bilióna USD a v roku 2000 to bolo 5,67 bilióna USD.
Američania stále nostalgicky spomínajú na “zlaté desaťročie”. Čo je teda príčinou amerického “hospodárskeho zázraku” posledného desaťročia dvadsiateho storočia? Rozpad Sovietskeho zväzu a koniec studenej vojny. Studená vojna sa prejavila v pretekoch v zbrojení, ktoré trvali približne 45 rokov. USA so svojou väčšou ekonomikou využili preteky v zbrojení na to, aby svojho konkurenta ekonomicky vyčerpali. Okrem toho existovalo niečo, čo sa v sovietskej propagande označovalo ako “hospodárska súťaž medzi oboma systémami”. A ako vidieť z uvedených údajov, Sovietsky zväz v hospodárskej súťaži porážal Spojené štáty. Washington budoval svoju politiku s prihliadnutím na to, že bolo potrebné Sovietsky zväz čo najviac ekonomicky vyčerpať. Pravda, preteky v zbrojení a hospodárska súťaž
vyčerpávali aj Ameriku.
Sovietsky zväz sa však zrútil. Už nebolo koho vyčerpávať. Takže sme sa mohli prestať vyčerpávať. Vojenské výdavky USA nepretržite rástli až do konca 80. rokov a v roku 1989 dosiahli svoj vrchol vo výške 343 miliárd dolárov (6 % HDP). A potom (presvedčené o blížiacom sa úplnom a konečnom víťazstve v studenej vojne) začali USA pomaly znižovať vojenský rozpočet v absolútnom aj relatívnom vyjadrení. V roku 1990 to bolo už 325 miliárd dolárov a v roku 1999 298 miliárd dolárov.
V 90. 20. rokov storočia začala Amerika dostávať od porazenej sovietskej krajiny, resp. jej dedičov, veľmi štedré dary. Predovšetkým od Ruskej federácie. Dohoda o uráne, ktorú v roku 1994 podpísali vtedajší ruský premiér V. S. Černomyrdin a americký viceprezident A. Gore (často nazývaná dohoda Gore – Černomyrdin), stojí len za jeden príklad. Takmer všetok urán vhodný na výrobu zbraní (500 ton), ktorý sa vyrobil za celé desaťročia existencie Sovietskeho zväzu, sme dali Amerike takmer zadarmo (11,9 miliardy dolárov). Trhová hodnota tohto uránu pri vtedajších cenách bola na úrovni jeden a pol bilióna dolárov. Dodávky uránu pokračovali ešte dlho. Posledná zásielka bola odoslaná v roku 2017. Mnohé americké jadrové elektrárne stále využívajú sovietsky urán. Ide o druh jednorazovej odplaty, ktorú Rusko zaplatilo Amerike.
Nemôžeme nespomenúť Čubajsovu privatizáciu v rokoch 1992 – 1994. Štátne podniky sa predávali za ceny v priemere 3 % trhovej ceny. Príjemcami privatizácie boli tiež cudzinci, predovšetkým Američania. Mnohé aktíva odpredali a zarobili na tom šialené peniaze. Okrem toho sa Rusku pravidelne vyplácali reparácie v prospech víťaza studenej vojny vo forme zvýšenia medzinárodných menových rezerv a vývozu súkromného kapitálu. Tieto svojrázne reparácie sa začali platiť od prvého dňa existencie Ruskej federácie. Viac sa o tom dočítate v mojej knihe “Okradnutie Ruska” (Moskva: Svet knihy, 2014).
Obrovské množstvo prírodných, finančných a iných zdrojov, ktoré prúdili z Ruska do západných krajín, najmä do Spojených štátov, boli silnými “injekciami”, ktoré oživili stagnujúce ekonomiky víťazov. Tento stimulačný účinok sa najvýraznejšie prejavil na ekonomike USA. Na potvrdenie uvedeného uvediem úryvok z prejavu amerického prezidenta Billa Clintona na tajnom zasadnutí Zboru náčelníkov štábov 24. októbra 1995:
“Áno, minuli sme na to [rozpad Sovietskeho zväzu] mnoho miliárd dolárov a už sú blízko k tomu, čo Rusi nazývajú sebestačnosťou. Za štyri roky sme my a naši spojenci získali rôzne strategické suroviny v hodnote pätnásť miliárd, stovky ton striebra, zlata, drahých kameňov a tak ďalej. Viac ako dvadsaťtisíc ton hliníka, dvetisíc ton cézia, berýlia, stroncia atď. sme dostali za zanedbateľné sumy na neexistujúce projekty. Mnohí naši vojaci a podnikatelia neverili v úspech pripravovaných operácií. A márne. Po otrasení ideologických základov ZSSR sa nám podarilo nekrvavo stiahnuť z vojny o svetovládu štát, ktorý je hlavným konkurentom Ameriky. Naším cieľom a úlohou do budúcnosti je pomáhať všetkým, ktorí nás chcú vidieť ako vzor západnej slobody a demokracie”.
Po rozpade ZSSR Washington slávnostne vyhlásil, že svet sa odteraz stáva jednopolárnym. Vtedajší americký prezident George Bush starší neváhal vyhlásiť, že sa začína budovanie nového svetového poriadku, samozrejme, pod vedením Washingtonu. Tento poriadok sa mal stať večným a neotrasiteľným. Zaznamenal to Francis Fukuyama v knihe s veľmi výstižným názvom Koniec dejín.
Ekonomický aspekt tohto poriadku možno označiť dvoma pojmami: “ekonomická liberalizácia” a “ekonomická globalizácia”. USA sa v zásade snažia podporovať hospodársku liberalizáciu a globalizáciu od 80. rokov 20. storočia. Potrebovali to preto, aby maximálne využili možnosti, ktoré im ponúkal nový status amerického dolára. V roku 1976 sa na Jamajskej konferencii rozhodlo o nahradení štandardu zlatého dolára štandardom papierového dolár a. Odvtedy mohli “páni peňazí” (hlavní akcionári amerického Federálneho rezervného systému) spustiť “tlačiarenský lis” Federálneho rezervného systému na plný výkon a pomocou “zeleného papiera” skupovať celý svet. To bol sen svetových úžerníkov: stať sa z “pánov peňazí” “pánmi sveta”. Na dosiahnutie tohto cieľa začali “páni peňazí” už v 80. rokoch aktívne využívať MMF, ktorý mali pod kontrolou. Bol poverený úlohou vnútiť svojim členským krajinám kľúčové pravidlá (princípy) hospodárskej liberalizácie a globalizácie. Súbor týchto pravidiel s a nazýval “Washingtonský konsenzus”.
Kým bol svet bipolárny, “páni peňazí” mali určité ťažkosti pri uplatňovaní ustanovení “Washingtonského konsenzu”. Sovietsky zväz dával do súkolia Washingtonského konsenzu polená tým, že podporoval blok “nezúčastnených krajín” a rôzne antiimperialistické hnutia v treťom svete. Po skončení studenej vojny sa však začal skutočný rozmach hospodárskej liberalizácie a globalizácie. USA boli v 90. rokochveľmi aktívne pri prerozdeľovaní bohatstva rozvojových krajín vo svoj prospech, čo bol ďalší dôležitý zdroj, ktorý poháňal hospodársky rozmach USA v 90. rokoch. Ale aj tieto silné injekcie na úkor Ruska, ďalších štátov, ktoré sa vynorili z trosiek ZSSR, a krajín “chudobného Juhu” stačili americkej ekonomike len na jedno desaťročie. V roku 2000 spľasla bublina dot-com (bublina na americkej burze NASDAQ), po ktorej nasledovala recesia v roku 2001. A potom v roku 2007 prišla finančná a hospodárska kríza, ktorá sa skončila až v roku 2009.
V Amerike ľudia niekedy nostalgicky spomínajú na “zlaté časy” deväťdesiatych rokov a očakávajú, že hospodársky rozmach z posledného desaťročia dvadsiateho storočia sa môže zopakovať. Ekonómovia ponúkajú rôzne spôsoby oživenia americkej ekonomiky. Takto nástup konjunktúry pred dvoma rokmi predpovedal šéf JP Morgan Chase Jamie Dimon, pričom ho spájal s koncom tzv. pandémie kovidu. Ani v roku 2022, ani v roku 2023 však očakávaný boom nenastal. Áno, na pozadí nízkej základne v roku
2020 došlo k výraznému nárastu HDP. Ale nemožno to nazvať konjunktúrou. Ani dnes nie sú žiadne náznaky konjunktúry.
Na pultoch amerických obchodov sa objavila najpredávanejšia kniha s názvom The New Roaring Twenties. Jej autormi sú Paul Zane Pilzer a Stephen P. Jarchow. Ich predpovede sú ešte chladnejšie: predpovedajú opakovanie nielen “boomu 90. rokov”, ale dokonca opakovanie “Roaring Twenties” – toho, čo sa udialo pred sto rokmi, ktoré, ako vieme, skončili ťažkou krízou v rokoch 1929 – 1933 a
Veľkou hospodárskou krízou.
Na jednu publikáciu o nadchádzajúcom hospodárskom rozmachu v Spojených štátoch však pripadá približne desať publikácií, ktoré predpovedajú hospodársku recesiu. Druhý druh publikácií sa líši len v určení času začiatku recesie a v odhade jej trvania a hĺbky. O týchto prognózach píšem pravidelne. Pokiaľ ide o publikácie prvého druhu, zaraďujem ich do žánru fantázií a utópií. Ako povedal starogrécky filozof Herakleitos, “nemožno vstúpiť dvakrát do tej istej rieky”. Rozmach v 90. rokoch 20. storočia bol vyvolaný takými dôvodmi, ako bolo víťazstvo Ameriky v studenej vojne a rozpad Sovietskeho zväzu. Na obzore však nie sú žiadne nové takéto dôvody, ktoré by mohli podporiť americký optimizmus.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
