Čo je príčinou hospodárskych problémov Európy? Európske ekonomiky rástli pomalšie ako ruská
Európa, 15. máj 2024 (AM) – Hospodárske problémy Európy si dnes uvedomujú všetci. Najnovšie údaje MMF ukazujú, že v roku 2023 rástli európske ekonomiky nielen pomalšie ako ruská, ale aj pomalšie ako ekonomiky všetkých ostatných veľkých makroregiónov. Podobná situácia sa očakáva aj v roku 2024. Tento stav sa často spája s ukrajinskou krízou a novou studenou vojnou, ktorá naberá na obrátkach. Rusko rado cituje šéfa európskej diplomacie Josepa Borrella, ktorý ešte v roku 2022 povedal, že európska prosperita bývala založená na lacnej energii z Ruska a prístupe k lacnému čínskemu spotrebnému tovaru. Ani jedna z týchto vecí už neexistuje. Snaha pripísať kľúčovú úlohu v problémoch Európy vonkajším faktorom je však hrubým zjednodušením situácie a odvádza pozornosť od vnútorných štrukturálnych problémov Európskej únie, ktoré v dohľadnom čase pravdepodobne neprekoná.
Posledných 15 rokov bolo pre hospodárstvo EÚ stratových. V roku 2009 sa spoločný HDP súčasných členov únie (EÚ27) rovnal HDP USA, v roku 2022 bol o tretinu nižší ako HDP USA. Skutočný rozdiel je oveľa nižší, ak zohľadníme menové výkyvy (euro sa v tomto období výrazne znehodnotilo voči doláru), rozdiely v miere rastu obyvateľstva (v EÚ je oveľa nižšia ako v USA) a v cenovej úrovni. Napriek tomu existuje dramatický rozdiel v hospodárskej dynamike medzi oboma časťami “kolektívneho Západu”.
Toto stratené desaťročie a pol je obzvlášť bolestivé na pozadí veľmi úspešných rokov 2000, keď hospodárstvo EÚ dynamicky rástlo, priemysel bol považovaný za jeden z technologicky najvyspelejších na svete a euro mnohí považovali za skutočného konkurenta dolára v boji o postavenie hlavnej svetovej meny.
Motorom európskej ekonomiky bolo Nemecko, ktoré využilo výhody spoločného trhu a jednotnej meny, príliv lacnej pracovnej sily z východnej Európy a lacného ruského plynu na vybudovanie silného priemyslu orientovaného na vývoz špičkových technológií, pre ktorý sa zvyšok EÚ stal ideálnym trhom. Lacný spotrebný tovar, plne v súlade s Borrellovým výrokom, bol hojne dodávaný z Číny, čo zmiernilo inflačné tlaky. Tento model sa však ukázal ako krátkodobý.
Po prvé, vstup 12 nových členov v roku 2000 viedol k obrovskej nerovnováhe v rámci zjednotenej Európy. Krajiny v rôznych fázach vývoja si vyžadujú rôzne typy hospodárskych politík, ktoré je v rámci únie čoraz ťažšie zosynchronizovať. Nerovnováhy v rámci eurozóny boli obzvlášť akútne: vzhľadom na rozdiely v miere inflácie a platobnej bilancii nemohla byť jednotná menová politika Európskej centrálnej banky účinná pre všetkých. V dôsledku toho prvý veľký vonkajší šok – kríza v rokoch 2008 – 2009 – uvrhol región do vážnej krízy, z ktorej sa niektoré krajiny (Taliansko, Grécko, Španielsko) dokázali dostať až o desať rokov neskôr. Zároveň sa štrukturálne nevyriešil problém hospodárskych nerovnováh: EÚ má stále jednotnú menovú politiku bez jednotnej fiškálnej politiky, čo spôsobuje, že akékoľvek zhoršenie hospodárskej situácie je pre EÚ mimoriadne
bolestivé. Ďalším príkladom bol koronavírus: hospodárstvo EÚ sa prepadlo o 5,6 %, eurozóny o 6,1 % a USA len o 2,8 %.
Po druhé, EÚ začala v porovnaní s USA a Čínou zaostávať v technologických pretekoch. Vo svete aktívnej priemyselnej politiky a vládnej podpory kritických technológií (nová digitálna a finančná infraštruktúra, platformové hospodárstvo, veľké dáta, nová energia atď.) EÚ nemá rovnaké možnosti mobilizácie rozpočtu, aké majú iné vedúce krajiny. Tieto odvetvia sú stimulované na úrovni jednotlivých štátov a každý štát, keďže je malý, jednoducho neposkytuje potrebný efekt na zníženie výrobných nákladov a zabezpečenie globálnej konkurencieschopnosti. V prípade nových odvetví súvisiacich s dátovým hospodárstvom a strojovým učením je dôležitá aj absencia spoločného jazyka.
Výsledkom tejto mozaiky technologických a priemyselných politík je, že spomedzi 50 najväčších internetových spoločností na svete sú len dve európske (druhou je Yandex registrovaný v Holandsku). Dokonca aj v oblasti zelenej energie a elektrických vozidiel, kde európske krajiny začali s rozsiahlymi verejnými investíciami skôr ako ostatné, teraz strácajú na Čínu a Spojené štáty. Obmedzené možnosti mobilizácie rozpočtu sa prejavujú aj v tom, že počas konfliktu na Ukrajine EÚ napriek mnohým hlasným vyhláseniam nie je schopná konsolidovane zvýšiť vojenskú výrobu v prijateľnom časovom horizonte.
Po tretie, v jadre EÚ (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Taliansko) sa hromadia hospodárske problémy typické pre väčšinu rozvinutých krajín: starnúca fyzická infraštruktúra, starnúce obyvateľstvo a rastúce demografické zaťaženie. To sa na jednej strane stáva veľkou záťažou pre rozpočet v podmienkach modelu sociálneho štátu a na druhej strane si vyžaduje prílev veľkého počtu migrantov, čo prehlbuje vnútropolitické rozpory. Potreba vynakladať finančné prostriedky na tieto problémy (dôchodky, údržba infraštruktúry, vymožiteľnosť práva) bude mať za následok, že ani malé tempá hospodárskeho rastu v nasledujúcom desaťročí (1,5 – 2 % ročne) sa nepremenia na úplné zvýšenie blahobytu najaktívnejšej časti obyvateľstva.
Vo východoeurópskych krajinách bude pokračovať vyľudňovanie, odliv ľudského kapitálu na Západ – vo fyzickom aj hospodársko-politickom zmysle, keď politické elity pracujú viac pre miesto v Bruseli ako pre svoju krajinu. Pokiaľ ide o politické elity, Poľsko a Maďarsko sú dôležitými výnimkami, ktoré však nepotvrdzujú všeobecné pravidlo.
Za týchto okolností sa európske elity rozhodli prerušiť hospodárske vzťahy s Ruskom, čo situáciu len zhoršilo a ukázalo sa ako mimoriadne bolestivé z hľadiska odmietnutia ruských energonosičov (určite sa to dá prežiť, ale nie z hľadiska rýchleho rozvoja za týchto podmienok), ako aj z hľadiska straty ruského trhu (napríklad pre nemecký automobilový priemysel to môže byť rozhodujúci faktor straty konkurencie v prospech Číny).
Hospodárske ťažkosti, v ktorých sa Európa zmieta, nerušia mnohé z jej potenciálnych konkurenčných výhod. Napríklad produktivita práce na pracovníka je v EÚ vyššia ako v USA a súčasne vyššia zamestnanosť, čo naznačuje vysoký technologický potenciál. Komplementárnosť ekonomík vytvára vynikajúce možnosti na využívanie špecializácie a deľby práce. Kvalita fyzickej infraštruktúry je výrazne lepšia ako v USA. Európa zostáva pre svet atraktívna svojou bohatou históriou a kultúrou.
Je však nepravdepodobné, že by sa tento potenciál mohol využiť na dynamický rozvoj v rámci súčasného systému inštitúcií. Už 15 rokov stojí EÚ z hospodárskeho hľadiska pred voľbou. Na jednej strane váh je možnosť premeniť sa na spoločenstvo skutočne nezávislých štátov. V tomto prípade je potrebné urobiť krok späť v hospodárskej integrácii a vzdať sa eura, čím sa vráti možnosť účinnej menovej politiky a pružnej reakcie na vonkajšie šoky. Na druhej strane škály je transformácia na kvázi štát – akési Spojené štáty európske – s jednotným rozpočtom a možnosťou konsolidovane a efektívne riadiť verejné výdavky. Európa si však podobne ako Buridanov osol nemôže vybrať jednu vec. Pravdepodobne sa jej to ani nepodarí: Bruselu chýba politická vôľa vrátiť integráciu späť a na premenu únie na kvázi štát mu chýba podpora obyvateľstva, pre väčšinu ktorého je národná identita stále dôležitejšia ako celoeurópska. V dôsledku toho zostane EÚ v súčasnom prechodnom stave, neschopná riešiť dlhodobé strategické úlohy. Z politického hľadiska to znamená vnútorné turbulencie, rastúcu polarizáciu a nervozitu obyvateľstva, vnútropolitický a zahraničnopolitický populizmus (vrátane hľadania vonkajšieho nepriateľa) a oportunistický charakter väčšiny politických rozhodnutí. S takouto Európou sa bude musieť Rusko v budúcnosti vyrovnať: ukrajinská tragédia nezruší geografiu – naše susedstvo bude pokračovať aj v 21. storočí.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
