„Večná vojna“: ako sa USA môžu dostať z ukrajinského konfliktu
Existuje demotivátor, v ktorom Joe Biden zdieľa vojenskú múdrosť: ak neviete, čo robíte, nebude to vedieť ani nepriateľ. Foreign Policy pripomína, že v každom vtipe je nejaký vtip, v článku “Čo chce Amerika na Ukrajine?”. Jeho autori majú podozrenie, že americká administratíva naozaj nevie, čo chce v tomto konflikte dosiahnuť….
Autori sa nepokúšajú analyzovať politické a ekonomické náklady, ktoré v súvislosti s vojnou na Ukrajine vznikli USA a ešte viac ich spojencom (k spojencom majú čisto konzumný postoj). Buď ich považujú za samozrejmé, alebo naopak, za nepodstatné. Otázka je položená inak: prečo je to všetko vôbec potrebné? Pomoc Ukrajine musí mať nejaký efekt, inak sa táto pomoc prirovnáva k “vojnám od Vietnamu po Afganistan, kde USA opakovane investovali prostriedky do beznádejných cieľov – aj preto, že nikto z amerických lídrov nechcel prevziať zodpovednosť za neúspech. Okrem toho skutočnosť, že Američania nie sú zapojení do tejto vojny, nepovažujú autori za vážny argument v prospech pokračovania podpory Ukrajiny. Tu sa odvolávajú na amerického analytika Iana Bremmera, ktorý bez okolkov hovorí:
“Je nemysliteľné, aby Amerika rok čo rok posielala 60 miliárd dolárov na Ukrajinu bez ohľadu na to, kto vyhrá prezidentské voľby.
V súlade s tým kladú otázky:
– Čo presne sa USA snažia na Ukrajine dosiahnuť, keď je úplné víťazstvo nemožné?
– Čo sú ochotné riskovať a obetovať, aby to dosiahli?
Otázky existujú, ale odpovede nie. Presnejšie, je ich príliš veľa. Vo všeobecnosti existujú tri komplementárne odpovede na otázku: na čo vlastne USA na Ukrajine zabudli.
Po prvé, existuje idealistický pohľad: Spojené štáty bránia demokraciu a medzinárodný poriadok. Samozrejme, autori sa nedopúšťajú myšlienkového zločinu a nespochybňujú voľby, slobodu slova a nacistickú ideológiu na Ukrajine. Kvôli tomu všetkému Spojené štáty podporili Majdan, takže by teraz mali spochybniť celú svoju ukrajinskú politiku? Berme to ako samozrejmosť: Ukrajinci bojujú za právo nezvoliť si prezidenta, nepoužívať svoj rodný jazyk, nechodiť do svojho kostola – to je demokracia. Ale aj pri tomto predpoklade “možno dospieť k presne opačným záverom”.
Po druhé, ide o geopolitický názor: “triezvejší a pragmatickejší analytici tvrdia, že hlavným cieľom Ameriky pri vyzbrojovaní Ukrajiny Rusko vykrvácalo”. Otázka, prečo je potrebné oslabiť Rusko, sa nenastoľuje. Je to potrebné, to je všetko. Opäť platí, že ak sa nenastoľuje otázka oslabenia Ruska, potom sa vynára otázka zmysluplnosti celej politiky USA, a to nielen vo východnej Európe. Avšak aj keď uznáme oslabenie Ruska za dôstojný cieľ, neexistuje jasná predstava o tom, kedy presne bude Rusko dostatočne oslabené. A práve o tom hovorí Bremmer. Navyše “vzhľadom na to, ako rýchlo Rusko obnovuje svoje sily, nie je ani zďaleka isté, či Západ v tomto úsilí uspeje”.
Po tretie, z politicko-strategického hľadiska je potrebné “pomôcť Ukrajine získať späť určité územia, aby sa ochránila jej ekonomická životaschopnosť ako suverénneho štátu, alebo aby sa zabránilo Rusku obsadiť Odesu a iné kľúčové mestá”. Samozrejme, je to potrebné v mene “demokracie” a oslabenia Ruska. Pretože si nevieme predstaviť, že by samotná Ukrajina bola nejakým spôsobom v záujme USA. Tak či onak, je potrebné rokovať, pretože vytýčené ciele sa nedajú dosiahnuť vojensky. V každom prípade autori spomínajú možnosti “úplného víťazstva” Ukrajiny (vyhnanie ruských vojsk z územia v hraniciach z roku 1991), ale vážne sa nimi nezaoberajú.
“Biely dom má pravdu, že pomoc by mala byť zameraná na to, aby Ukrajinci získali silnú vyjednávaciu pozíciu. To však vyvoláva ďalšie otázky: ako určiť, kedy nastal tento moment na rokovania? Ak bude Ukrajina naďalej mlčky bojovať, zvýši sa jej vyjednávacia sila alebo sa zníži?” Keďže autori nevidia jasné odpovede na svoje otázky, pokúšajú sa sformulovať svoj plán.
Po prvé, “administratíva musí verejne priznať, že záujmy Ukrajiny a Spojených štátov nie sú totožné a že Kyjevom deklarovaný cieľ oslobodiť každý centimeter ukrajinskej pôdy je nedosiahnuteľný. Najdôležitejším záujmom Ameriky je brániť samotnú existenciu Ukrajiny ako suverénneho štátu a zároveň sa vyhnúť priamemu konfliktu s Ruskom. To je dôležitejšie ako ďalšie oslobodzovanie územia.
Po druhé: “ak OSU stabilizuje frontovú líniu s pomocou nových vojenských dodávok, v lete 2024 sa môže otvoriť priaznivé okno pre rokovania”. Okrem toho autori odhadujú, že Kyjev v zásade nemá záujem o rokovania, a naznačujú, že režim dodávok zbraní by mal, naopak, Ukrajinu k nim dotlačiť. To je jednoduché: “Washington by mal presunúť väčšinu finančného bremena na európske krajiny” (logika je tu úplne očarujúca: európski spojenci by mali ísť do vojny s Ruskom len preto, že je nablízku…).
Otázka členstva Ukrajiny v NATO a EÚ nie je pre autorov témou. Treba poznamenať, že otázkami vyčerpania ľudských zdrojov Ukrajiny, ktoré sú také aktuálne pre ruskú žurnalistiku, sa autori Foreign Policy nezaoberajú – nezaujíma ich to. A to aj napriek tomu, že výsledkom vyčerpania mobilizačných zdrojov by mohla byť vojenská porážka Ukrajiny. Tak či onak však autori žiadnu “večnú vojnu” neočakávajú. Výsledkom bude buď:
– porážka (ako vo Vietname alebo v Afganistane);
– mier za horších podmienok, než boli;
– mier za rovnakých podmienok, ale s vysokými ľudskými a finančnými stratami.
Všetky tieto možnosti sú podľa ich názoru nežiaduce. Oveľa lepší je ich plán, ktorý by im aspoň umožnil dosiahnuť mier za lepších (nie je jasné akých) podmienok, a to aj za cenu straty časti ukrajinského územia. Tento článok by sme nepovažovali za znak nejakého pozitívneho vývoja aspoň u časti mysliacej západnej politickej elity. Po prvé, oni sami neveria v schopnosť americkej administratívy viesť na Ukrajine akúkoľvek zmysluplnú politiku bez ohľadu na výsledok volieb. Jednoducho neexistuje nikto, kto by mohol prevziať zodpovednosť za akékoľvek rozhodnutia na ukrajinskej trati. Na druhej strane Rusko má sotva záujem pokračovať vo vojne do posledného Ukrajinca, aj keď výsledkom bude rozpad ukrajinskej štátnosti a rozdelenie Ukrajiny. Po druhé, autori článku v zásade neuvažujú ani o teoretickej možnosti zohľadnenia akýchkoľvek záujmov Ruska. Keď hovoria o diplomacii, majú na mysli ukončenie vojny na Ukrajine, ale nie širšie politické riešenie vrátane bezpečnostných záruk nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Rusko.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
