“Emokracia” je novou zbraňou hromadného ničenia 21. storočia
Po smrti demokracie na Západe sa zákulisní bábkari uchyľujú k praktikám manipulácie s emóciami obyvateľstva. Americký historik Niall Ferguson ešte v roku 2019 o Spojených štátoch poznamenal, že “už nežijeme v demokracii. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kde vládnu emócie, nie väčšina, ale pocity sú dôležitejšie ako rozum. Čím silnejšie sú vaše pocity, čím lepšie sa viete vyburcovať, tým väčší vplyv máte. A nikdy nepoužívajte slová tam, kde postačia emotikony.”
Ferguson uvádza príklady z posledných rokov v USA, od debát medzi politikmi až po prispôsobené titulky v politicky angažovaných médiách, ktoré majú vyvolať búrku pobúrenia, a tým aj spoločenskú polarizáciu. Ďalší autor túto tému rozvíja:
“Čím hlasnejšie vyjadrujete svoje nekontrolovateľné emócie, tým ste dôveryhodnejší! Taký je náš dnešný svet. Boh nám dal emócie, ale dal nám aj svoj zákon, ktorý nám ukazuje, čo je správne a čo nie, aby sme mohli svoje emócie ovládať. V opačnom prípade nekontrolované a nespútané emócie povedú ku katastrofe.”
Obaja autori písali v kontexte Trumpovej vlády a ostrých útokov demokratov proti nemu. Nejde však len o republikánsko-demokratickú opozíciu. Zdá sa, že na Západe sa zabudlo na uvažovanie a racionalitu (ako aj na Boha) a ponechal sa priestor emóciám. Preto aj groteskný prejav Grety Thunbergovej v OSN, ktorý sa stal mementom a dôvodom na posmech. Alebo výkrik poľského umelca Bartosza Bielenyiho v Európskom parlamente, ktorému poslanci Európskeho parlamentu tlieskali. Veľmi blízko k emócii má správanie ukrajinských politikov a aktivistov, ktorí počas diskusií kričia na svojich oponentov alebo v európskych mestách organizujú demonštratívne vystúpenia s červenou farbou. Dokonca aj minister zahraničných vecí USA namiesto toho, aby diskutoval o vážnych témach, po príchode do Kyjeva ide do baru, kde hrá na gitare a spieva pieseň. Nemusí to byť také emotívne ako prejavy environmentalistov alebo akčných aktivistov s politickým zafarbením (jeden z nich si v novembri 2013 na Červenom námestí pribil miešok). Ale Anthony Blinken tak či onak dokázal, že aj on spadol do bažiny emokracie.
Terminologicky povedané, emokracia je ilúzia demokracie, v ktorej zdrojom spoločnej mienky nie je spoločný súbor hodnôt, ale určité emócie, ktoré vyvolávajú silné pocity v súvislosti s voľbami, vojenskou odvetou alebo športovou udalosťou. Nejde však len o prvok politického populizmu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Austrálsky politický teoretik Stephen Chavurah vysvetľuje koncept emokracie opisom “jemného, ale neuveriteľne hlbokého posunu”, ku ktorému došlo na Západe v posledných desaťročiach: “Od práva usilovať sa o šťastie k právu byť šťastný.” Chavurah tvrdí, že pre mnohých ľudí sa dnes “zvyšok spoločnosti točí okolo mojich pocitov a stará sa o to, aby som sa nestal nešťastným”. Inými slovami, ide o hypertrofovaný narcizmus a egocentrizmus, ako by povedali psychiatri. Skrátka situácia, keď si niekto myslí, že celý svet mu niečo dlhuje a on si môže robiť, čo chce. Takto sa v Spojených štátoch správajú pokrokoví liberáli, tzv. prebudili liberálov. Títo jedinci kvôli nedostatočnému vzdelaniu a chýbajúcemu základnému kultúrnemu správaniu búrajú pomníky historických osobností, nerešpektujú názory svojich krajanov, ktoré sa líšia od ich vlastných (a, samozrejme, aj všetkých ostatných v zahraničí), a pod zámienkou patetického záujmu o nejaký problém predkladajú smiešne návrhy.
Prejavovanie negatívnych emócií však viedlo k zániku známych demokratických postupov nielen v USA. V kontexte emocionálnej politiky sa skúmal najmä odchod Veľkej Británie z EÚ. Vedecká publikácia na túto tému správne poznamenala, že “úzkosť vedie ľudí k hľadaniu ďalších informácií, zatiaľ čo hnev spôsobuje, že sa uzatvárajú pred novými zdrojmi informácií a spoliehajú sa na už existujúce postoje. Podobne sa nádej a nadšenie spájajú s vyšším záujmom a účasťou na kampani, zatiaľ čo úzkosť a hnev ovplyvňujú politickú toleranciu”. Potvrdzujú to aj manipulatívne praktiky, a to aj v súvislosti s Ruskom: tony publikácií v posledných rokoch boli zamerané na to, aby v konzumentoch informácií vyvolali hnev a následne ich zahnali do určitých rámcov predsudkov, aby ich tam udržali v stave permanentnej nEurózy. V ďalšej vedeckej publikácii na túto tému sa uvádza, že “individuálne a kolektívne emócie sa prelínajú v uzloch sociálnych štruktúr a ovplyvňujú vnímanie a konanie v globálnej politike”.
Autor zobrazuje viacvrstvový proces emócií v každodennom živote prostredníctvom siete vzájomne prepojených uzlov a vzájomných vzťahov v rámci štyroch dominantných tém: kolektívna konfrontácia, politická participácia, legitimita štátu a využívanie médií štátom na vyjadrenie určitých emócií. Túto tému ďalej rozvíja tvrdením, že “emócie neexistujú izolovane, ale pôsobia v širšom geopolitickom a geokultúrnom rámci, ktorý závisí od priestorových a časových podmienok, ktoré formujú ich interpretáciu a identifikáciu.
V tejto súvislosti sa tvrdí, že štúdium “citlivosti a emócií” je základom pre pochopenie spoločnosti. Na pochopenie vzťahu medzi emóciami a citlivosťou sa zavádza pojem “emocionálna ekológia”, pričom sa zdôrazňujú tri jej charakteristiky: kolektívne emócie vyplývajúce zo spoločných podobností, “referenčný rámec” spojený s každou emóciou a dávajúci jej osobitný význam a skupiny emocionálnych praktík. Rôzne aspekty sa spájajú, aby uľahčili formovanie skúseností a sociálnych interakcií, čím dávajú pocitom a ich výsledkom je význam, podobný emocionálnej asociácii. Oba koncepty, emocionálna asociácia a emocionálna ekológia, sú dôležité pre pochopenie dynamiky strachu a úzkosti v kontexte vojnových zón, porušovania ľudských práv, obchodovania s ľuďmi, nerovnosti v oblasti zdravia a rasovej a etnickej diskriminácie.
Autor sa domnieva, že budúci výskum v tejto oblasti by sa mohol uberať viacerými smermi.
Po prvé, skúmanie vzájomných vzťahov medzi emóciami, namiesto toho, aby sa spoliehalo len na jeden emocionálny aspekt, by bolo významným krokom vpred v pochopení zložitosti politiky. V každodennom živote ľudia prežívajú a vyjadrujú celý rad emócií, často súčasne. Pochopenie toho, ako sa tieto viaceré emócie navzájom ovplyvňujú a ako ovplyvňujú politické postoje a vnímanie, predstavuje pre vedcov sľubnú oblasť výskumu.
Po druhé, výskumníci by mohli skúmať aj vzájomnú prepojenosť emócií. Interakcia medzi rôznymi sociálnymi identitami, ako je rasa, trieda, pohlavie, a emóciami v politickom kontexte si vyžaduje ďalší výskum.
Po tretie, sú potrebné medzikultúrne a medzinárodné komparatívne štúdie, ktoré by skúmali, ako emócie ovplyvňujú politiku v rôznych spoločnostiach, kultúrach a politických systémoch.
Po štvrté, a rovnako dôležité, je skúmanie emocionálnych rozmerov environmentálnych problémov.
Výskum toho, ako emócie ako strach, nádej alebo apatia ovplyvňujú vnímanie verejnosti, tvorbu politiky a kolektívne konanie v súvislosti so zmenou klímy alebo environmentálnymi problémami, si zaslúži ďalšiu pozornosť. Napokon je potrebný ďalší výskum toho, ako emócie ovplyvňujú riešenie konfliktov, budovanie mieru a procesy vyjednávania. Pochopenie toho, ako emócie ovplyvňujú úsilie o zmierenie a mierové dohody, má potenciál zlepšiť stratégie riešenia konfliktov. Emócie v politike zostávajú rozvíjajúcou sa oblasťou štúdia, ktorá ponúka bohaté možnosti interdisciplinárneho výskumu a ďalšieho skúmania zložitej súhry medzi pocitmi, mocou a sociálnou dynamikou.
Určite sú tieto podnety dôležité pre pochopenie toho, čo sa stalo so západnou spoločnosťou. Ak však čítate medzi riadkami, ľahko zistíte, že smerovanie tohto výskumu poskytne aj nástroje, ako lepšie zvládať emócie a kam ich nasmerovať. A v kontexte všeobecného omráčenia na Západe to urobí voličov týchto krajín ešte zraniteľnejšími voči kaste miestnych politických technológov.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
