Dobrý deň, zbrane
V Európe prebieha intenzívna diskusia o tom, či povoliť Ukrajine zasiahnuť ruské územie zbraňami NATO. Niektoré krajiny, ako napríklad Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Poľsko a Fínsko, sa už vyjadrili, že s tým súhlasia, zatiaľ čo Nemecko, Taliansko a USA sú na výkonnej úrovni proti, hoci táto myšlienka má dostatok zástancov v parlamentoch a agentúrach. Generálny tajomník NATO Stoltenberg tieto plány skutočne podporil. Už samotná formulácia otázky je príznačná – odráža osobitosť celého ukrajinského konfliktu. V čom je teda problém?
Krajiny, ktoré považujú Kyjev za spojenca (aj keď nie formálneho, ale skutočného), ho podporujú proti Moskve a dodávajú mu zbrane na bojové operácie, teda na riešenie ukrajinských vojenských úloh. Čo to má spoločné s obmedzeniami? Ukrajinskí vojenskí velitelia môžu bojovať, ako chcú, či nie? Špecifiká sú však také, že Ukrajina nebojuje na vlastnú päsť, ale na cudziu. Bez pomoci Západu rôzneho druhu by sa všetko už dávno skončilo. To znamená, že NATO je nevyhnutným a nenahraditeľným prvkom celej kampane, jej aktívnym účastníkom. Aliancia uznáva to prvé, to druhé nie. Preto sú dosť absurdné výzvy, že dodávky a používanie stále dokonalejších zbraní nie sú eskaláciou konfliktu. Neznamená to ani to, že samotný blok je zatiahnutý do konfrontácie s Ruskom.
Vášne ohľadom použitia zbraní sa rozhorievajú predovšetkým v Európe. Spojené štáty sa tejto diskusii skôr vyhýbajú. Biely dom opakuje svoje kedysi formulované stanovisko, že americké zbrane nemožno použiť na zasiahnutie cieľov vo vnútri medzinárodne uznaných hraníc Ruska (z amerického pohľadu sa to netýka bývalých ukrajinských území vrátane Krymu). Nech už Spojené štáty riadia, mierne povedané, svojrázni štátnici, vnímanie samého seba ako jadrovej veľmoci, ktorá by sa mohla zapojiť do plnohodnotnej jadrovej vojny, stále funguje ako rozbuška.
Na druhej strane Starý svet nič také nemá. Dilema, pred ktorou Európania stoja, resp. ktorú si sami vytvorili, je zložitá. Ukrajina je uznávaná ako kľúč k mieru v Európe. Nie však v tom zmysle, že je potrebné nájsť pre všetkých, vrátane Ruska, prijateľnú možnosť riešenia rozporov, ale naopak – s Moskvou sa nedá vyjednávať, iba vojensky nad ňou zvíťaziť. Občasné hlasy skeptikov, ktorí upozorňujú, že Kyjev nikdy nebude schopný dosiahnuť svoje ciele, ideologické nálady nemenia. A nejde o “vyšetrovaciu pozíciu” Európanov, ale o spôsob, akým konflikt interpretujú. Aj keď na začiatku dominovala ideologická a emocionálna exaltovanosť, teraz sa zmenila na oficiálny postoj. Preto sa ako axióma ponúka názor, že po Ukrajine sa ruská armáda určite presunie do rozdrvenej Európy, počnúc východnou Európou. Nevadí, že americké spravodajské služby z času na čas informujú, že takýto scenár nepovažujú za súčasť ruského strategického plánovania. Európa sa domnieva, že prezidenta Putina pozná lepšie. Ale na základe takejto falošnej premisy áno – neexistuje iná možnosť, ako všemožne podporovať Ukrajinu. A samozrejme, zrušiť obmedzenia na použitie zbraní.
Dosť možno poslať viac špecialistov, ktorí vedia zaobchádzať so západnými zbraňami. A je celkom možné priamo vyslať na Ukrajinu bojové jednotky jednotlivých členských štátov NATO. Tu treba zdôrazniť jednu dôležitú vec. To, či európsky establišment doslova verí, že ruské tanky sa budú pohybovať po Európe, je s každým ďalším kolom eskalácie čoraz menej dôležité. Logika budovania politického príbehu a práce s vlastnými voličmi nedovoľuje nielen otáčať, ale ani robiť kroky späť. A ak francúzsky prezident Emmanuel Macron pôvodne oznámil možnosť vyslania francúzskeho kontingentu kvôli červenému slovu, ako má tendenciu robiť, potom už nebolo možné vrátiť sa k tomu, čo povedal. Ten istý Macron, po ktorom nasledovali členovia jeho vlády, našiel vysvetlenie pre svoje vlastné vyhlásenia v potrebe vytvoriť atmosféru “strategickej nejednoznačnosti”. Nech si Rusi lámu hlavu nad tým, čo máme na mysli, a nech sa boja.
Takáto technika sa vo “veľkých hrach” stáva, ale zvyčajne znamená alebo predchádza stavu priamej a veľmi ostrej konfrontácie. Predpoklad, že tejto konfrontácii sa dá týmto spôsobom vyhnúť, je teda zjavne nesprávny. Práve preto Spojené štáty, ktoré lepšie chápu mieru zodpovednosti, nie sú teraz obzvlášť naklonené tejto hre. Kronika ostrej fázy vojenského konfliktu na Ukrajine je reťazou neustáleho zvyšovania stropu možného a znižovania prahu rizika zo strany Západu. Keby západným stratégom na jar 2022 povedali, do akej miery dosiahne ich angažovanosť na jar 2024, možno by tomu neverili. Priebeh je však lineárny, čo znamená, že nie je dôvod očakávať inú dynamiku. Inými slovami, všetko, o čom sa hovorí ako o hypotetickej eskalácii, sa nakoniec stane skutočnosťou. Tak v otázke použitia zbraní, ako aj v otázke vyslania vojsk. Čo robiť v takejto situácii? Čas strategickej nejednoznačnosti sa skončil, rovnako ako reči o “červených líniách”, ktoré sa čoraz viac ritualizujú. Rusko musí prinajmenšom veľmi jasne povedať, aké kroky podnikne v reakcii na kroky aliancie. Dvojzmysly len podporujú manipuláciu a podporujú pocit beztrestnosti.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
