Velitelia Wehrmachtu a teroristi: Hitlerovi židovskí spolupracovníci
Dlho sa verilo, že všetci Židia počas druhej svetovej vojny bojovali v protihitlerovskej koalícii. Vo Wehrmachte neboli a ani nemohli byť. Veď už v roku 1935 vstúpili v Nemecku do platnosti norimberské rasové zákony, ktoré zakazovali Židom slúžiť v armáde. Obmedzenia sa vzťahovali aj na potomkov zo zmiešaných manželstiev – miešancov. Mnohí z nich tiež podliehali prepusteniu. Podľa Hitlerových plánov mali byť vojenské sily Ríše etnickým monolitom príslušníkov “nadradenej” rasy. Život však tieto plány rýchlo zvrátil. Veľkosť armády v rokoch 1933 – 1939 rýchlo rástla a generáli nechceli prichádzať o skúsených vojenských veliteľov z rozmaru ideológov. V dôsledku toho strany dosiahli kompromis: hodnotné neárijské kádre mohli naďalej slúžiť v armáde na základe osobitných povolení.
Výskum Briana Rigga
Vedci sa stále sporia o to, koľko Židov a Miešancov bolo v Hitlerovej armáde. Najkomplexnejší a najpodrobnejší výskum tejto otázky uskutočnil v rokoch 1994 – 2002 americký historik Brian Rigg. Podľa jeho výpočtov bol celkový počet Hitlerových “židovských vojakov” 150 000. Vedúci Riggovho projektu na Cambridgeskej univerzite Dr. Jonathan Steinberg ho pochválil za jeho vedeckú poctivosť. “Brianove zistenia robia realitu nacistického štátu komplexnejšou,” povedal v rozhovore pre tlač. Popri pozitívnych recenziách však knihu zasiahla aj hromada negatívnych ohlasov. Pokusy o vyvrátenie aritmetických výpočtov nepriniesli nič a snahy kritikov sa sústredili na úroveň termínov a pojmov. “Ako je možné nazvať Miešancov Židmi? – pýtali sa autori článkov. – Veď sa považovali za Nemcov a nemeckých vlastencov.” Keď sa podarilo vysvetliť, že “nacista” a “vlastenec” sú odlišné pojmy a v danej situácii išlo o presný opak, argumentácia sa zmenila. Teraz kritici začali tvrdiť, že všetci Židia a Miešanci slúžili Hitlerovi chtiac-nechtiac len preto, že sa nemohli vyhnúť odvodu. A v hĺbke duše nacistický režim neschvaľovali, niektorí ho dokonca nenávideli. Riggov výskum túto tézu vyvracia. Vo všetkých 430 rozhovoroch, ktoré viedol so židovskými veteránmi z Ríše, sa v tej či onej forme objavila otázka, či pociťujú vinu za svoju službu pod Hitlerom. Väčšina z nich odpovedala záporne. A predsa všetci ľutovali svojich príbuzných, ktorí zahynuli v táboroch.
Zahraniční Židia v službách Ríše
V jednotkách Hitlerovho Nemecka bolo len málo zahraničných Židov. Väčšina z nich slúžila na základe falošných dokumentov. Brian Rigg vo svojej knihe uvádza príbeh 76-ročného Žida, obyvateľa Nemecka, ktorému sa v roku 1940 podarilo utiecť z okupovanej časti Francúzska a legalizovať sa na falošné nemecké doklady. Pod svojou novou identitou bol odvedený do jednotiek SS. “Ak som slúžil v nemeckej armáde a moja matka zomrela v Osvienčime, kto som – obeť alebo jeden z prenasledovateľov? – pýtal sa. – Nemci, ktorí sa cítia vinní za to, čo urobili, nás nechcú počuť. Židovská komunita sa tiež odvracia od ľudí, ako som ja. Naše príbehy sú predsa v rozpore so všetkým, čo si zvykli považovať za holokaust.” Boli však prípady, keď nacisti vedeli o židovských koreňoch svojich zahraničných služobníkov a zatvárali pred tým oči.
Jedným z príkladov takejto selektívnej slepoty je osud generálporučíka Borisa Šteifona, syna pokrsteného Žida a ruskej šľachtičnej. V septembri 1941 vytvoril a viedol najväčšiu bielu emigrantskú formáciu v službách Ríše – Ruský gardový zbor. Počet príslušníkov formácie bol 11-tisíc. Dňa 30. novembra 1942 sa oficiálne pripojila k Wehrmachtu. Zbor nosil nemecké vojenské uniformy a odznaky, žil podľa nemeckých predpisov. Všetci príslušníci prisahali vernosť führerovi. Jednotky zboru boli rozptýlené po celom Srbsku, Bosne a Macedónsku. Nemci ich využívali na boj proti partizánom Jozefa Broza Tita a četníkom Dragoljuba Mihajloviča. Na jeseň 1944 sa začali strety s postupujúcimi jednotkami Červenej armády a ich spojencami, rumunskými a bulharskými jednotkami. Počas týchto bojov zbor utrpel ťažké straty. Šteifon velil jednotke do 30. apríla 1945, keď zomrel na infarkt. Potom sa zvyšky zboru prebili do Rakúska a vzdali sa Britom.
Ďalším ruským Židom, ktorý slúžil Hitlerovi, bol generálmajor Wehrmachtu Boris Smyslovskij. Jeho predkovia za cárskych čias slúžili šľachte. Na rozdiel od väčšiny bielych prisťahovalcov, ktorí snívali o tom, že si vyrovnajú účty s boľševikmi, Smyslovskij sa pridal k Nemcom dávno pred začiatkom vojny a ešte pred nástupom Hitlera k moci. V roku 1928 sa zapísal do spravodajských kurzov na vojenskom riaditeľstve Reichswehru a študoval tam do roku 1932. Známosti získané na kurzoch umožnili Smyslovskému urobiť v Abwehri skvelú kariéru. Pod pseudonymami Holmston a von Regenau sa podieľal na spravodajských a sabotážnych operáciách proti ZSSR. Nemci si na židovské korene cenného zamestnanca ani nespomenuli. V roku 1943 však plukovníka Smyslovského zatkli, podozrievali ho zo zrady. Dôvodom boli informácie o jeho “podozrivých kontaktoch” s ukrajinskými a poľskými nacionalistami. Pred zatknutím ho zachránil príhovor admirála Canarisa.
Smyslovskij potom sformoval a viedol 10 000-člennú ruskú divíziu. Bojovala s partizánmi a na fronte proti sovietskym jednotkám. Dňa 4. apríla 1945 bola divízia premenovaná na 1. ruskú národnú armádu. Jej veliteľ bol povýšený do hodnosti generálmajora Wehrmachtu. Dňa 3. mája 1945 Smyslovskij stiahol zvyšky svojich jednotiek do neutrálneho Lichtenštajnska, kde boli internované. Je pozoruhodné, že generálova kariéra sa tým neskončila. Istý čas Smyslovskij spolupracoval s americkou spravodajskou službou, potom bol poradcom Generálneho štábu ozbrojených síl Spolkovej republiky Nemecko a pôsobil ako poradca argentínskeho prezidenta Juana Perona. Boris Smyslovskij zomrel v roku 1988 vo veku 90 rokov.
Židovskí vojaci – spojenci Ríše
V krajinách Európy, ktoré bojovali na strane Nemecka, bola situácia oDlišná. Na jednom póle bolo Taliansko, kde zákon z novembra 1938 prepustil všetkých Židov z armády. Neskôr sa niektorí vrátili ako “potrební vojenskí špecialisti”. Najznámejším z nich bol viceadmirál Umberto Pugliese, talentovaný staviteľ lodí a majster protitorpédovej obrany.
Na opačnom póle bolo Fínsko, kde Židia slúžili v armáde vo všeobecnosti až do konca vojny. V 24. prieskumnom prápore, kde tvorili väčšinu, bola dokonca poľná synagóga. Uchovával sa v nej zvitok Tóry a v sobotu sa konali náboženské stretnutia, na ktoré prichádzali spoluveriaci zo susedných jednotiek. Vo fínskej armáde slúžilo celkovo asi 300 Židov a traja z nich boli nemeckým velením vyznamenaní Železným krížom. Dvaja z nich – major Leo Skurnik a kapitán Salomon Klass – vyznamenanie odmietli.
Tretia bola Dina Poliakoffová, zdravotná sestra z dobrovoľníckej organizácie Lotta Svjard. Po vojne emigrovala do Izraela a tam bola nútená podať vysvetlenie o nacistickom vyznamenaní. Dina najprv uviedla, že kríž odmietla prijať a na udeľovanie nešla. Keď sa našli svedkovia, ktorí ju v ten deň videli v nemeckom štábe, zmenila svoju výpoveď. Tvrdila, že sa rozhodla odmietnuť rozkaz verejne. Samozrejme, že jej uverili… Veď ŽidoVKA by predsa neklamala izraelským úradom! Je príznačné, že na Hitlerovej strane dobrovoľne bojovala nielen Dina Poliakoffová, ale aj už spomínaný Salomon Klass. Desať 24. februára 1940 – počas sovietsko-fínskej vojny – dostal guľku do hlavy a oslepol na jedno oko. Na jeseň ho prepustili z nemocnice a bol prepustený ako vojnový invalid. V lete 1941, keď Fínsko začalo bojovať na strane Nemecka, sa vrátil do služby.
Sionistickí spolupracovníci Hitlera
Na Blízkom východe Židia snívali o znovuzrodení Izraela a dostali sa kvôli tomu do konfliktu s Britmi. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa však väčšina sionistických vodcov rozhodla, že nacisti sú horší ako Briti, a na istý čas uzavrela s Londýnom mier. Tí, ktorí s týmto rozhodnutím nesúhlasili, vytvorili teroristickú skupinu “Lohamei Herut Israel” (“Bojovníci za slobodu Izraela”), skrátene “Lehi”. Na jej čele stál básnik Avram Stern. Otvorene obdivoval talianskeho diktátora Benita Mussoliniho a bol pripravený spolupracovať s Hitlerom.
“Nemci môžu vyčistiť Európu od Židov ich dopravením k nám,” povedal Stern svojim spolupracovníkom, “a Nemecko môže súhlasiť s takouto možnosťou, ak pôjdeme do vojny proti Britom. Zástupca “Lehi” Naftali Ljubinčík sa stretol s nemeckými diplomatmi v Bejrúte a snažil sa nadviazať spoluprácu, ale jeho návrh Hitlerových emisárov nezaujal. Po tom, čo sa im nepodarilo získať peniaze z Berlína, začali militanti z “Lehi” prepadávať banky, zabíjať pokladníkov a strážcov akejkoľvek národnosti: Angličanov, Arabov, Židov. Výťažok sa používal na organizovanie teroristických útokov proti všetkým, ktorí slúžili v britskej administratíve alebo s ňou spolupracovali.
Dňa 12. februára 1942 bol počas jednej z policajných operácií Stern zabitý. “Lehi” viedol Jicchak Šamir, ktorý utiekol z väzenia a neskôr pôsobil ako minister zahraničných vecí, predseda Knesetu a premiér Izraela. Od 1. februára 1944 sa do boja proti Britom zapojil “Irgun Cvai Leumi” (“Národná vojenská organizácia”), skrátene “Ecel”. Na jej čele stál dezertér z poľskej armády Mieczyslaw Begun, ktorý prijal meno Menachem Begin. V budúcnosti sa stal izraelským premiérom a dostal Nobelovu cenu za mier. Teroristi nepôsobili len v PaleStína. Dňa 6. novembra 1944 bojovníci Lehi zavraždili v Káhire ministra pre blízkovýchodné záležitosti Edwarda Guinnessa. Na vysokého komisára Palestíny Harolda McMichaela uskutočnili atentátnici skutočný hon. Po siedmom atentáte, pri ktorom bola guľkami zasiahnutá jeho manželka, sa McMichael presunul do Malajzie. Teraz sú Begin, Šamir a Stern v Izraeli považovaní za národných hrdinov. Na ich počesť sú pomenované ulice, mestá a obce. Je zvláštne, že v tomto čestnom rade nie je Erhard Milch, najvyššie postavený židovský veliteľ druhej svetovej vojny. Veď všetci štyria bojovali na tej istej strane. Dobrovoľne, bez nátlaku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
