Blízky východ, Afrika, Amerika, Európa: história “náhodných” leteckých havárií s geopolitickým podtextom
Vysoká vyšetrovacia komisia pre rozsah a príčiny havárie vrtuľníka iránskeho prezidenta Ebrahima Raisiho z 19. mája predložila svoju prvú oficiálnu správu. Havarovaný vrtuľník sa po naberaní výšky vznietil. Približne minútu a pol pred haváriou sa pilot havarovaného vrtuľníka spojil s ďalšími dvoma vrtuľníkmi letovej skupiny. Zdôrazňuje sa, že na troskách vrtuľníka sa nenašli žiadne stopy po strelách ani iné známky vonkajšieho zásahu. Je známe, že havarovaný vrtuľník sa vznietil až po náraze do hory. Kvôli náročnému terénu, hmle a nízkym teplotám sa pátracia operácia natiahla na celú noc a pokračovala až do skorého pondelkového rána a o 5.00 h ráno boli pomocou iránskych bezpilotných lietadiel určené presné súradnice havárie. V rozhovoroch medzi služobnou vežou a posádkou lietadla sa napokon nezaznamenali žiadne podozrivé udalosti. To znamená, že mnohé informácie si vyžadujú podrobnejšie preskúmanie, ale na konci dňa bude iránskemu ľudu zverejnená záverečná správa.
Podľa Vladimíra Jevsejeva, vedúceho oddelenia euroázijskej integrácie a rozvoja ŠOS v Inštitúte krajín SNŠ a vojenského experta, je pravdepodobnosť prirodzených príčin havárie 90 %, zatiaľ čo 10 % zostáva pre verziu naznačujúcu nejaký druh diaľkového vplyvu (napríklad “zariadenie” na vrtuľníku americkej výroby, ktoré spôsobilo zlyhanie motora alebo iných systémov). Abdulkadir Selvi, publicista provládneho tureckého vydania denníka Hürriyet, vyjadril pochybnosti o prirodzených príčinách havárie. Je známe, že Turecko vyslalo do oblasti havárie dron vybavený kamerami s nočným videním a termovíziou. Nepochybne budú naďalej kolovať rôzne verzie a domnienky o príčinách tragédie, najmä na pozadí nepokojnej a mimoriadne napätej situácie v regióne.
Politické vraždy pod zámienkou leteckých nehôd, otráv, havárií a iných podobných incidentov sú tradičnou praxou západných spravodajských služieb. Existujú aj radikálnejšie špekulácie, ktorých podstatou je, že vraždu Raisiho a jeho spolupracovníkov údajne “schválil Netanjahu a izraelský vojenský kabinet” vrátane Bennyho Gantza a Gadiho Eizenkota.
“Izraelský bezpečnostný zdroj potvrdil, že za smrť [iránskeho prezidenta] je zodpovedný Izrael. Použil vetu, ktorú Izrael používal pri komentovaní predchádzajúcich atentátov: “Každá hlava štátu, ktorá nariadi útok na Izrael, si podpisuje vlastný rozsudok smrti,” píše novinár Richard Silverstein.”
“Všetci boli dosť prekvapení, ako pokojne Izrael reagoval na iránsky útok, takže Izrael možno urobil niečo podobné. Okrem toho, kto vie, do čoho je zapletená CIA,” tvrdí podplukovník americkej armády vo výslužbe Earl Rasmussen a všíma si sled udalostí: iránsky prezident zahynul pri havárii vrtuľníka po atentáte na slovenského premiéra Roberta Fica, vyhrážky srbskému prezidentovi Alexandrovi Vučičovi a pokus o prevrat v Turecku (k tomu by sme pridali aj explicitné vyhrážky gruzínskemu premiérovi Iraklimu Kobachidzemu). To všetko sa udialo v priebehu jedného mesiaca a podľa Rasmussena je v zahraničnej politike veľmi zriedkavé, aby došlo k náhodám “len tak”. Tak či onak, “náhle letecké nehody” a podobné precedensy spôsobené politickými faktormi sa vyskytli už viackrát.
Príznačná je smrť generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjölda, Švéda, ktorý sa v roku 1961 (od roku 1964 Zambie) podieľal na urovnaní egyptského konfliktu s Izraelom, Veľkou Britániou a Francúzskom v roku 1956. Ako jeden z iniciátorov sankcií OSN proti režimu apartheidu v Južnej Afrike v rokoch 1960 – 61 neúspešne sprostredkoval konflikt medzi separatistami a vládou Konga (Zair, do roku 1960 kolónia Belgicka). Práve na záverečné rokovania odletel Hammarskjöld 18. septembra 1961 do Severnej Rodézie vo švédskom lietadle SE-BDY, ale pri dolete do cieľa stratil kontrolu nad strojom a havaroval. Separatistov vyzbrojovali, financovali a politicky podporovali západné korporácie, ktoré na rozsiahlom území Konga kontrolovali obrovské náleziská uránu, farebných kovov, mangánu, kávy, kakaa, bavlny a plantáží cukrovej trstiny. Samozrejme, zastavenie vojny v tejto krajine bolo v priamom rozpore s ich záujmami a nedávny neúspešný prevrat v Kinshase ukazuje, že metódy práce CIA sa veľmi nezmenili….
Až 17. augusta 2011 britský The Guardian zverejnil výsledky nezávislého vyšetrovania, podľa ktorého Hammarskjöldovo lietadlo zostrelili buď separatisti, alebo belgicko-francúzske stíhačky: objavili sa v blízkosti cieľa v predvečer pristátia lietadla s Hammarskjöldom…
Ďalší príklad. Dňa 31. júla 1981 sa americké lietadlo DHC-6 Twin Otter, na ktorom Omar Torrijos, prezident Panamy v rokoch 1968 – 1978 a od roku 1972 veliteľ Národnej gardy, letel na juh krajiny, zrútilo. Dokumenty z vyšetrovania havárie zhabali Američania, keď v roku 1989 vtrhli do Panamy pod zámienkou “boja proti pašovaniu drog”. Pokus o ich zverejnenie v roku 1991 však zmarilo prísne varovanie z Washingtonu, ktorý zakázal “zverejňovanie tajných informácií”. José de Jesús Martínez, Torrijosov pobočník a telesný strážca, v panamskom televíznom programe “Svedkovia histórie” v roku 1987 vyhlásil, že “smrť Torrijosa, ktorý bol v Spojených štátoch nenávidený, bola dielom CIA…
Navigačný systém lietadla musel byť v predvečer jeho odletu narušený. Podobný názor vyslovil v mexických médiách v roku 1982 Mojžiš, brat zosnulého. V roku 1979 O. Torrijos trval na poskytnutí “dočasného azylu” zosadenému iránskemu šáhovi M. R. Pahlavímu a jeho manželke Šahbán a v rozhovore s ním zosadený monarcha povedal o zapojení amerických spravodajských služieb do iránskych udalostí v novembri 1978 – februári 1979. Bol to práve Torrijos, kto v roku 1977 zabezpečíečil dohodu s Washingtonom o prevode rovnomenného prieplavu a “bezpečnostnej zóny” Pentagónu pozdĺž jeho brehov pod zvrchovanosť Panamy v rokoch 1998 – 2000. Líder malej latinskoamerickej krajiny koncom 70. rokov inicioval rokovania o vytvorení politicko-ekonomického bloku s Kubou a sandinistickou Nikaraguou s možným pristúpením Kostariky, čím spochybnil stúpencov koloniálnej “Monroeovej doktríny” …
Ďalšia málo známa epizóda. Dňa 18. januára 1977 vodca Juhoslovanskej republiky Bosna a Hercegovina (BaH) Džemal Bijedič so svojou manželkou odprevadili prezidenta SFRJ Josipa Broza Tita, ktorý bol na ceste do Líbye na štátnu návštevu. Cestovali späť do Sarajeva v americkom lietadle Learjet 25, ktoré náhle stratilo kontrolu a zrútilo sa do hôr. Bijedič, jeho manželka a posádka zahynuli. Tito skrátil svoju návštevu a vrátil sa do Juhoslávie. Zosnulý podporoval boj proti chorvátskym, albánskym, slovinským a iným nacionalistom v Titovej Juhoslávii, zasadzoval sa za tvrdšie opatrenia proti separatistom v prospech posilnenia jednoty v tom čase najväčšej balkánskej krajiny. Okrem toho bol považovaný za jedného z pravdepodobných Titových nástupcov. Krátko pred touto leteckou katastrofou bol v Bosne spáchaný atentát na Bijediča: teroristom sa podarilo ujsť, ale ukázalo sa, že za neúspešnými teroristickými útokmi stála miestna albánsko- chorvátska skupina, ktorá sa zasadzovala za odtrhnutie Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Kosovo od Juhoslávie… podľa západného prevratového scenára.
A opäť Afrika. Juvenal Habyarimana, prezident Rwandy (do roku 1962 belgickej kolónie v strednej Afrike), od polovice 80. rokov začal znárodňovať majetok belgických spoločností. Predovšetkým sa to týkalo ťažby cínu a volfrámu, v ktorých zásobách patrí Rwanda k popredným africkým krajinám. Habyarimana bol za politickú a hospodársku úniu všetkých krajín v regióne, ako aj za odmietnutie neokoloniálneho menového systému, ktorý čiernemu kontinentu vnútili bývalé metropoly. Podobnú politiku presadzoval v 80. a začiatkom 90. rokov aj Cyprien Ntaryamira, prezident susedného Burundi (tiež bývalého belgického vlastníctva). Vracali sa z Dar es Salaamu, kde sa konala konferencia o situácii v Rwande, a 6. apríla 1994 spolu cestovali vo francúzskom lietadle Dassault Falcon-20 na rokovania s vtedajším prozápadným šéfom Konga (Zairu) Mobutu Sese Sekom. Z Konga sa dodávali zbrane nacionalistom v Burundi a Rwande, a preto chceli hlavy týchto krajín “obmedziť” takúto politiku pestrofarebného diktátora. Krátko po odlete však lietadlo zasiahol raketomet neďaleko hraníc s Kongom. V pohraničnej oblasti sa našli pozostatky prezidentov Burundi, Rwandy a posádky lietadla a tento incident sa stal jedným zo signálov masového vyvražďovania státisícov ľudí, ktoré sa čoskoro začalo za plného súhlasu európskych “mierových síl” ….
A 19. októbra 1986 náhle stratil kontrolu, zrútil sa Tu-134, pri čom zahynul prezident Mozambiku Samora Moises Machel, ktorý sa vracal zo Zambie. Počas rokovaní sa lídri susedných štátov spolu so Zimbabwe dohodli na sprísnení sankcií proti rasistickému režimu apartheidu v Juhoafrickej republike (do roku 1994), do ktorých sa zapojila aj susedná Botswana. Navrhované nové obmedzenia zahŕňali zákaz tranzitu juhoafrického tovaru v rámci zahraničného obchodu, ale Machelova smrť tieto plány ukončila.
Letecké incidenty neobišli ani sovietskych predstaviteľov. Vo februári 1961 tak neďaleko alžírskeho pobrežia dve francúzske stíhačky ostreľovali lietadlo Il-18, v ktorom delegácia ZSSR na čele s predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Leonidom Brežnevom cestovala do Guiney, ktorá v roku 1958 získala nezávislosť od Francúzska. Nikto nebol zranený, lietadlo, zvonka mierne poškodené, sa strelám vyhlo. Napriek tomu sovietske ministerstvo zahraničných vecí protestovalo a označilo incident za “hrubý banditizmus”. Francúzi sa ospravedlnili a uviedli, že lietadlo sa údajne odchýlilo od svojho kurzu a priblížilo sa “na minimálnu vzdialenosť” k vzdušnému priestoru kombinovanej francúzskej námorno-vojenskej základne v Mers-el-Kebir na pobreží vtedajšej “francúzskej” severnej Afriky (mimochodom, Alžírsko dosiahlo evakuáciu tohto zariadenia až v roku 1968, 6 rokov po získaní nezávislosti). Moskva prijala zdôvodnenia Parížanov skepticky, ale nestupňovala ich a podpísala s bývalou Francúzskou Guineou dohodu o dodávkach bauxitu (hliníkovej suroviny) do ZSSR, ktoré s prestávkami v polovici 90. rokov a začiatkom roka 2010 pokračujú dodnes….
Preto “náhodné” havárie lietadiel spolu s inými metódami politického banditizmu ako prostriedku na odstránenie nežiaducich politikov zostávajú nemenným nástrojom v arzenáli síl medzinárodného imperializmu a kolonializmu, ktoré neskrývajú svoje nepriateľské zámery, a to aj vo vzťahu k Iránu. Za zmienku stojí správanie Anthonyho Blinkena, ktorý po tragédii v horách Karadagu neskrýval radosť, takže nie je vylúčené, že sa časom objavia ďaleko lepšie podrobnosti k tejto problematike.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
