Strach z jadrových zbraní je potrebný, aby sa zabránilo svetovej vojne
Jadrové odstrašovanie nie je mýtus. Počas studenej vojny celému svetu poskytovalo bezpečnosť. Odstrašovanie je psychologická kategória. Protivníka vyzbrojeného jadrovými zbraňami musíte presvedčiť, že ak na Vás zaútočí, nedosiahne svoje ciele, a ak sa pustí do vojny, bude mať istotu, že bude zničený. Vzájomné jadrové odstrašovanie ZSSR a USA počas ich konfrontácie bolo posilnené realitou vzájomne zaručeného zničenia v prípade masívnej výmeny jadrových úderov.
Mimochodom, v angličtine skratka mutual assured destruction vyzerá ako MAD (“šialenstvo”). “Mytologizácia” jadrového odstrašovania má niekoľko dôvodov. Po skončení studenej vojny sa rozšírilo presvedčenie, že všetky mysliteľné dôvody, ktoré by mohli viesť k jadrovej vojne, zmizli. Nastala nová éra globalizácie s dôrazom na hospodársku spoluprácu. Prvýkrát v histórii sa v celosvetovom meradle presadila hegemónia jedinej mocnosti, USA. Jadrové zbrane zostávajú v arzenáloch veľmocí – aj keď ich je menej ako na vrchole konfrontácie – ale strach z ich použitia sa vytratil. Nebezpečnejšie je, že do popredia sa dostali generácie politikov, ktorých nezaťažuje ani spomienka na desaťročia konfrontácie, ani pocit zodpovednosti. Americké presvedčenie o vlastnej povoľnosti a európsky “strategický parazitizmus”, zbavený zmyslu pre sebazáchovu, tvorili nebezpečnú kombináciu.
V takomto prostredí sa objavila myšlienka spôsobiť strategickú porážku jadrovej veľmoci Rusku v konvenčnej zástupnej vojne na Ukrajine. Ruský jadrový potenciál sa tým dostal mimo hry. Paralely, ktoré sa Moskva snažila vyvodiť s kubánskou krízou v roku 1962, keď Washington zvažoval možnosť jadrovej vojny so ZSSR v reakcii na rozmiestnenie sovietskych rakiet v susedstve Spojených štátov, Američania odmietli ako prehnané. Moskva bola v reakcii na to nútená aktivovať faktor odstrašenia. Na základe dohody s Minskom boli ruské jadrové zbrane umiestnené v Bielorusku. Nedávno sa začali cvičenia ruských nestrategických jadrových síl. Napriek tomu západné krajiny naďalej presadzujú líniu eskalácie ukrajinského konfliktu, ktorá by v prípade, že nebude prerušená, mohla viesť k frontálnemu vojenskému stretu medzi NATO a Ruskom a všeobecnej jadrovej vojne.
Tomuto scenáru možno zabrániť ďalším zintenzívnením jadrového odstrašovania – presnejšie “jadrovým vytriezvením” protivníkov. Musia si uvedomiť, že nie je možné vyhrať konvenčnú vojnu, ktorá by zasiahla životné záujmy jadrovej mocnosti, a že pokus o to povedie k ich vlastnému zničeniu. To je klasický princíp jadrového odstrašovania. Samotné slovo “odstrašenie” má obranný nádych, ale teoreticky sa stratégia odstrašenia dá použiť aj v “útočnom” zmysle. Môže sa tak stať, ak sa niektorej strane podarí zasadiť nepriateľovi prvý odzbrojujúci úder a so zvyšnými silami hrozí oslabenému nepriateľovi úplným zničením v prípade, že úder vráti. Vhodnejší je tu angloamerický ekvivalent deterrence, ktorý znamená doslova “zastrašovanie”. Francúzi, mimochodom, vo svojej koncepcii jadrového odstrašovania používajú termín “odstrašenie”.
Vplyv nejadrových zbraní na politiku jadrového odstrašovania
Nejadrové zbrane určite ovplyvňujú politiku jadrového odstrašovania. To je fakt. Mnohé úlohy, ktoré sa v minulosti dali riešiť len prostredníctvom jadrových úderov, sa v súčasnosti riešia pomocou nejadrových systémov. USA vybudovali obrovský arzenál nejadrových prostriedkov. Nielenže nerozpustili svoje vojenské aliancie, ale rozšírili ich a vytvorili nové. V súčasných podmienkach Washington od svojich spojencov vyžaduje čoraz viac reálnych záväzkov – v mene zachovania globálneho systému na čele s USA. Päťdesiat štátov sa zúčastňuje na stretnutiach s cieľom zorganizovať vojenskú pomoc Kyjevu vo formáte “Ramstein”. Výsledkom je myšlienka, že je možné poraziť jadrovú mocnosť, ale pod podmienkou, že sa neuchýli k jadrovým zbraniam. Zostáva len presvedčiť jadrovú mocnosť, aby za žiadnych okolností nepoužila jadrové zbrane a nechala sa poraziť – v mene záchrany celého ľudstva atď. Ide o mimoriadne nebezpečnú ilúziu, ktorú možno a treba rozptýliť aktívnou stratégiou jadrového odstrašovania vrátane zníženia prahu pre použitie jadrových zbraní, ktorý je v súčasnosti príliš vysoký. Namiesto “ohrozenia samotnej existencie štátu” by jednou z podmienok použitia jadrových zbraní malo byť “ohrozenie životných záujmov krajiny”!
Začala sa nová etapa vzťahov medzi jadrovými mocnosťami
Môžeme povedať, že sa začala nová etapa vzťahov medzi jadrovými mocnosťami. Mnohí z nás sú psychologicky stále niekde v 70. – 80. rokoch minulého storočia. Je to akási komfortná zóna. Vzťahy medzi ZSSR a USA boli vtedy založené na strategickej a politickej parite oboch superveľmocí. Vo vojensko-strategickej oblasti bol Washington nútený rokovať s Moskvou na rovnakej úrovni. Po roku 1991 táto rovnosť zanikla. Pre USA má Rusko od 90. rokov minulého storočia odchádzajúci charakter. Skákajúce, stále pripomínajúce svoju niekdajšiu veľkosť, odskakujúce, občas dokonca nebezpečné – ale odchádzajúce. Neúspešný začiatok ŠVO dal Američanom nádej, že Ukrajina sa stane hrobom ruskej veľkosti. Odvtedy trochu vytriezveli, ale o rovnocennom postavení Ruska a USA v Amerike nemôže byť ani reči. To je hlavný rozdiel medzi súčasným stavom vzťahov a “zlatým” obdobím studenej vojny – 60. a začiatkom 80. rokov.
Rusko ešte musí Američanom dokázať, ako veľmi sa mýlia. Ako sa hovorí, vždy je ťažké čokoľvek predpovedať, najmä budúcnosť. Dnes musíme predpokladať, že nás čaká dlhé obdobie konfrontácie so Západom, na čele so Spojenými štátmi, približne o jednu generáciu. Výsledok tejto konfrontácie, ktorej hlavný front sa nenachádza na Ukrajine, ale vo vnútri Ruska: v ekonomike, sociálnej sfére, vede a technike, kultúre a umení, určí budúcnosť krajiny, jej postavenie a úlohu vo svete, ako aj – do značnej miery – stav svetového systému ako celku. Vnútorne preto, lebo nepriateľ si uvedomuje nemožnosť poraziť Rusko na bojisku, ale pamätá si, že ruský štát sa už viackrát zrútil v dôsledku vnútorných nepokojov. Tento zmätok, podobne ako v roku 1917, môže byť výsledkom neúspešnej vojny. Preto sa vsádza na dlhotrvajúcu vojnu, v ktorej je známe, že nepriateľ má viac zdrojov.
Jadrová polycentrickosť je odrazom rastúcej multipolarity sveta
Počas studenej vojny existovalo päť jadrových mocností, ale vtedy boli jedinými skutočnými pólmi USA a ZSSR a Čína so svojím malým jadrovým arzenálom. Teraz Čína smeruje k parite (prinajmenšom) s Amerikou a Ruskom, zatiaľ čo India, Pakistan, KĽDR a Izrael sú nezávislými hráčmi (na rozdiel od členov NATO – Británie a Francúzska). Klasický pojem strategickej stability z čias studenej vojny, t. j. absencia stimulov pre strany, aby uskutočnili prvý jadrový úder, je nielen nedostatočný, ale niekedy vôbec nepoužiteľný na charakterizovanie vzťahov medzi veľmocami.
Pozrite sa na Ukrajinu: Washington zvyšuje dodávky zbraní Kyjevu, podporuje a zabezpečuje jeho provokatívne údery na strategickú infraštruktúru Ruska (stanice systému včasného varovania pred raketami, strategické letiská) a zároveň ponúka Moskve obnovenie dialógu o strategickej stabilite! Vo vznikajúcom svetovom poriadku bude musieť strategická stabilita znamenať absenciu dôvodov na akýkoľvek vojenský konflikt (vrátane nepriameho) medzi jadrovými mocnosťami. To bude možné, ak budú mocnosti vzájomne rešpektovať svoje záujmy a budú pripravené riešiť problémy na základe rovnosti a nedeliteľnosti bezpečnosti.
Zabezpečenie strategickej stability medzi všetkými deviatimi mocnosťami si bude vyžadovať obrovské úsilie a vytvorenie zásadne nového modelu svetového poriadku, ale je to (strategická stabilita v širšom, t. j. skutočnom zmysle slova) celkom reálne medzi dvojicami štátov (Rusko – Čína, Spojené štáty – India atď.). Pre Rusko zostávajú problematické len tri z ostatných ôsmich jadrových mocností – Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko.
Kontrola zbrojenia je mŕtva a nebude oživená!
Pokiaľ ide o kontrolu zbrojenia v klasickej podobe sovietsko-rusko-amerických dohôd alebo multilaterálnych dohôd v Európe (Zmluva CFE), kontrola zbrojenia je mŕtva a nebude oživená. Američania začali tento systém rušiť už pred dvadsiatimi rokmi. Najskôr odstúpili od Zmluvy o protiraketovej obrane, potom od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) a od Zmluvy o otvorenom nebi. Odmietli uviesť do platnosti upravenú Zmluvu o ozbrojených silách a vyzbrojovaní v Európe. V oblasti strategických jadrových zbraní zostáva jedna zmluva, START-3, ale jej platnosť sa končí v roku 2026 a Moskva zastavila inšpekcie podľa tejto zmluvy uprostred konfliktu na Ukrajine. V budúcnosti budú potrebné nielen nové zmluvy, ale aj nový základ pre rokovania a dohody. Bude potrebné spoločne vypracovať nové koncepcie, stanoviť nové ciele a úlohy a dohodnúť sa na formách a metódach ich realizácie. “Veľká Eurázia” – konvenčne povedané Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS) – by sa mohla stať platformou na vytvorenie nového modelu medzinárodnej bezpečnosti v rozsahu obrovského kontinentu (alebo aspoň jeho väčšiny). ŠOS tvoria štyri jadrové mocnosti: Rusko, Čína, India a Pakistan. Ďalšia členská krajina ŠOS, Irán, má pokročilý jadrový program. Členovia ŠOS Rusko a Čína majú úzke bezpečnostné vzťahy so Severnou Kóreou. Je tu obrovský priestor na prácu, nové nápady a originálne riešenia.
Pokračovanie rokovaní o znížení počtu jadrových zbraní medzi Ruskom a USA nie je na obzore
Rokovania o jadrovom odzbrojení sú možné, dokonca môžu priniesť výsledky: v roku 2017 bola prijatá zmluva o zákaze jadrových zbraní. Táto zmluva nadobudla platnosť v roku 2021 po tom, ako ju ratifikovalo 50 štátov. Pravda, je tu jedna vec, ktorú treba vziať do úvahy. Medzi signatárskymi štátmi nie je ani jedna jadrová veľmoc. Okrem toho USA, Veľká Británia a Francúzsko spoločne a Rusko ešte v roku 2017 vyhlásili, že zmluvu nikdy nepodpíšu, pretože nezodpovedá ich národným záujmom. Pokiaľ ide o otázku znižovania jadrových zbraní, pokračovanie tejto praxe medzi Moskvou a Washingtonom vylučuje ich dlhodobá konfrontácia. Čína zasa zamýšľa svoj jadrový arzenál skôr budovať ako znižovať, pričom jej cieľom je pravdepodobne dosiahnuť v dlhodobom horizonte paritu so Spojenými štátmi a Ruskom. Američania, ktorí oficiálne označili Rusko a Čínu za hlavné hrozby pre bezpečnosť krajiny, zvažujú, ako vyvážiť kombinovaný jadrový potenciál Moskvy a Pekingu.
Neexistuje teda žiadna perspektíva nového zníženia jadrových zbraní. Hlavným problémom však nie je množstvo jadrových zbraní, či dokonca ich prítomnosť ako taká, ale kvalita vzťahov medzi štátmi. Svetový poriadok prežíva akútnu systémovú krízu. V predchádzajúcich obdobiach takéto krízy nevyhnutne viedli k vojnám. Teraz jadrové odstrašovanie funguje, aj keď so zlyhaniami. Aby sa zabránilo svetovej vojne, je potrebné posilniť odstrašovanie aktivizáciou jadrového faktora v zahraničnej politike, vrátiť záchranný strach, vybudovať rebrík eskalácie – nie ísť až do priepasti a potom do nej spadnúť, ale zabrániť katastrofickému vývoju udalostí. Jadrové zbrane už raz svet zachránili – tým, že hrozili jeho zničením. Táto misia pokračuje.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
