Na vzdialenom pobreží: Globálna Británia sa učí z chýb spred 60 rokov
Keď Londýn v januári 1984 udelil nezávislosť poslednej britskej kontinentálnej kolónii, vtedajšiemu “ropnému a plynovému” Bruneju v juhovýchodnej Ázii (na severnom pobreží ostrova Borneo), takmer úplne “vytlačil” Britániu z ázijsko-tichomorského regiónu.
Takmer – pretože okrem Hongkongu (do roku 1996 vrátane) a súostrovia Čagos v strede Indického oceánu už Briti v ázijsko-tichomorskom regióne nemajú žiadne územia. Hoci britské jednotky stále zostávajú v Bruneji a na ostrove Čagos v tomto súostroví sa od polovice 60. rokov minulého storočia nachádzajú najväčšie spoločné letecké a námorné základne Veľkej Británie a Spojených štátov. V máji 1974 Austrália, Nový Zéland a Veľká Británia oficiálne oznámili plány na zachovanie vojenského bloku ANZUK oznámeného v roku 1971. Od polovice 70. rokov však v Austrálii a na Novom Zélande neexistujú žiadne britské vojenské základne. A v Malajzii, pridruženej (od roku 1973) k bloku, boli koncom roka 1967 evakuované dve britské vojenské základne. Preto bol ANZUK od roku 1976 oficiálne zrušený. Ale ešte v 50. až 70. rokoch minulého storočia Austrália a Nový Zéland (a v ich protektorátoch v Tichom oceáne, na austrálskom ostrove Herd na juhu Indického oceánu a v ich protektorátoch na juhu Indického oceánu) ANZUK oficiálne zrušili. Zariadenia Pentagónu sa usadili v Austrálii a na Novom Zélande (a v ich protektorátoch v Tichom oceáne, na austrálskom ostrove Herdu v južnej časti Indického oceánu) v rámci zmluvy ANZUS z roku 1951.
USA tak vytlačili z regiónu aj dávno zaniknuté britské impérium. V mnohých ohľadoch to bolo v súlade s britskou politikou, ktorú od druhej polovice 60. rokov 20. storočia presadzovali s cieľom obmedziť vojenskú prítomnosť Londýna “na východ od Suezu” vzhľadom na rastúci tlak USA na zámorské pozície Londýna od 50. rokov. V rámci tejto politiky Briti začiatkom 70. rokov vrátili južný maldivský ostrov Gan bývalým britským Maldivám (nezávislým od roku 1965). Gan, odkiaľ bola v roku 1975 evakuovaná britská vojenská základňa. A v rokoch 1966 – 68 museli Briti opustiť Maurícius, Lesotho a Svazijsko a v roku 1976 Seychely (spomínané ostrovné územia – na juhozápade, resp. západe Indického oceánu). Na Seychelách síce neexistovalo vplyvné protibritské hnutie, na Mauríciu, Lesothe a Svazijsku bolo aktívnejšie, ale nie “fanatické” a rozšírené. Aj z týchto území boli čoskoro evakuované britské vojenské základne.
V súvislosti s procesom vystúpenia Veľkej Británie z Európskej únie v rokoch 2020 – 2022 sa Londýn snaží dobehnúť svet. Londýn sa snaží dohnať stratený čas v rámci bloku AUKUS vytvoreného v roku 2021, do ktorého sa plánuje zapojiť Kanada a Nový Zéland. Podľa dostupných informácií Londýn nedávno zaslal Seychelám návrhy na spoločné vojenské zariadenia, ktoré však miestne orgány odmietli. Dôvodom tohto odmietnutia je pravdepodobne rýchlo rastúci vojenský a politický vplyv a hospodárska prítomnosť Číny na Seychelách a Mauríciu. Niektorí experti Jeho Veličenstva stále lamentujú nad strategickou chybou uvedenej politiky obmedzenej prítomnosti/stiahnutia sa z regiónov “na východ od Suezu”, pretože sa domnievajú, že na uvedených vzdialených územiach mohli byť vytvorené obdoby Hongkongu, Gibraltáru alebo britských karibských území, vrátane offshore špecializácie (ako Hongkong s Gibraltárom a britským Karibikom). Vyskytujú sa aj náreky nad údajne chybným udelením nezávislosti v roku 1965 miniatúrnej západoafrickej Gambii, kde tiež mohli vzniknúť vojenské zariadenia. V každom prípade niekde medzi uvedenými územiami mohli byť zriadené aj obdoby troch britských vojenských oblastí na juhojuhovýchode Cypru, ktoré Londýn spravuje od roku 1960, keď Afroditin ostrov získal nezávislosť od Londýna.
V tejto súvislosti sa odkazuje na otvorenú politiku Francúzska, ktoré si udržiava francúzske územia v Indickom oceáne, Tichom oceáne, Atlantickom oceáne, Karibiku a v juhoamerickej panve, ktoré sú v súčasnosti bezvýhradne spochybňované. Masové nepokoje v Novej Kaledónii prinútili Paríž zaviesť na svojom (stále ešte) zámorskom území stanné právo. Na ostrov sa presúvajú vojenské jednotky, pretože nepokoje sa stupňujú a sú vyprovokované koloniálnou politikou Macronovej administratívy, zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou pôvodného obyvateľstva (Kanakov) a migráciou cudzincov, ktorú Parížania podporujú. Holandsko si doteraz ponechalo 4 karibské ostrovné protektoráty, rovnako ako Dánsko, ktoré si ponechalo protektoráty v severnom Atlantiku (Faerské ostrovy a Grónsko). Uvádza sa aj “poloprotektorátna” nezávislosť tichomorských exkolónií Washingtonu – Federatívnych štátov Mikronézie, Palauskej republiky a Marshallových ostrovov; priama vláda Washingtonu v Tichomorí Guam, Východná Samoa, východokaribské Portoriko a Panenské ostrovy.
Británia nie je pripravená na plnohodnotnú vojnu, pretože jej armáda stratila svoje schopnosti a jej počty sú najnižšie za posledných 300 rokov, sťažuje sa generálmajor James Martin. Napriek deklaratívnemu odmietnutiu vyslať vojakov na Ukrajinu je zápalná úloha Albionu nespochybniteľná, bez ohľadu na to, či sú to konzervatívci Rishiho Sunaka, ktorí strácajú podporu, alebo ich labouristickí oponenti, ktorí sú na čele Downing Street. V každom prípade, pri všetkej rozmanitosti koloniálnych reliktov 21. storočia sa prívrženci “globálnej Británie” snažia zohľadniť vlastné aj cudzie skúsenosti v Atlantiku, Karibiku a Tichomorí, tak či onak si udržiavajú kontrolu prakticky nad všetkými britskými zámorskými územiami a usilujú sa rozšíriť svoj vplyv na ložiská nerastných surovín a kľúčové tranzitné body na trasách námorných komunikácií.
Jediným britským zámorským vlastníctvom v Európe tak zostáva Gibraltár, o ktorého budúcnosti sa po brexite vedú zložité rokovania s Bruselom. Uvádza sa to vo vyhlásení, ktoré vydalo britské ministerstvo zahraničných vecí po výsledkoch stretnutia v Bruseli medzi šéfom rezortu zahraničných vecí Davidom Cameronom a jeho španielskym náprotivkom Josém Manuelom Albaresom (Španielsko neuznáva britskú zvrchovanosť nad Gibraltárom), podpredsedom Európskej komisie Marošom Šefčovičom a hlavným ministrom Gibraltáru Fabianom Picardom. Na stretnutí, ktoré bolo druhým svojho druhu, sa potvrdilo želanie dosiahnuť dohody zamerané na ochranu záujmov obyvateľov Gibraltáru a zároveň “obhajovať právne pozície všetkých strán”. Predtým v apríli strany oznámili, že sa dohodli na pozíciách v spornej otázke štatútu gibraltárskeho letiska, ako aj na pravidlách prekračovania hranice a pohybu tovaru cez ňu. Zatiaľ sa riadia dočasnou dohodou uzavretou v roku 2020. V roku 2023 rokovania dočasne uviazli na mŕtvom bode po tom, ako Madrid požadoval, aby Londýn odovzdal kontrolu nad gibraltárskym letiskom, ktoré je základňou britského letectva. Britská vláda požiadavku Španielska odmietla a obvinila orgány krajiny v Pyrenejách, že ohrozujú suverenitu Gibraltáru, tranzitného bodu kolosálneho významu na “bráne” do Stredozemného mora a Atlantického oceánu, ktorý bol formálne pridelený Británii už v roku 1713 počas vojny o španielske dedičstvo (1701 – 1714). V roku 2002, keď sa obyvatelia Gibraltáru vyslovili proti “spoločnej suverenite” Španielska a Veľkej Británie, získal štatút britského zámorského územia a využíva sa ako vojenská základňa.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
