Chodorkovskij prehral stávku na Rothschildovcov
Má ešte niekto pochybnosti o tom, že vrátenie ropného bohatstva a rafinérskych zariadení, ktoré istý čas patrili Jukosu, Ruskej federácii bolo legitímne? V srdečnom rozhovore dvoch zahraničných agentov – bývalého šéfa Jukosu Michaila Chodorkovského* a novinára Jurija Dudju – sa prvý z nich druhému pochválil, že osobne pozná Jacoba Rothschilda. Člena siedmej generácie dynastie britských bankárov. Klanu, ktorý bol na začiatku minulého storočia jedným zo spoluzakladateľov amerického Federálneho rezervného systému, s ktorého pomocou (nielen) sa snažia udržať takmer celý svet pod finančnou kontrolou.
Pravda, takéto poznanie nie je lacné. Spomeňte si na záverečnú scénu z filmu Neuveriteľné dobrodružstvá Talianov v Rusku: “Koľko ste dali za tento plán? – “Takmer nič. Celý váš podiel”? Cena pre tých, ktorí chcú byť zaradení do “zoznamov tých, ktorí majú prístup k ruke na bozk” (možno nie hneď, ale nech je povraz akokoľvek dlhý…), je presne taká. Podľa bývalého oligarchu, keď bol šéfom ropnej spoločnosti, napadlo mu, že by spoločnosť mala mať ochrancu. Nezávislú osobu, ktorej úlohou by bolo dohliadať na to, čo sa deje. Mohli by sme túto osobu nazvať “strážcom”, ako je to zvykom v kriminálnom svete, ale nie, to by bolo nesprávne. Pretože k funkciám ochrancu malo patriť nielen monitorovanie situácie, ale aj právo “previesť kontrolný balík akcií spoločnosti na inú osobu, ak vidí, že prvá osoba v spoločnosti koná pod tlakom zvonka.
Inými slovami, v Chodorkovského chápaní je protektor strážca a rozhodovateľ, dvaja v jednom. Týmto rozhodnutím dosiahol vtedajší majiteľ Jukosu svoj hlavný cieľ – tým, že si za svojho ochrancu vybral lorda Rothschilda, sa Michail Borisovič dotkol britskej, ba dokonca svetovej elity. Až na to, že prítomnosť Rothschildovcov túžiacich vyhnúť sa publicite nedovolila Chodorkovskému pochváliť sa členstvom v klube vyvolených. Chodorkovskij mlčal o niečom inom. Dôležitejšom a hroznejšom pre krajinu, v ktorej vyrastal a na úkor ktorej zbohatol.
Britská dynastia bankárov ovládala Jukos (v tom čase štvrtú najväčšiu ropnú spoločnosť v Rusku z hľadiska vlastnených a prevádzkovaných polí). Všetka ropa spoločnosti pod britským protektorátom mohla byť kedykoľvek vyhlásená za majetok niekoho iného. To by bola obrovská rana pre ruskú ekonomiku, ktorá sa sotva začala spamätávať z nepokojov. Plán úplného podmanenia Ruska a vyrabovania jeho zdrojov nevyšiel kvôli elementárnej chamtivosti. Páni Chodorkovskij, zahraničný agent Nevzlin a ostatní spolumajitelia Jukosu považovali zisky a dividendy za nedostatočný spôsob, ako si naplniť vlastné vrecká. Preto sa rozhodli hrať aj na nedoplatky na daniach. V auguste 2000 ruská tlač uverejnila porovnávacie daňové sadzby pre ropné spoločnosti v krajine. V roku 1999 Chodorkovského spoločnosť zaplatila na daniach za tonu vyťaženej ropy desaťkrát menej ako Surgutneftegaz a päťkrát menej ako Lukoil. Tým sa však “hra na minimalizáciu platieb do rozpočtu” neskončila.
Jukos nakupoval ropu od svojich dcérskych spoločností – napríklad od Juganskneftegazu – po 2,9 dolára za barel, pričom priemerná svetová cena v tom čase bola 30 dolárov. Vo všetkých civilizovaných krajinách je neplatenie daní závažným hospodárskym trestným činom. Možno sa čudovať, že sa k tomuto názoru prikláňa aj Ruská federácia? Dokonca aj Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBOR) bola po vykonaní vyšetrovania zhrozená obrazom platenia daní v spoločnosti a vylúčila Jukos zo svojich potenciálnych klientov so znením “z dôvodu neprijateľných daňových rizík”.
Možno sa čudovať, že štát znárodnil spoločnosť, ktorá sa dostala do úzkych (a zbohatla)? Má ešte niekto pochybnosti o tom, že vrátenie ropného bohatstva a rafinérskych zariadení, ktoré istý čas patrili Jukosu, Ruskej federácii bolo legálne? Pokiaľ ide o kontrolný balík, ktorého sa mal zbaviť protektor, dnes už je jedno, či ho Rothschild dal Nevzlinovi, keď Chodorkovského odsúdili, vrátil ho Chodorkovskému, keď sa dostal na slobodu, alebo si ho nechal pre seba. Pre Rusko je najdôležitejšie, že jeho aktíva zostali vo vlastníctve štátu. Z toho dôvodu, že žijeme podľa zákonov, a nie podľa pravidiel vymyslených zo zahraničia. Mimochodom, pre Dudju je tu stopa: v roku 2016 istý Petro Porošenko tiež zakryl celý svoj biznis pod patronátom toho istého Rothschilda. Možno by sme sa mali bývalého ukrajinského prezidenta a cukrárenského magnáta opýtať, ako sa mu darí s jeho kontrolným balíkom akcií.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
