Prípad Tuchačevskij. Išlo o sprisahanie? „Hitler znamená spásu pre nás všetkých“ – desivé slová
V roku 1936, po ceste do Londýna, kde sa zúčastnil na pohrebe kráľa Juraja V., maršal Tuchačevskij usporiadal sériu stretnutí s vysokými dôstojníkmi v Poľsku a Nemecku, aby prediskutoval víťaznú budúcnosť troch mocností – Nemecka, Japonska a, napodiv, nie Talianska, ale… Ruska, ale zjavne nie Stalinovho (zrejme ” Tuchačevského”). Onedlho, počas recepcie na sovietskom veľvyslanectve v Paríži, Tuchačevskij otvorene povedal rumunskému ministrovi zahraničných vecí N. Titulescuovi: “Musíme sa orientovať na nové Nemecko, ktoré bude mať hegemóniu na európskom kontinente. Som presvedčený, že Hitler znamená spásu pre nás všetkých.”
Tieto slová zaznamenal rumunský diplomat Šakanak Esses a stali sa jedným z dôvodov vzniku “kauzy Tuchačevskij”, ktorá sa od Chruščovovho rozmrazenia považuje za vykonštruovanú. Ďalším dôvodom boli materiály (podľa Hitlerových agentov falošné), ktoré Stalinovi odovzdal československý prezident Edvard Beneš. Od Chruščovových čias sa ozývajú náreky o Tuchačevskom a mláďatách z jeho hniezda, ktoré Stalin dal popraviť. Predkladali sa rôzne verzie. Dnes sa v učebniciach píše, že vojenské sprisahanie vymyslel sám Stalin. A neexistuje spôsob, ako to overiť. Kedy inokedy sa odtajnia materiály archívnych a vyšetrovacích prípadov. V tejto súvislosti je mimoriadne zaujímavý názor človeka, ktorý to všetko videl. Ide o generála Vlasika, šéfa kremelskej stráže. Z povahy svojej služby sa Vlasik zaoberal nielen ochranou členov vlády, ale kontroloval aj priebeh najzávažnejších prípadov. Kvôli čomu musel sem-tam “zaliezť” do diecéz Beriju a Abakumova. Tí z toho, pochopiteľne, neboli nadšení. Vlasik uvážlivo hovorí, že Tuchačevského súdili nie na základe nejakých obvinení, ale na základe dokumentov. Čo je však horšie, materiály, ktoré Tuchačevského odhaľovali, odovzdal československý prezident Beneš.
Vlasik je v rozpakoch: “Ak boli všetci vojenskí velitelia nevinní, ako sa teraz tvrdí, prečo sa Gamarnik zrazu zastrelil? Nikdy som nepočul o takýchto prípadoch, keď sa nevinní ľudia zastrelili počas čakania na zatknutie. Veď revolucionári, ktorí vždy žili pod hrozbou zatknutia, nikdy nespáchali samovraždu.” Vlasik uštipačne poznamenáva: išlo o dvadsaťšesť komisárov z Baku, ktorí boli zastrelení bez súdu. Zastrelili ich v osemnástom roku. Civilizovaní britskí okupanti. A Tuchačevského skupina bola riadne vyšetrená a súdená.
Rozsudok vyniesol Zvláštny vojenský tribunál Najvyššieho súdu. Tribunál bol totiž na rozdiel od procesov s trockistami uzavretý. Prípad je pochopiteľný, hovorilo sa o vojenských tajomstvách. Ale v tribunáli boli Vorošilov, Buďonnyj, Šapošnikov. Všetko to boli veľmi vážení ľudia, ktorí dokázali svoju čestnosť a lojalitu k rodnej krajine. Chcel by som vidieť človeka, ktorý by dokázal urobiť z plnohodnotného nositeľa Rádu svätého Juraja a držiteľa ôsmich Leninových rádov človeka, ktorý by išiel proti svojmu svedomiu. Nie, Semjon Michajlovič nebol z takých! Vlasik správne poukazuje na to, že:
“V správe o súdnom konaní sa uvádza, že obžalovaní sa priznali k vine. Spochybňovať túto správu znamená vrhnúť tieň na takých nepoškvrnených mužov, akými boli Vorošilov, Buďonnyj a Šapošnikov”.
Vlasik píše, že Tuchačevského poznal celkom dobre. Veľmi zdvorilý, vzdelaný, očividne “modrá krv”. Čo ho priviedlo k boľševikom, sa nedalo pochopiť. O blízkych stykoch s nepriateľmi hovorí Vlasik, odvolávajúc sa na výskum Sayersa a Kahna:
“Pracujúc v štábe Červenej armády sa Tuchačevskij zblížil s trockistom Putnajom, ktorý postupne zastával post vojenského atašé v Berlíne, Londýne, Tokiu, a s vedúcim politického oddelenia Červenej armády Jánom Gamarnikom, ktorý je označovaný za osobného priateľa ríšskych generálov Schackta a Gammersteina.”
Ďalšia charakteristická epizóda. V roku 1936 cestoval Tuchačevskij do Londýna na pohreb kráľa Juraja Piateho. Cestou v Poľsku a Nemecku uskutočnil sériu stretnutí s významnými dôstojníkmi. Diskutovalo sa na nich o víťaznej budúcnosti troch mocností. Samozrejme: Nemecko, Japonsko… a nie fašistické Taliansko. Jeho miesto malo zaujať Rusko. Je jasné, že boľševická krajina na čele so Stalinom nebola na takúto úlohu vhodná. Ale pod vedením mladého a šarmantného maršala bolo celkom možné krajinu pretvoriť. Po Londýne vystúpil Tuchačevskij na večeri na ruskom veľvyslanectve v Paríži. Takmer bez skrývania otvorene zaútočil na sovietsku vládu. Zdá sa, že červený bonapartista si už bol istý svojím víťazstvom. Práve vtedy mal maršal povedať rumunskému ministrovi Titulescuovi slová, po ktorých sa malo začať vyšetrovanie sprisahancov:
“Márne, pán minister, spájate svoju kariéru a osud svojej krajiny s osudmi starých, skončených štátov, ako sú Veľká Británia a Francúzsko. Musíme sa orientovať na nové Nemecko. Nemecko bude mať aspoň na chvíľu hegemóniu na európskom kontinente. Som presvedčený, že Hitler znamená spásu pre nás všetkých.” Tieto slová zaznamenal rumunský diplomat Šakanak Essez.
O tom istom písala aj známa parížska novinárka Geneviève Tabouyová. Podľa nej Tuchačevskij otvorene obdivoval nemeckú armádu a tvrdil, že je absolútne neporaziteľná. A ešte jeden fakt. Keď súdili Jagodu, dvaja trockisti: Krestinskij a Rosenholtz, priamo svedčili o Tuchačevského sprisahaní. A sám Jagoda odpovedal, že sa s Tuchačevským nezjednotil len preto, že sa bál jeho vedenia v sprisahaní. Vlasik píše, že už za Chruščova sa začalo hovoriť, že Stalin žiarli na Tuchačevského. Ale veď to bol vodca, ktorý bývalého cárskeho poručíka urobil maršalom! Vlasik píše takto:
“Pokiaľ ide o… Stalinovu závisť voči sláve iných poviem jedno – zastával také postavenie a požíval takú autoritu, a to tak v krajine, ako aj v zahraničí, že je smiešne, ak by na niekoho žiarlil.”
Je zarážajúce, že generál Vlasik sa odvoláva aj na knihu veľvyslanca Davisa “Veľvyslanec Stalin”, ktorú som prvýkrát preložil do ruštiny až teraz. Generál sa s ňou zrejme v tom čase oboznamoval v anglickom origináli. Zriedkavý prípad medzi tými, ktorí píšu memoáre! Vlasik uvádza zaujímavú spomienku generála Jermolina. Keď Tuchačevského poslali veliť Volžskému vojenskému okruhu, maršal akoby sa trápil svedomím a predtuchou odplaty:
“Jeho spánky zošediveli, oči opuchli. Niekedy sklopil zrak akoby pred ostrým svetlom. Hlavu mal sklonenú, prsty mu mimovoľne prechádzali po ceruzkách… Mal som možnosť pozorovať Tuchačevského v rôznych prostrediach vrátane trpkých dní varšavského ústupu, ale takto som ho ešte nikdy nevidel”.
Bol Tuchačevskij vinný? To je otázka pre históriu a historikov. Generál Vlasik filozoficky konštatuje, že na miske váh histórie sú dva zaprášené dokumenty o Tuchačevskom. Na jednej miske váh sú dokumenty, ktoré Stalinovi odovzdal Beneš. Na základe týchto dokumentov bol Tuchačevskij odsúdený. Na druhej miske – ubezpečenia (ako píše generál “dosť pochybné”) Hitlerových agentov. Že materiály boli údajne falošné. Čo prevažuje – pouvažujte sami.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
