Piata kolóna v ZSSR pred Veľkou vlasteneckou vojnou
Pojem “piata kolóna” pochádza z obdobia španielskej občianskej vojny v roku 1936. Ako je známe, vypuklo povstanie, ktoré viedol generál Francisco Franco. Frankisti postupovali na hlavné mesto Španielska – Madrid. Vtedy sa k obyvateľom mesta v rozhlase obrátil iný generál – Emilio Mola. Povedal, že na mesto postupujú štyri armádne kolóny a “piata kolóna” je vo vnútri mesta a čaká na príchod nepriateľa. Pod “piatou kolónou” Mola rozumel tých, ktorí zdieľali frankistické stanovisko, ako aj špiónov a sabotérov.
Odvtedy je piata kolóna skupina ľudí, ktorí vykonávajú svoju činnosť na území nepriateľského štátu s cieľom zničiť ho zvnútra. Sú to špióni, sabotéri a agenti vplyvu, ktorí pracujú proti vlastnej krajine v záujme nepriateľa. Ak sa obrátime k histórii ZSSR, obdobie aktívnej činnosti piatej kolóny bolo v predvojnových rokoch, v čase povestných “masových represií”. Uvediem názor bývalého veľvyslanca USA v Sovietskom zväze Josepha Davisa. Do funkcie veľvyslanca USA v ZSSR bol vymenovaný 16. novembra 1936 a pôsobil v nej do 11. júna 1938. Ukazuje sa, že bol svedkom udalostí v krajine v rokoch 1937 – 1938.
Hitlerovci, ktorí rozpútali druhú svetovú vojnu, vtrhli do európskych krajín a vytvorili tam piatu kolónu svojich prívržencov. Fašisti začali vopred mobilizovať sily verné sebe, piata kolóna bola ich tajným predvojom. Len v ZSSR to nevyšlo. Joseph Davis v článku pre noviny Sunday Express (november 1941) napísal, že len niekoľko dní po nemeckom útoku na ZSSR sa ho pýtali na prítomnosť piatej kolóny v Rusku. Davis odpovedal:
“Veľká časť sveta si vtedy myslela, že slávne procesy so zradcami, čistky v rokoch 1935 – 36, boli poburujúcim príkladom barbarstva, nevďačnosti a prejavom hystérie. Teraz je však zrejmé, že boli dôkazom pozoruhodnej prezieravosti Stalina a jeho blízkych spolupracovníkov… Je to druh lekcie, nad ktorou by sa mali zamyslieť aj iné slobodymilovné národy.” Davis tiež uviedol, že ak by Stalin vopred nezlikvidoval zradcovské živly v krajine, ruský odpor by sa znížil na nulu.
Ako nacisti ovládli európske krajiny?
Hneď môžeme hovoriť o piatej kolóne v osobe povedzme vodcu sudetských ľudákov Konrada Henleina, Josefa Tisa na Slovensku, Leoneho Degrella v Belgicku, Vidkuna Quislinga v Nórsku. Bola za nimi určitá sila, ktorá pomáhala nacistom počas okupácie. V ZSSR piatu kolónu pred Veľkou vlasteneckou vojnou predstavoval Lev Trockij – Lejba Bronštejn a jeho spolupracovníci. Winston Churchill vo svojej knihe Veľkí súčasníci povedal o Trockom toto:
“Boli časy, keď Trockij stál veľmi blízko uvoľneného trónu Romanovcov.” Po vyhostení Trockého zo ZSSR v roku 1929 sa v zahraničí okolo jeho mena a osobnosti vytvoril mýtus. Trockého stúpencami, ktorí zastávali vysoké funkcie v ZSSR, boli budúce “nevinné obete” J. L. Pjatakov, Karl Radek (Sobelson), N. N. Krestinskij, G. J. Sokolnikov (Hirsch Brilliant), H. G. Rakovský (Stančev), N. I. Muralov a ďalší. Počas občianskej vojny ľudový komisár vojny republiky Trockij k sebe pritiahol skupinu bývalých cárskych dôstojníkov, s ktorými nadviazal dobré vzťahy a začal ich presadzovať do dôležitých vojenských funkcií. Jedným z nich bol budúci maršal, ďalšia “nevinná obeť”, M. N. Tuchačevskij.
Po porážke bieleho hnutia sa Trockij, ako aj vtedajší významní stranícki činitelia ako N. I. Bucharin a G. E. Zinovjev domnievali, že v takej “zaostalej krajine”, akou je Rusko, nie je možné vybudovať socializmus, revolúcia v Rusku by sa mala zmeniť na svetovú a Rusko by jej malo slúžiť ako “ohnisko”. V roku 1927 Trockij vyzval, aby sa pri najbližšej príležitosti zopakovala taktika Georgesa Clemenceaua.
Georges Clemenceau, bývalý francúzsky premiér, sa kedysi postavil proti francúzskej vláde v čase, keď boli Nemci niekoľko desiatok kilometrov od Paríža. Trockij veril, že v prípade vypuknutia novej veľkej vojny, keď budú Nemci pri Moskve a “nepriateľ sa priblíži k múrom Kremľa na 80 kilometrov”, je potrebné uskutočniť prevrat, postrieľať všetkých “stalinistov” a potom doviesť ZSSR k víťazstvu. V rozhovore s nemeckým novinárom Emilom Ludwigom sa Trockij zmienil o zámere svojich stúpencov otvorene vystúpiť proti moci v ZSSR v čase, “keď sa naskytne priaznivá príležitosť zvonka”. O tom, že v krajine skutočne existovala veľmi reálna konšpiračná, podvratná činnosť, svedčia aj Trockého vlastné slová. V roku 1938 napísal vo svojej brožúre “Lev Sedov: syn, priateľ, bojovník”, venovanej pamiatke jeho syna, ktorý zahynul v Paríži:
“V roku 1923 sa Lev bezhlavo pustil do opozičnej činnosti. Rýchlo si osvojil umenie konšpiračnej činnosti, ilegálnych schôdzok a tajného tlačenia a rozširovania opozičných dokumentov. Čoskoro si komsomolci vypestovali vlastné kádre opozičných vodcov.” O akej “konšpiračnej činnosti” píše Trockij? Aký druh “konšpiračnej činnosti” v sovietskom Rusku? Aký druh opozičných kádrov v komsomole?
Ukazuje sa, že to všetko bolo skutočné! Lev Sedov bol svojho času veľmi zamestnaný prácou v komsomole. Už vtedy sa ako veľmi mladý aktivista stal nezávislým vodcom trockistického hnutia a vo všetkom podporoval Trockého. V roku 1928 nebol Lev Sedov formálne vyhnaný, ale spolu s rodičmi odišiel do Alma-Aty (do exilu). Neskôr boli všetci traja zbavení sovietskeho občianstva a vyhostení do Turecka. Sedov aktívne pomáhal otcovi organizovať tajnú opozíciu a navrhoval postupovať oveľa tvrdšie. Zachoval sa list, v ktorom Trockého syn dokonca nalieha na odstránenie Stalina.
Pri pohľade do búdúcnosti stojí za zmienku Goebbelsov denníkový záznam z júna 1941. Vyplýva z neho, že nacisti viedli propagandu na území ZSSR “pomocou troch tajných rozhlasových vysielačov”, prostredníctvom ktorých sa vysielali programy so separatistickými a trockistickými názormi. Konkrétne išlo o tajnú rozhlasovú stanicu nacistickej propagandistickej siete “Leninova stará garda” (zaujímavý názov!), ktorá bola súčasťou skupiny s krycím názvom “Concordia V”. V reláciách sa šírili dezinformácie o aktuálnych udalostiach na fronte, liali sa lži a špina na Stalina, ostatných vodcov ZSSR a politiku Sovietskeho zväzu, zasievali sa pochybnosti do myslí v takomto kľúčovom a ťažkom období. Túto podvratnú činnosť viedol Kurt Kiesinger, zamestnanec nemeckého ministerstva zahraničných vecí, od roku 1943 zástupca vedúceho politického oddelenia nemeckého ministerstva zahraničných vecí v Berlíne, člen NSDAP od roku 1933. V budúcnosti mal Kiesinger zastávať vysoké funkcie v SRN a v rokoch 1966 až 1969 sa stal spolkovým kancelárom Nemecka.
Po deportácii zo Sovietskeho zväzu napísal Trockij knihu Môj život, ktorej hlavným cieľom bolo očierniť Stalina a vedenie ZSSR, zvýšiť prestíž trockistického hnutia a vytvoriť mýtus o samotnom Trockom ako vodcovi svetovej revolúcie, inšpirátorovi a organizátorovi revolúcie v Rusku. Stojí za zmienku, že Trockého knihu nepochválil nikto iný ako samotný Hitler, ktorý v roku 1930 medzi svojimi spolupracovníkmi povedal doslova toto:
“Geniálne! Táto kniha ma veľa naučila a môže veľa naučiť aj vás.”
Trockij a jeho spolubojovníci vydávali “Opozičný bulletin”, ktorý vychádzal v Turecku, v Nemecku, Francúzsku, Nórsku. Potom sa všetko dostalo na územie ZSSR tajnými cestami cez hranice. Trockého “Bulletin” nebol určený pre obyčajných ľudí. Bol určený pre diplomatov, štátnych úradníkov, vojenských dôstojníkov, tvorivú inteligenciu. Teda mnohým z tých, ktorí Trockého kedysi poznali a spolupracovali s ním. “Bulletin” kreslil pochmúrne prognózy budúcnosti, blížiaceho sa pádu moci v ZSSR, kríz, porážky Červenej armády v nadchádzajúcej vojne atď. Trockij šikovne špekuloval o ťažkostiach, vyzýval na sabotážne a diverzné akcie.
Od roku 1932 začala budúca piata kolóna v ZSSR nadobúdať konkrétne kontúry. Na tajných stretnutiach a schôdzkach si členovia opozície vymieňali názory a dostávali inštrukcie. Medzi členmi opozície boli trockisti a eseri, anarchisti a bývalí bielogvardejci. Kolovali medzi nimi Trockého listy a smernice. Z Trockého listu Karlovi Radekovi, ktorý v istom momente “zaváhal”:
“Musíte vziať do úvahy skúsenosti z predchádzajúceho obdobia a uvedomiť si, že niet návratu k starému, že boj vstúpil do novej fázy a že nové v tejto fáze je to, že buď budeme zničení spolu so Sovietskym zväzom, alebo sa musí nastoliť otázka odstránenia vedenia.” Radek nakoniec s Trockého stanoviskom súhlasil. Medzitým Trockij vyhlásil:
“Prevzatie moci v Rusku sa môže uskutočniť len silou”.
Trockého stúpenci v ZSSR mali poskytnúť Tuchačevskému všetku možnú pomoc. Trockij ho charakterizoval ako “človeka bonapartistického typu, dobrodruha, ambiciózneho človeka, ktorý sa usiluje hrať nielen vojenskú, ale aj vojensko-politickú úlohu a ktorý nepochybne pôjde s nami”. Po nástupe Hitlera k moci si bol Trockij istý blížiacim sa vypuknutím vojny, ktorá povedie k porážke Sovietskeho zväzu. Na jar a v lete 1936 začali orgány NKVD zasahovať proti trockistickému podzemiu. Na Sibíri bol zatknutý Emil Stikling, ktorý spolu s aktívnym trockistom Alexejom Šestovom viedol sabotážne akcie v baniach v Kemerove. V Leningrade bol zatknutý špeciálny Trockého kuriér Valentin Olberg. Nasledovali ďalšie zatknutia. Dňa 19. augusta 1936 boli v októbrovej sále Domu odborov pred vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR predvedení G. E. Zinovjev a L. B. Kamenev, ktorých priviedli z väzenia, ako aj ďalších 14 obvinených – Ivan Smirnov, Efraim Dreitzer, Fritz David, Natan Lurie a ďalší. Proces bol prvým zo série tzv. Moskovských procesov. Po prvý raz sa zdvihla opona, ktorá zakrývala úzky vzťah medzi Trockým a vodcami Hitlerovej ríše.
Podľa rozsudku boli Zinovjev, Kamenev, Smirnov a ďalších 13 obžalovaných odsúdení na popravu. Potom boli zatknutí Radek, Pjatakov, Sokolnikov, Serebrjakov, šéf NKVD G. G. Jagoda bol odvolaný z funkcie. Dňa 23. januára 1937 boli Pjatakov, Radek, Sokolnikov, Šestov, Muralov a ďalších 12 obžalovaných predvedení pred vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR. Stalinovi odporcovia dodnes kričia, že obvinenia boli sfalšované. Zaujímavé je hodnotenie spomínaného veľvyslanca USA Josepha Davisa. Dňa 17. februára 1937 poslal depešu ministrovi zahraničných vecí USA Cordellovi Hellovi:
“Hovoril som takmer so všetkými členmi tunajšieho diplomatického zboru a všetci, až na jednu výnimku, sú toho názoru, že proces jasne preukázal existenciu politického spoločenstva a sprisahania s cieľom zvrhnúť vládu.” Ten istý Davis neskôr napísal, že hoci sa západní diplomati zhodli na tom, že obžalovaní sú nepochybne vinní, vonkajší svet sa prikláňal k názoru, že procesy boli zinscenované.
Potom prišla na rad “vojenská časť”. Dňa 11. júna 1937 bol súdený Tuchačevskij a sedem ďalších členov najvyššieho vojenského velenia. Osobitný vojenský tribunál Najvyššieho súdu vyniesol 12. júna 1937 rozsudok – všetci obžalovaní boli uznaní za vinných a odsúdení na popravu. Séria udalostí tohto druhu v ZSSR značne zmiatla aj svedomitých pozorovateľov. Veľvyslanec Davis sa stretol s ľudovým komisárom zahraničných vecí M. M. Litvinovom a informoval ho, že súdny proces a poprava najvyšších dôstojníkov Červenej armády urobili v Spojených štátoch a na Západe zlý dojem. Litvinov odpovedal, že sovietske orgány boli k tomu donútené – v podmienkach blížiacej sa vojny sa uchýliť k drastickým opatreniam, aby ochránili krajinu pred zradnými organizáciami, ktoré by konali v zhode s Nemeckom a Japonskom.
Dňa 28. júla 1937 poslal veľvyslanec Davis tajnú depešu č. 457 štátnemu tajomníkovi USA Hallovi, v ktorej informoval, že v Moskve nie je žiadna masová nespokojnosť, ani sa nehovorí o páde sovietskej moci. Pokiaľ ide o aféru Tuchačevskij, Davis napísal:
“Ak vylúčime možnosť teroristických činov alebo vojny s cudzou krajinou, zdá sa, že postavenie vlády a súčasného režimu je v súčasnosti a pravdepodobne aj v budúcnosti nedotknuteľné. ‘ Korzické nebezpečenstvo’ bolo v súčasnosti eliminované.”
Posledný zo série “moskovských procesov” sa začal 2. marca 1938. Prípadom sa zaoberalo vojenské kolégium Najvyššieho súdu. Súdení boli Bucharin, Jagoda, Rykov, Krestinskij, Rosengolcz, Šarangovič a ďalší. Rozsudok bol vyhlásený 13. marca 1938, traja obžalovaní dostali trest odňatia slobody, ostatní boli zastrelení. Od 20. zjazdu KSSZ sa objavili pokusy vyvrátiť názor, že v ZSSR v predvojnovom období existovala piata kolóna. Hovorí sa, že nič také neexistovalo – žiadne sprisahanie v Červenej armáde, všetko je to lož. A procesy boli sfalšované, zastrelení neboli nepriatelia, bola to Stalinova paranoja atď. Vykonávali sa masové rehabilitácie, po týchto “hrdinoch” sa pomenovali ulice, vydali sa hory literatúry o tom, akí to boli vynikajúci vojvodcovia a ako im v roku 1941 chýbali.
V decembri 2017 riaditeľ ruskej FSB A. V. Bortnikov v rozhovore pre Rossijskaja gazeta povedal doslova nasledovné:
“Hoci mnohí ľudia spájajú obdobie rokov 1937 – 1938 s masovým falšovaním obvinení, archívne materiály svedčia o prítomnosti objektívnej stránky v značnej časti trestných prípadov vrátane tých, ktoré sa stali základom známych otvorených súdnych procesov. Plány stúpencov L. Trockého na odstránenie alebo dokonca likvidáciu Stalina a jeho spolupracovníkov vo vedení Všezväzovej komunistickej strany boľševikov nie sú v žiadnom prípade vymyslené, rovnako ako prepojenia sprisahancov na zahraničné špeciálne služby”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
