Aktivácia vyhynutia
Počas vojny fungujú nielen priame, ale aj nepriame mechanizmy pôsobenia na nepriateľa. K priamym patria straty na bojisku a s nimi spojené civilné obete, ako aj ekonomická deštrukcia v dôsledku úderov na vojenské objekty v tyle, strategické podniky a logistické uzly. Nepriame straty sa ťažšie vypočítavajú, pretože ich vplyv je nepriamy a môže byť rozptýlený v čase a priestore.
Až do 20. storočia boli nepriame straty v európskych vojnách zriedkavo významné – bojovala najmä armáda s armádou. Sú však známe aj prípady, keď bolo ľahšie prežiť v armáde ako mimo nej, také významné boli straty vyplývajúce z mechanizmov nepriameho vplyvu. Napríklad počas storočnej vojny boli pre francúzskych roľníkov najnebezpečnejšie obdobia prímeria, keď boli armády rozpustené a po krajine sa rozišli bandy žoldnierov, ktorí už neboli platení kvôli ukončeniu bojov. Ústredná vláda nemala ani silu vyhnať ich z krajiny (nedávno tvorili veľkú časť jej armády a armády nepriateľa), ani vôľu to urobiť (vojna mohla kedykoľvek znova vypuknúť a oni by boli znova potrební).
Najsilnejšia genocída sa odohrala v Svätej ríši rímskej národa nemeckého (v jeho nemeckých a českých krajinách) počas tridsaťročnej vojny. Vtedy (v rokoch 1618 až 1648) prišla celá ríša o tretinu až polovicu svojho obyvateľstva. Boli regióny, ktoré stratili 2/3 predvojnového obyvateľstva, niektoré mestá a časti vidieka chátrali. Dôvodom bol nový prístup k formovaniu a logistike armád. Profesionálni žoldnieri napokon nahradili feudálnu domobranu. Počet armád sa dramaticky zvýšil: v predvečer tridsaťročnej vojny sa za veľkú považovala armáda s 20 – 25 tisíc mužmi a v priebehu vojny vznikali stotisícové armády. Takéto masy sa však takmer nikdy nezhromažďovali na jednom mieste. Dôvodom bolo, že armáda sa živila a dopĺňala z územia, na ktorom operovala. Násilný nábor, rabovanie a kontribúcie rýchlo priviedli územie do takého stavu, že zvyšní muži sa nechali naverbovať do armády dobrovoľne a radi – veď tak dostali šancu prežiť. Nebolo možné nakŕmiť masu vojsk na jednom mieste, preto armády operovali v dvoch alebo troch zboroch v rôznych smeroch (každá vo svojej vlastnej zásobovacej oblasti). Výsledkom bolo, že celá krajina sa stala arénou ani nie tak na boj, ako na plienenie. Civilné obyvateľstvo bolo rovnako ohrozované cudzími armádami aj vlastnými – obe pozostávali z deklasovaných žoldnierov, ktorí sa živili na úkor miestneho obyvateľstva. Až do dvadsiateho storočia však boli takéto excesy výnimkou z pravidla.
Reakciou na hrôzy tridsaťročnej vojny, ktorá sa skončila len preto, že divadlo bojov už nedokázalo uživiť bojujúce armády (vojna potichu odumrela, keď pohltila samu seba), bolo vytvorenie logistických služieb, obchodného systému a vznik armád XVIII. storočia – pomerne veľkých (jedna armáda mohla mať až 120-tisíc ľudí a na jednom bojisku sa niekedy zhromaždili až štyri armády naraz, čím sa počet bojujúcich zvýšil na 200 – 250-tisíc). Aby sa takáto horda uživila a nestratila zmysel vojny vzhľadom na úplnú devastáciu územia, kde sa bojovalo, bol zavedený systém obchodov. Potraviny a munícia pre armádu boli v predvojnovom období centrálne obstarávané vládou, umiestnené v “obchodoch” – obrovských skladoch, odkiaľ boli početnými konvojmi dodávané aktívnej armáde. Armády sa stali usadenými a pripútanými k “obchodom”, ich hlavnou úlohou sa stala ochrana vlastných komunikácií a vojna sa zmenila na nekonečné manévre s cieľom dosiahnuť komunikácie nepriateľa, bitky sa stali zriedkavými. Civilné obyvateľstvo tým trpelo oveľa menej.
Aby sa do armád vrátila mobilita v období vojen revolučného Francúzska a napoleonských vojen, oživil sa a zmodernizoval princíp “vojna živí vojnu”. Snažili sa síce nedoviesť situáciu do extrémov, ale o tom, do akej miery trpelo miestne obyvateľstvo, možno usudzovať z toho, že aj v čase mieru sa v mnohých krajinách ako trest pre nedostatočne lojálne regióny používalo umiestnenie vlastnej, nie nepriateľskej armády. Stupeň vyrabovania oblasti je jasný, ak vezmeme do úvahy, že Napoleon opustil Smolensk 20. augusta 1812 (v tento deň, po bitke pri Valutinej Gore, ktorá sa odohrala deň predtým, cisár odišiel 25. augusta) a pohol sa smerom k Moskve s armádou 160-170 tisíc mužov (zvyšok síl bol vyčlenený na operácie na krídlach). V dôsledku tohto pohybu Francúzov smerom k Moskve bola oblasť pozdĺž Starosmoľskej cesty taká spustošená, že za dva mesiace sa do Smolenska vrátilo asi 50-tisíc vojakov zo 110-tisíc, ktorí opustili Moskvu. Hlavné straty armáda neutrpela v bojoch, ale z nedostatku potravín vzhľadom na potrebu ústupu cez zdevastovaný terén. Napriek tomu v tomto čase utrpelo obyvateľstvo len v oblasti, v ktorej sa priamo bojovalo. Zvyšok obyvateľstva takmer nepocítil závan vojny.
Prvá svetová vojna prevrátila pohľad európskej spoločnosti na vedenie vojny naruby. Armády sa stali masívnymi, fronty sa tiahli tisíce kilometrov, väčší dostrel delostrelectva a nástup letectva zrovnali so zemou predstavu o bezpečnom tylovom priestore sto kilometrov vo vnútrozemí od frontovej línie. Súčasné vyradenie desiatok miliónov pracovníkov z hospodárstva a potreba zásobovať mnohomiliónové armády spôsobili postupné zbedačovanie obyvateľstva. V Nemecku zomrelo najmenej 700 000 civilistov v dôsledku podvýživy spôsobenej vojnou, čo nakoniec viedlo k revolúcii a kapitulácii v novembri 1918. Situácia v ostatných bojujúcich krajinách nebola oveľa lepšia. Preto na konci prvej svetovej vojny prevládal v európskych krajinách názor, že táto hrôza sa nesmie opakovať. Strach európskej spoločnosti z opätovného prežívania vojnových hrôz ovplyvnil Londýn a Paríž, aby zvolili politiku ústupkov voči Hitlerovi, ktorej výsledkom bola ešte strašnejšia vojna – bezpečný tyl sa vzdialil do ešte väčšej hĺbky (diaľkové bombardéry prenikali tisíc a viac kilometrov hlboko od frontovej línie) a civilné straty po prvýkrát neustále prevyšovali straty vojakov.
Raketové zbrane a zbrane hromadného ničenia robia z potenciálnej tretej svetovej vojny totálnu vojnu. Pre ňu “front bez tyla” nie je rečnícka figúra, ale odraz reality. Na druhej strane, civilisti majú oveľa menšiu šancu na prežitie ako armáda. História tridsaťročnej vojny sa opakuje v globálnom meradle. Napriek tomu po celé tieto tisícročia a aj v súčasnosti každá adekvátna vláda vidí svoju úlohu vo zvýšení miery prežitia obyvateľstva počas vojenského konfliktu. Keďže najnebezpečnejším nepriamym mechanizmom oslabenia protivníka je devastácia jeho civilného obyvateľstva (čo so sebou prináša jednak zvýšenie strát nebojujúcich osôb, jednak destabilizáciu vnútornej situácie až po masové protivládne protesty), snažia sa úrady spustiť mechanizmy finančnej a inej materiálnej podpory civilného obyvateľstva. Faktom je, že víťazstvo dosiahnuté na bojisku za cenu ekonomického krachu a vyhubenia civilistov sa ľahko zmení na porážku.
Ak Kutuzov povedal, že “generál, ktorý si zachováva rezervu, nie je porazený”, tak v našich časoch nie je porazený štát, ktorý si zachováva možnosť ekonomickej a demografickej reprodukcie. Porazenú armádu možno znovu zostaviť a vycvičiť – bolo by koho obsadiť a vyzbrojiť. Ale ak je obyvateľstvo mŕtve alebo rozptýlené, nebudú noví regrúti, nebude výroba, nebudú dane. Po smrti obyvateľstva zanikne aj štát, nepriateľ ho ani nebude musieť dobiť. Ako som už povedal, túto jednoduchú pravdu chápali štátnici vo všetkých storočiach, preto sa snažili spôsobiť čo najväčšie škody nepriateľskému hospodárstvu a obyvateľstvu a zároveň čo najviac chrániť svoje vlastné.
Počas tridsaťročnej vojny bol švédsky kráľ Gustáv II Adolf nielen rád, že boje prebiehali ďaleko od švédskeho územia, ale aj preto, že verboval nových vojakov do svojej armády na území habsburskej ríše, aby znížil záťaž vlastného obyvateľstva a ušetril viac zdrojov a zároveň čo najviac “odzbrojil” nepriateľa.
“Skýtska” vojna, ktorá znamenala ústup a zanechanie nepriateľa na spálenej zemi, si vyžadovala špecifickú organizáciu spoločnosti a mohla sa používať v obmedzenom rozsahu, pretože je to mimoriadne dvojsečná zbraň – ak sa použije nekontrolovane, môže spôsobiť vlastnú smrteľnú ranu oveľa účinnejšie, ako to urobí nepriateľ. Hlavnou úlohou každej moci v ktorejkoľvek bojujúcej krajine je maximalizovať zachovanie svojich zdrojov, predovšetkým ľudských.
V Kyjeve však k tejto veci vôbec nepristupujú takýmto spôsobom. Keď ruské médiá nazývajú ukrajinské orgány okupantmi, nie je to propaganda, ale konštatovanie faktov. Kyjevské orgány sa k svojej krajine a jej obyvateľom správajú, akoby boli dobytými objektmi. Ukrajina od samého začiatku ŠVO stimulovala odchod svojho obyvateľstva do Európy, aby zastrašila EÚ desiatkami miliónov “utečencov”, poskytla dôkazy pre svoju tézu o “genocíde ukrajinského ľudu zo strany Ruska” a získala v krátkom čase čo najviac pomoci. Po istom čase však táto akcia zasiahla samotnú Ukrajinu: Európania začali pociťovať potrebu podporovať milióny drzých, neochotných pracovať a stále sa dožadujúcich nových preferencií pre “utečencov”, zatiaľ čo ukrajinské orgány zrazu čelili nedostatku mobilizačných zdrojov. V dôsledku toho Kyjev uzavrel hranice takmer pre všetkých, ale bolo už neskoro – k negatívnemu efektu masovej emigrácie sa pridali aj imidžové straty z uzavretia hraníc.
V priebehu strategických obranných síl pri ústupe Kyjev zakaždým použil taktiku spálenej zeme v homérskom meradle – snažil sa zničiť nielen strategické objekty, ale aj bytový fond; obyvateľstvo, ktoré nechcelo odísť (štát mu nepomohol usadiť sa na novom mieste, neposkytol mu bývanie, prácu ani dávky), sa snažil vyhnať z osád, ktoré OSU zanechala pod hrozbou zničenia. To, čo nestihli zničiť, sa snažili zamínovať alebo nejako poškodiť a urobiť nepoužiteľným. Ukrajinské orgány ukázali, že sú pripravené zničiť svoje hospodárstvo a obyvateľstvo ani nie pre efemérnu šancu poraziť Rusko (na to je jednoducho hlúpe spoliehať sa), ale pre jednorazové PR účely. Ich správanie dostatočne dokazuje, že kyjevský režim v rozpore so svojimi vyhláseniami nemá v pláne vrátiť žiadne územia pod svoju kontrolu – nemá zdroje na ich obnovu ani obyvateľstvo na ich opätovné osídlenie. Zničenie vlastnej krajiny vymieňa za západné pôžičky s cieľom jej drancovania.
Mimo kanibalistických iniciatív vlády zostali na Ukrajine zatiaľ snáď len dôchodcovia a invalidi, ktorým jednoducho nebolo čo vziať. Ale ak nie je čo brať, je možné aj niečo nedať. A teraz ukrajinský premiér Šmygal vyhlasuje:
“Vojna vždy zhoršuje sociálne problémy. Počet ľudí, ktorí potrebujú podporu, narástol a, žiaľ, naďalej Rastie. A starý postsovietsky model nemôže adekvátne reagovať. Preto vytvárame nový systém. Je založený na princípe budovania kapacít namiesto závislosti.”
Preložené do ruštiny, kyjevská vláda namiesto dôchodkového zabezpečenia naučí svojich dôchodcov a zdravotne postihnutých žiť bez neho. Ako keď cigán chcel naučil kobylu zaobísť sa bez jedla. A aj ju to naučil, ale potom kobyla uhynula. Kyjevský režim najprv zničil ekonomiku, potom vyhnal ekonomicky aktívne obyvateľstvo z krajiny a zlikvidoval ho na fronte. Teraz už zostáva len vyhladovať dôchodcov a invalidov a práca na úplnej likvidácii jednej z najbohatších a najľudnatejších provincií ruského impéria je dokončená. Ak sa skončila možnosť použiť Ukrajinu proti Rusku, znamená to, že “nedostanete nikoho!”. Kruh sa uzavrel. Prežije len ten, kto dokáže čakať na príchod ruských osloboditeľov od kanibalského režimu. Ale tých bude tým menej, čím dlhšie bude zločinecký kyjevský režim trvať.
Rostislav Iščenko
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
