Jadrová vojna ako “súdny deň”
V súčasnosti vznikajú ohniská medzinárodných konfliktov a vojen aj na iných miestach a v iných regiónoch sveta. Hovoríme o vzťahoch americko-čínskom konflikte o Taiwan, o vyhrotenej situácii na Blízkom východe (ktorej epicentrom je Izrael), o rastúcom napätí medzi Severnou a Južnou Kóreou (a Spojenými štátmi, ktoré stoja za ňou), o pretrvávajúcich vážnych treniach vo vzťahoch medzi Čínou a Indiou, atď.
Tieto konflikty a vojny sa priamo alebo nepriamo týkajú štátov s jadrovými zbraňami. Podľa oficiálnych údajov vlastní v súčasnosti jadrový arzenál deväť krajín: Spojené štáty, Ruská federácia, India, Čína, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Pakistan, Izrael a Severná Kórea. Použitie jadrových zbraní ktoroukoľvek z týchto krajín by prinajmenšom vyvolalo odvetný úder. Okrem toho by sa k prvým dvom krajinám jadrového konfliktu mohli pridať ďalšie jadrové mocnosti. Najzreteľnejší experti a politici už teraz kalkulujú s apokalyptickými scenármi eskalácie vojny na Ukrajine a konfliktov v iných častiach Zeme. A hovoria o možnom čiastočnom alebo dokonca úplnom zničení ľudstva.
Ako základ pre posúdenie dôsledkov možnej budúcej vojny sa berú konkrétne štatistické údaje o použití atómových bômb Američanmi proti Japonsku v roku 1945. Prvý výbuch nastal v Hirošime 6. augusta, čo spôsobilo okamžité zvýšenie teploty na 1 milión stupňov Celzia. Dve tretiny mesta boli okamžite zničené žiarou väčšou, ako je žiara sopky. Druhá bomba bola zhodená o tri dni neskôr na Nagasaki. Ľudia zomierali v dôsledku požiarov a silného tepla. Tí, ktorí zostali, zomreli na nebezpečnú radiáciu. V priestore vzdialenom viac ako kilometer od centra dopadu bomby zostala len spálená zem. Minimálny počet obetí dvoch jadrových bombardovaní – 150 tisíc ľudí (tí, ktorí zomreli okamžite). A ak vezmeme do úvahy tých, ktorí zomreli po výbuchoch v strašných mukách – asi 450 tisíc ľudí. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI), organizácie, ktorá monitoruje jadrové zbrane na medzinárodnej úrovni, je celkový počet jadrových zbraní na svete približne 4 000 (bomby a raketové hlavice rôzneho dosahu).
Mimochodom, aj zlomok zásob jadrových zbraní by stačil na koniec sveta. Od Hirošimy a Nagasaki v roku 1945 prebieha štúdia o tom, koľko jadrových bômb by mohlo zničiť svet. Americké národné laboratórium v Los Alamos dospelo k záveru, že by stačilo len asi 100 jadrových výbuchov (výpočet vychádzal z oveľa väčších výkonov náloží, ako mali atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki). Vedecké štúdie aj napínavé romány opisujú detaily jadrového Armagedonu. Prvá várka ľudí sa okamžite zmení na paru. Ďalšia skupina zhorí v plameňoch. Tretia skupina ľudí zomrie na jadrové žiarenie alebo na prudké slnečné žiarenie spôsobené zničením ochrannej ozónovej vrstvy. Štvrtá skupina zomrie v dôsledku pobytu v prostredí zamorenom radiáciou (voda, vzduch, zem). Títo ľudia budú dlho trpieť, bojovať s rakovinou a genetickými chorobami.
Existuje ešte jedna kategória obetí jadrovej vojny – tí, ktorí nezomrú od ohňa a tepla, ale naopak, od chladu. Po jadrovom výbuchu sa obloha pokryje hrubou vrstvou popola. Vznikne silná bariéra slnečného žiarenia, nastane takzvaná “jadrová zima”. Ešte za sovietskych čias sa modelovaním “jadrovej zimy” zaoberali geofyzici (pod vedením akadémie Nikitu Mojsejeva). Paralelne sa ňou zaoberali a stále zaoberajú americkí vedci z Rutgersovej univerzity, Coloradskej univerzity v Boulderi a Národného centra pre výskum atmosféry. Nie tak dávno predstavili model “jadrovej zimy” v prípade jadrovej zrážky medzi Amerikou a Ruskom. Podľa ich odhadov by celý svet upadol do jadrovej zimy na 10 rokov, počas ktorých by teplota na Zemi klesla na približne 9 stupňov Celzia a potom by ďalej klesala. Nie je však jasné, kto bude po tejto vojne merať teplotu planéty a kto môže tieto merania potrebovať. V minulosti (ešte počas studenej vojny) som sa stretol s odhadmi, že jadrový potenciál našich krajín (USA a ZSSR) 20 až 22-krát prevyšuje zásoby jadrových zbraní, ktoré by stačili na zničenie života na Zemi.
Po skončení studenej vojny sa preteky v jadrovom zbrojení zastavili a dokonca sa začal proces jadrovej demilitarizácie USA a Ruska. V roku 1991 bola podpísaná Zmluva o obmedzení strategických zbraní (START-1). V roku 1993 bola podpísaná ďalšia zmluva – START-2 (hoci nevstúpila do platnosti). Potom bola v roku 2002 podpísaná Zmluva o obmedzení strategických útočných zbraní (START). Napokon v roku 2010 bola podpísaná Zmluva o opatreniach na ďalšie zníženie a obmedzenie strategických útočných zbraní – START-3. V roku 2021 ju Moskva a Washington predĺžili o ďalších päť rokov, t. j. do roku 2026.
Dňa 21. februára 2023 ruský prezident Vladimir Putin oznámil pozastavenie účasti Ruska na tejto zmluve. Podľa neho by bolo potrebné pred návratom k otázke zmluvy zohľadniť kombinovaný úderný potenciál celého bloku NATO, nielen Spojených štátov. Moskva a Washington už nevykonávajú inšpekcie príslušných zbraní a ani si o nich nevymieňajú informácie. Jadrová demilitarizácia Spojených štátov a Ruskej federácie sa v skutočnosti skončila po 24. februári 2022, keď sa začal SVO na Ukrajine. Tento proces sa zastavil. Podľa Štokholmského inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) malo vlani Rusko 4 500 jadrových hláv, zatiaľ čo USA 3 700. To podľa odborníkov stačí na to, aby sa minimálne 2 – 3-krát zničil všetok život na Zemi.
V roku 1947 boli spustené takzvané hodiny súdneho dňa. Ide o projekt Bulletinu atómových vedcov, časopisu Chicagskej univerzity, ktorý iniciovali a na ktorom sa podieľali tvorcovia prvej atómovej bomby v USA a na svete. Na obálke časopisu sa pravidelne objavuje obrázok hodín s hodinovými a minútovými ručičkami, ktoré ukazujú polnoc bez niekoľkých minút. “Polnoc” je okamih jadrovej kataklizmy. Vzdialenosť minútovej ručičky od značky polnoci určujú odborníci podľa takých parametrov, ako je pokrok vo vývoji jadrových zbraní a úroveň napätia v medzinárodnej situácii. O posunutí ručičky rozhoduje predstavenstvo časopisu, ktoré vychádza z hodnotení prizvaných odborníkov, medzi ktorými je okrem iných aj 18 nositeľov Nobelovej ceny. V roku 1947, keď boli hodiny spustené, ukazovali 7 minút do polnoci.
V roku 1953, po tom, ako Sovietsky zväz otestoval vodíkovú bombu, ukazovali hodiny 2 minúty do polnoci. Samozrejme, svet bol veľmi blízko jadrovej apokalypsy v októbri 1962, keď vypukla takzvaná kubánska kríza. Potom sa však krízu podarilo prekonať za jeden a pol mesiaca. Hodiny pred krízou ukazovali 7 minút do polnoci, ale nestihli zareagovať na udalosti z októbra 1962. Kríza pominula a ručička zostala na hodnote pred krízou.
V roku 1963, keď USA a ZSSR podpísali zmluvu o zákaze testovania jadrových zbraní, sa ručička vrátila na hodnotu 12 minút do polnoci. Potom sa mierne posunula k polnoci. Ale v roku 1972, keď USA a Sovietsky zväz podpísali zmluvu INF-1 a obmedzenia týkajúce sa ABM, sa ručička opäť vrátila na 12 minút do polnoci. Najväčšia vzdialenosť od polnoci bola zaznamenaná v roku 1991, keď sa skončila studená vojna a bola podpísaná zmluva START-1. Ručička sa od polnoci vzdialila na 17 minút. A potom sa ručička začala opäť nezadržateľne približovať k polnoci. Tu je uvedené, koľko minút zostávalo do polnoci v niektorých rokoch: 2010. – 6; 2012 г. – 5; 2015 г. – 3; 2017 г. – 2,5; 2018 г. – 2,0. V roku 2018 sa šípka priblížila k polnoci rovnako ako v roku 1953. A potom sa začali nové “rekordy”. V roku 2020 to bolo už 1 minúta a 40 sekúnd do polnoci. V roku 2023 to bolo 1,5 minúty, teda 90 sekúnd!
“Počítanie času pred katastrofou sa už nepočíta na hodiny alebo minúty, ale na sekundy. Je to najbližšie k súdnemu dňu v histórii hodín,” uviedla vtedy Rachel Bronsonová, generálna riaditeľka a prezidentka Bulletinu. Ešte raz upozorňujem na názov projektu – “Hodiny súdneho dňa”. “Polnoc” je čas Božieho súdu nad ľudstvom, ktorý je opísaný v “Zjavení Jána ” (“Apokalypse”). Zdá sa, že iniciátori projektu boli veriaci ľudia (pravdepodobne protestanti) a poznali Sväté písmo. Je pravdepodobné, že príchod polnoci spájali nielen s vedou, technikou a politikou, ale aj s duchovným a morálnym stavom ľudstva. Mimochodom, aj dnes existuje mnoho publikácií, ktoré zdôrazňujú metafyzickú stránku problému.
Stačí pripomenúť amerického spisovateľa vedeckej fantastiky Philipa K. Dicka (1928 – 1982), ktorý napísal päť románov o jadrovej vojne (“Predposledná pravda”, “Pán hnevu”, “Doktor Bloodmani, alebo Ako sme prišli k životu po bombe”, “Snívajú androidi o elektroovari?”, “Druhý model”). Vedie čitateľa k záveru, že hlavnou (a vlastne jedinou) príčinou zničujúcej jadrovej vojny budú nevypočítateľné hriechy ľudí. Boh zničí nekajúce sa ľudstvo pomocou ním (ľudstvom) vytvorenej technológie.
Pripomínajú sa nám slová nášho súčasníka považovaného za svätého Mikuláša zo Srbska, ktorý vyslovil veľmi jednoduchú a dôležitú formulku: “Všetky príčiny sú na strane človeka, všetky účinky sú na strane Boha.” Ako veľmi vzdelaný človek pozorne sledoval vývoj vedy a techniky, videl vznik atómových zbraní a ich použitie v Hirošime a Nagasaki. Pozorne sledoval aj zložitú medzinárodnú situáciu počas rozvíjajúcej sa studenej vojny. Áno, chápal význam medzinárodných dohôd o zbraniach, rokovaní na predchádzanie a prekonávanie medzinárodných konfliktov a vojen. To všetko je potrebné, ale nie dostatočné na to, aby sa zabránilo “koncu sveta” v akejkoľvek podobe. Správne kládol na prvé miesto duchovný a morálny stav spoločnosti.
Rovnako uvažoval aj Igor Ivanovič Sikorskij, svetoznámy konštruktér lietadiel. Vo svojej knihe Neviditeľný boj (1947), ktorú napísal v emigrácii (v USA), a vo svojich verejných vystúpeniach sa ako pravoslávny človek zamýšľal predovšetkým nie nad vedou a technikou, ale nad duchovným a morálnym stavom človeka a ľudstva. A tvrdo konštatoval, že v dvadsiatom storočí došlo k rýchlej duchovnej a morálnej degradácii ľudstva. Ak sa tento trend nezastaví, žiadne medzinárodné dohody ani útočné zbrane a obranné systémy nikoho nezachránia. Jadrový armagedon označil za jeden z tragických scenárov budúcnosti. Bez veľkej nádeje vyzval ľudstvo, aby sa spamätalo. Zdá sa, že jeho hlas nebol nikdy vypočutý.
Ako sa hovorí, “niet proroka vo vlastnej krajine”. Áno, samozrejme, ruskí pravoslávni ľudia vedeli a vedia, že nastane súdny deň. Ale neexistujú a nemôžu existovať žiadne hodiny, ktoré by určovali čas súdneho dňa. O čase konca sveta dnes polemizujú mnohí ľudia. Rôzne druhy “prorokov” a “znalcov” Svätého písma uvádzajú presné dátumy. Za posledných dvetisíc rokov bolo podľa niektorých odborníkov takýchto predpovedí niekoľko tisíc. Žiadny “koniec sveta” však nebol a nie je. Dokonca aj Kristus zastavil medzi svojimi učeníkmi rozhovory tohto druhu (o čase konca sveta), keď povedal, že o čase konca sveta vie len Boh Otec: “Ale o tom dni a hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, ale len Otec (Mk 13, 32). To však neznamená, že by ľudia mali poľaviť a žiť bezstarostne. Naopak, Spasiteľ opakovane vyzýval ľudí ku bdelosti. Je jasné, že hovoríme o duchovnej a morálnej bdelosti. A práve tá nám dnes chýba najviac.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
