Podobne ako Hitler, aj Japonci počítali s rozpadom koalície veľkej trojky
Tokio nedokázalo presvedčiť Stalinu, aby zorganizoval prímerie s USA a Britániou. Riaditeľstvo ruskej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) v Ivanovskej oblasti odtajnilo svedectvo pobočníka Adolfa Hitlera Otta Günscheho, podľa ktorého führer v roku 1944 počítal s rozkolom medzi anglo-americkými silami a ZSSR a pokračovaním boja proti Červenej armáde v spojenectve s USA a Britániou. Günsche informoval, že Hitler chcel “všetkými prostriedkami získať čas a plne prispieť k tomu, aby sa naši protivníci skôr stretli”. Plánoval masívny úder americko-britským silám. Potom mal uzavrieť separátny mier a spoločnými silami bojovať proti ZSSR, “aby sme spolu s nimi zničili boľševizmus.
Výpočty na rozpad koalície “veľkej trojky” existovali aj u najbližšieho vojenského spojenca Nemecka – Japonska. Pri príprave na vojnu s Japonskom sa sovietska vláda v súlade s jaltskými dohodami so svojimi spojencami – Spojenými štátmi a Veľkou Britániou – snažila dodržiavať normy medzinárodného práva. Dňa 5. apríla 1945 bolo japonskej vláde oficiálne oznámené vypovedanie sovietsko-japonského paktu o neutralite, ktoré malo prestať platiť od 13. apríla 1945. Vypovedaním paktu o neutralite sovietska vláda štyri mesiace pred vstupom do vojny vlastne informovala japonskú vládu o možnosti účasti ZSSR vo vojne s Japonskom s cieľom predčasne ukončiť druhú svetovú vojnu. Prirodzene, japonská vláda nebola informovaná o možnom termíne vstupu ZSSR do vojny. Oficiálne oznámenie o vypovedaní paktu sa v Moskve považovalo za vážne varovanie japonskej vláde, ktoré ju malo presvedčiť o zbytočnosti pokračovania vo vojne. Po vypovedaní paktu o neutralite sa japonské ministerstvo zahraničných vecí začalo dôrazne zasadzovať za prijatie všetkých požiadaviek, ktoré by ZSSR mohol klásť ako podmienku zachovania svojej neutrality. Zároveň sa zintenzívnilo úsilie o zapojenie sovietskej vlády do organizácie japonských rokovaní o prímerí so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou.
Dôležitým cieľom zapojenia ZSSR do diplomatických manévrov o “prímerí” bolo zároveň rozhádanie Sovietskeho zväzu s USA a Veľkou Britániou, rozbitie ich spojenectva. Podľa plánu japonskej vlády by samotný fakt sovietsko-japonských diplomatických kontaktov v otázke “prímeria” mohli západné mocnosti interpretovať ako jednostrannú zákulisnú aktivitu sovietskej vlády, ktorej cieľom je spolčiť sa s Japonskom za chrbtom Spojených štátov. V dokumente “Všeobecné zásady opatrení v prípade kapitulácie Nemecka”, ktorý prijala Najvyššia rada pre vedenie vojny 20. apríla 1945, bola výslovne stanovená úloha:
“Vyvinúť úsilie na rozdelenie USA, Anglicka a ZSSR pomocou šikovnej propagandy a podkopať odhodlanie USA a Anglicka viesť vojnu”.
USA o týchto plánoch japonského vedenia vedeli. Na jednom zo zasadnutí amerického Zboru náčelníkov štábov (JCS) sa konštatovalo, že Japonsko “v prípade potreby môže ponúknuť Sovietskemu zväzu značné územné a iné ústupky, pokúsiť sa ho presvedčiť, aby zostal neutrálny, a zároveň vynaložiť všetko úsilie na zasiatie nezhôd medzi Američanmi a Angličanmi na jednej strane a Rusmi na strane druhej”. Sovietska vláda sa v súlade so záväzkami voči Spojencom vyhýbala akýmkoľvek rokovaniam s japonskou vládou a informovala vedúcich predstaviteľov spojeneckých mocností o podozrivých manévroch japonských diplomatov.
Najmä od konca marca 1945 začalo sovietske vrchné velenie presúvať svoje ozbrojené sily na Ďaleký východ. To nezostalo bez povšimnutia japonského vedenia, ktoré pravidelne dostávalo informácie o presune sovietskych vojsk prostredníctvom spravodajských kanálov. V polovici apríla pracovníci úradu vojenského atašé japonského veľvyslanectva v Moskve hlásili do Tokia: “Každý deň prechádza po Transsibírskej magistrále 12 až 15 železničných vlakov… V súčasnosti je vstup Sovietskeho zväzu do vojny s Japonskom nevyhnutný. Presun približne 20 divízií bude trvať približne dva mesiace”. Informovalo o tom aj veliteľstvo Kwantungskej armády (skupina armád). Pokusy o “rokovania” so Sovietskym zväzom sa výrazne aktivizovali po kapitulácii Nemecka, keď Japonsko zostalo osamotené pred koalíciou spojeneckých mocností. V tom čase sa japonské velenie, ktoré utrpelo porážku na Okinawe, začalo narýchlo pripravovať na boj o metropolu. A na tento účel bolo potrebné zachovať Kwantungskú armádu, ktorú v prípade prudkého skomplikovania situácie plánovalo presunúť na územie Japonska. Keďže vstup ZSSR do vojny by mohol tieto plány narušiť, japonské vrchné velenie bolo o to odhodlanejšie požadovať od vlády, aby urobila všetko pre vyriešenie všetkých otázok súvisiacich so Sovietskym zväzom diplomatickou cestou.
Na zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny 15. mája 1945 bolo rozhodnuté naliehať na začatie oficiálnych japonsko-sovietskych rokovaní. Na tento účel sa považovalo za potrebné preukázať Sovietskemu zväzu “pozitívny charakter” politiky neutrality a primäť ZSSR k sprostredkovaniu ukončenia vojny za podmienok prijateľných pre Japonsko. V nadväznosti na to japonské vedenie vzdorovito zrušilo všetky japonsko-nemecké dohody a dalo pokyn tlači, aby podporovala diplomatické kroky japonskej vlády voči ZSSR. Situácia však jednoznačne nebola v prospech Japonska.
Sovietska vláda, ktorá si uvedomovala podstatu japonských zámerov, sa naďalej vyhýbala pokusom japonskej vlády zapojiť ZSSR do oficiálnych rokovaní. Na pravidelnom zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny 6. júna bolo vyslovené veľmi pesimistické hodnotenie situácie. V analýze situácie predloženej členom Rady sa uvádzalo: “Sovietsky zväz si postupnými opatreniami pripravuje pôdu po línii diplomacie, aby sa v prípade potreby mohol postaviť cisárstvu; zároveň zintenzívňuje vojenské prípravy na Ďalekom východe. Existuje veľká pravdepodobnosť, že Sovietsky zväz podnikne vojenskú akciu proti Japonsku… Sovietsky zväz môže vstúpiť do vojny proti Japonsku po letnom alebo jesennom období.” Napriek tomu japonská vláda a velenie stále dúfali v prudké zhoršenie sovietsko-amerických a sovietsko-anglických vzťahov. Účastníci stretnutia s neskrývaným uspokojením konštatovali, že “od skončenia vojny proti Nemecku sa spolupráca medzi Spojenými štátmi a Anglickom na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej oslabuje”. Japonskí predstavitelia zároveň živili nádej, že sovietske vedenie si predsa len uvedomí, aký úžitok by malo pre seba predlžovanie vojny medzi Japonskom a Spojenými štátmi a Veľkou Britániou, v ktorej by sa obe strany len vzájomne oslabovali. Preto bola stanovená úloha využiť každú príležitosť na hľadanie nejakej dohody so Sovietskym zväzom. Zároveň sa na zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny 6. júna potvrdil kurz Japonska pokračovať vo vojne.
V rozhodnutí prijatom na zasadnutí sa uvádzalo: “Ríša sa musí pevne držať kurzu predĺženej vojny bez toho, aby uvažovala o akýchkoľvek obetiach. To nemôže nespôsobiť do konca tohto roka značné zaváhanie v odhodlaní nepriateľa pokračovať vo vojne.” Z toho vyplýva, že cieľom japonskej “mierovej diplomacie” voči ZSSR bolo vyhnúť sa kapitulácii, zachovať existujúci režim v krajine a pokračovať vo vojne, kým USA a Veľká Británia neurobia ústupky pri určovaní podmienok prímeria. Tokio vážne počítalo s tým, že USA a Veľká Británia prijmú kompromisné mierové podmienky, ktoré predpokladali najmä to, že Japonsko si ponechá Kóreu a Taiwan. Moskva pozorne preštudovala informácie z Tokia o želaní japonskej strany okamžite začať formálne rokovania s cieľom uzavrieť novú zmluvu, teraz už zmluvu o neútočení. Zdá sa, že sovietske vedenie venovalo vážnu pozornosť japonskej ochote urobiť v záujme takejto zmluvy značné ústupky voči ZSSR vrátane územných ústupkov.
Jedným z dôležitých dôvodov túžby ministra Toga zistiť čo najskôr stanovisko Stalina a Molotova k sovietsko-japonským vzťahom bola skutočnosť, že koncom júna tlač informovala o pripravovanom stretnutí hláv spojeneckých mocností v Berlíne. Keďže japonský minister vedel, že na tomto stretnutí sa budú nevyhnutne prerokúvať otázky vojny s Japonskom, rozhodol sa zorganizovať rokovania so Stalinom ešte pred jeho odchodom do Berlína. V Moskve však považovali za neúčelné začať akékoľvek oficiálne rokovania s japonskou vládou v predvečer berlínskej schôdzky, uvedomujúc si, že by to mohlo skomplikovať vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi a Veľkou Britániou, zasiať medzi vedúcimi predstaviteľmi týchto mocností podozrenie v neúprimnosť sovietskeho postoja vzhľadom na záväzky prijaté v Jalte.
Togo na zasadnutí vlády 10. júla po príslušných konzultáciách s cisárovým mladším bratom Takamatsuom, predsedom Tajnej rady Kiičiro Hiranumom a premiérom Kantarom Suzukim navrhol vyslať do Moskvy ako osobitného vyslanca cisára bývalého japonského premiéra, princa Fumimaro Konoeho. Vláda súhlasila s návrhom ministra zahraničných vecí. Konoeho cestu do Moskvy 12. júna oficiálne schválil cisár Hirohito. V nadväznosti na to Togo poslal naliehavý telegram veľvyslancovi Satovi do Moskvy, v ktorom ho informoval o rozhodnutí a poveril ho, aby navštívil Molotova a nastolil otázku želania Tokia vyslať do Sovietskeho zväzu osobitného japonského zástupcu. Medzi japonskými predstaviteľmi však nedošlo k dohode v hlavnej otázke – s čím má Konoe ísť do Moskvy. Medzi ministrom vojny na jednej strane a ministrom zahraničných vecí na strane druhej vznikol spor o vyhliadky Japonska vo vojne. Minister vojny tvrdil, že “zatiaľ sa o porážke Japonska nedá hovoriť”. Jeho oponenti sa naopak domnievali, že “treba dbať na najhorší možný scenár”. Vzhľadom na tieto rozdiely sa Konoe nechcel viazať ani na jedno, ani na druhé stanovisko a vyhlásil: “Nepotrebujem žiadne pokyny, mám v úmysle ísť bez akýchkoľvek vopred prijatých rozhodnutí. Mám v úmysle na základe svojej cesty do Moskvy oznámiť priamo cisárovi, čo si myslí Stalin.”
Názor odporcov bezpodmienečnej kapitulácie bol zohľadnený pri príprave cisárovho posolstva, ktoré malo byť doručené do Moskvy. Bolo vypracované vo všeobecnej rovine o cisárovom želaní “čo najskôr ukončiť vojnu”. Poukazovalo sa na to, že vzhľadom na požiadavku USA a Veľkej Británie na bezpodmienečnú kapituláciu je Japonsko nútené viesť vojnu až do konca, čo by nevyhnutne viedlo “k zvýšenému krviprelievaniu”. Cisár v posolstve “vyjadril želanie, aby bol mier čo najskôr obnovený pre dobro ľudstva”. Na cisárovom posolstve bolo nezvyčajné to, že nebolo adresované nikomu.
Veľvyslanec Sato navštívil 13. júla zástupcu komisára zahraničných vecí ZSSR Solomona Lozovského a odovzdal mu list adresovaný Molotovovi, v ktorom ho informoval o želaní japonského cisára vyslať princa Konoeho do ZSSR ako svojho oficiálneho zástupcu. Zároveň mu odovzdal aj spomínanú písomnú správu od Hirohita o jeho želaní “ukončiť vojnu”. V tom čase už bola sovietska vláda oficiálne informovaná veľvyslancom Satom o pripravenosti a ochote japonskej vlády “pristúpiť k uzavretiu dohody až po pakt o neútočení”. Súhlas s príchodom Konoeho do Moskvy ako osobitného vyslanca japonského cisára znamenal začiatok oficiálnych rokovaní medzi Moskvou a Tokiom. Stalin však považoval za vhodné vyhnúť sa akýmkoľvek kontaktom s oficiálnymi predstaviteľmi japonskej vlády. Posledný pokus zapojiť ZSSR do “sprostredkovania” s cieľom skomplikovať svoj vstup do vojny urobilo japonské vedenie už po zverejnení Postupimskej deklarácie o podmienkach kapitulácie Japonska Spojeným štátom, Británii a Číne. Absencia podpisu Sovietskeho zväzu pod Postupimskou deklaráciou do značnej miery určovala postoj japonskej vlády k nej, bránila japonským predstaviteľom v jej okamžitom prijatí, umožnila im zachovať si nádej na možnosť pokračovania vojny, pretože v Japonsku sa nevyhnutnosť porážky spájala len so vstupom ZSSR.
Po zverejnení deklarácie a prerokovaní jej textu na zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny Togo 27. júla telegrafoval veľvyslancovi Satoovi: “Postoj, ktorý zaujal Sovietsky zväz vo vzťahu k Postupimskej spoločnej deklarácii, bude od tejto chvíle ovplyvňovať naše kroky. Veľvyslanec dostal pokyn, aby urýchlene zistil, “aké kroky podnikne Sovietsky zväz proti Japonskému cisárstvu”. Dňa 28. júla 1945 japonská vláda odmietla Postupimskú deklaráciu a vyhlásila, že má v úmysle “pokračovať v postupe s cieľom doviesť vojnu do úspešného konca”. Pokračovanie v sondovaní postoja sovietskej vlády za týchto podmienok nemalo zmysel.
Napriek tomu sa Tokio snažilo využiť poslednú šancu na Stalinovo sprostredkovanie, aby sa vyhlo bezpodmienečnej kapitulácii. Došlo to až tak ďaleko, že japonská vláda v záujme toho ponížene požiadala sovietsku vládu, aby načrtla svoje “želania a pokyny”. V tejto kritickej chvíli pre ríšu už bola japonská vláda pripravená splniť akékoľvek požiadavky ZSSR vrátane územných. To skutočne uviedol japonský veľvyslanec Sato námestníkovi ministra zahraničných vecí ZSSR Lozovskému 30. júla. Navyše išlo o žiadosť, aby Stalin počas rokovaní s vedúcimi predstaviteľmi spojeneckých štátov v Postupime zaujal stanovisko priaznivé pre Japonsko a zohľadnil jeho želania. V tom čase však už sovietske vedenie prijalo konečné rozhodnutie postaviť sa proti Japonsku na stranu Spojencov. Preto diplomatické kroky japonskej vlády už nemali pre Stalina vážny význam.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
