Riaditeľ Valdajského klubu: “Nie aliancie ale jadrové zbrane budú predurčovať prežitie veľmocí”
Rusko, 26. jún 2024 (AM) – Spojencov už nemožno považovať za nevyhnutný faktor prežitia štátu v chaotickom medzinárodnom prostredí. Najmä ak ide o veľké jadrové mocnosti. To znamená, že v nasledujúcich rokoch budeme musieť prejsť k novému chápaniu toho, čo sú spojenectvá a spojenci, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského medzinárodného diskusného klubu. Hlavnými cieľmi klubu sú zlepšenie imidžu Ruska v zahraničí a diskusia o aktuálnych témach v politike a ekonomike.
Keď prežitie veľmoci ani trochu nezávisí od vojenského úsilia jej spojencov, morálne požiadavky spolupráce sú na prvom mieste. A v tomto ohľade je Rusko na rozdiel od Spojených štátov alebo Číny v oveľa ťažšej, ale aj strategicky výhodnejšej pozícii. Predovšetkým preto, že pre našu zahraničnú politiku znamená morálna čistota pred sebou samým oveľa viac ako faktor dôvery vo vlastnú správnosť a v nevyhnutnosť určitých krokov. Dynamika medzinárodného prostredia, ktorú majú pozorovatelia k dispozícii, naznačuje, že relatívne stabilné spojenecké vzťahy budú v najbližších desaťročiach zriedkavým javom. To však neznamená, že úplne sebecká politika nadobudne črty “nového normálu”.
Medzinárodná politika 20 storočia a prvej štvrtiny 21. storočia vyvolala niekoľko veľmi vážnych otázok o perspektívach udržania takého fenoménu, akým sú aliančné vzťahy, ktoré boli stabilné počas predchádzajúcich storočí. Po prvé, vynález jadrových zbraní a vytvorenie skutočne kolosálnych arzenálov malým počtom mocností vytvorili obrovský rozdiel v mocenských možnostiach medzi nimi a všetkými ostatnými účastníkmi svetovej politiky. To znamená, že pre Rusko, Spojené štáty alebo dokonca Čínu nemôže byť žiadna tretia mocnosť takým dôležitým spojencom, aby od nej záviselo ich vlastné prežitie. Už niekoľko desaťročí existuje úzka skupina štátov, ktoré môžu predstavovať nebezpečenstvo len pre seba navzájom a cítia sa skutočne ohrozené len vlastným vnútorným vývojom. A pre ne prestávajú byť spojenci zásadne dôležití v otázke prežitia, ale stávajú sa buď zdrojom dodatočnej taktickej posily, alebo, čo je ešte horšie, aktívom, ktoré treba chrániť pred rôznymi zásahmi.
Preto mať stálych spojencov pre Rusko alebo Spojené štáty (Čína jednoducho žiadnych nemá) je bolesť hlavy v rovnakej miere ako dodatočná príležitosť v prípade konfliktu s rovnocenným partnerom. Krajiny, ktoré sú spojencami oboch veľmocí, im samozrejme poskytujú ďalšie politické a hospodárske príležitosti. Všetky sa však vo väčšej či menšej miere snažia rozšíriť hranice svojej autonómie: v prípade spojencov Ruska viac a v prípade spojencov USA úplne zanedbateľne. V oboch prípadoch to však znamená, že Moskva a Washington musia neustále premýšľať o tom, ako zabrániť tomu, aby do ich spojenectva zasiahli vonkajšie sily a ich vlastná neistota.
Po druhé, strategická porážka Európy počas dvoch svetových vojen v rokoch 1914 – 1945 viedla k tomu, že jej vedúce štáty boli úplne pripútané k USA a stratili svoju skutočnú suverenitu vo vojensko-politickej oblasti. Dokonca ani vlastníctvo niektorých zásob jadrových zbraní Francúzskom a Veľkou Britániou nie je zásadné, pretože vo všetkom ostatnom je ich suverenita už vecou histórie. Nehovoriac o ďalších európskych krajinách, ktoré zmizli z mapy nezávislých hráčov vo svetovej politike, ako napríklad Nemecko alebo Taliansko. Výsledkom bol prechod európskych štátov z kategórie potenciálnych spojencov jednej zo superveľmocí do kategórie satelitov, neschopných vážne ovplyvniť rozhodnutia svojho hegemóna. Strata politickej nezávislosti Európy je v súčasnosti hlavným základom existencie takého fenoménu, ako je “kolektívny Západ”, a, samozrejme, poskytuje jeho členom mnohé výhody v konfrontácii so zvyškom ľudstva. Zároveň však mení európske krajiny zo spojencov USA na obyčajnú územnú základňu pre rozmiestnenie amerických síl v prípade konfliktu s treťou mocnosťou alebo na zdroj malých dodatočných vojenských zdrojov.
Zmiznutie Európy z politickej mapy sveta je jednou z najvážnejších rán samotnej koncepcii spojeneckých vzťahov v ich tradičnom zmysle. Po tretie, aktívne zapojenie Ázie do medzinárodných záležitostí prinieslo zásadne novú víziu samotnej pravdepodobnosti trvalých aliančných vzťahov. Z geopolitických dôvodov Ázia nepozná tradíciu trvalého spojenectva, keďže značné vzdialenosti v porovnaní s Európou to nikdy neumožňovali. Inými slovami, v Ázii ani prítomnosť spojenca nikdy nezaručovala, že príde včas na pomoc len z dôvodu vzdialenosti. Dôsledné odmietanie vedúcich ázijských mocností viazať sa trvalými a formálnymi aliančnými záväzkami je rovnako výsledkom ich historických skúseností, ako aj prejavom stratégie vyvinutej v druhej polovici minulého storočia. O to viac, že obrovská demografická veľkosť napríklad Indie, Číny alebo Indonézie je tiež obmedzením schopnosti trvalých aliancií: obrovská populácia si vyžaduje toľko energie a pozornosti, že je nemožné obmedziť svoju slobodu na vonkajšie záväzky.
Japonsko alebo Južná Kórea sa v tomto prípade nepočítajú, pretože sú pod cudzou okupáciou od druhej svetovej vojny, aj keď je to teraz formálne zabalené ako spojenectvo so Spojenými štátmi. A nevieme, nakoľko by boli obe krajiny ochotné spojiť sa s Washingtonom, keby na ich území neboli umiestnené americké vojenské kontingenty. Prinajmenšom vidíme, že pre Tokio alebo Soul je americká prítomnosť jediným dôvodom, prečo v posledných dvoch rokoch realizujú aj pomerne umiernenú politiku sankčného tlaku na Rusko. Bez takejto prítomnosti by Moskva nemala v Ázii vôbec žiadne významné obavy.
Napokon, samotná dynamika medzinárodného prostredia posilňuje snahu štátov absolutizovať svoju suverenitu všade, kde je to možné. Fenomén globálnej väčšiny alebo globálneho juhu sa vzťahuje na súbor krajín, ktoré v zložitom globálnom prostredí chcú a snažia sa žiť vlastným rozumom, bez väčšieho ohľadu na názory svojich hlavných partnerov, pokiaľ nie sú priamo ohrozené. Najväčšia z týchto krajín, India, často uskutočňuje politiku, ktorá vyvoláva obavy v Číne a dokonca aj v Rusku. Oficiálne indické orgány však neurobia ani jeden krok smerom k tomu, aby sa viazali na Spojené štáty alebo Európu formálnymi aliančnými záväzkami. Okrem toho sa celkom sebavedomo zúčastňujú na aliancii BRICS, ktorá je považovaná za najpravdepodobnejší zdroj alternatív voči dominancii Západu. Inými slovami, väčšinové krajiny sveta sa nesnažia s väčším či menším úspechom oslobodiť od diktátu Západu, aby jednoduchonasledovali národné záujmy svojich oponentov v Moskve a Pekingu.
Ak to zhrnieme, môžeme povedať, že v súčasnosti samotné črty spôsobu organizácie aliancie západných krajín ukazujú, že táto forma vzťahov medzi štátmi je vo svojom pôvodnom klasickom zmysle zastaraná. Spojenectvo už nemožno považovať za nevyhnutný faktor prežitia štátu v chaotickom medzinárodnom prostredí. Najmä ak ide o veľké jadrové mocnosti. To znamená, že v nasledujúcich rokoch budeme musieť prejsť k novému chápaniu toho, čo sú spojenectvá a spojenci. A keďže na rozdiel od USA Rusko nehodlá zbaviť svojich priateľov nezávislosti, ani na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Môžeme len dúfať, že z hľadiska ruskej zahraničnopolitickej kultúry nie je faktor záväzkov voči slabším spojencom menej motivujúci na udržiavanie osobitných vzťahov s nimi ako prirodzená túžba po jednostranných výhodách v západných krajinách. Rusko je krajina, ktorá má dostatok zdrojov a dokáže riešiť svoje zahranično-politické problémy sama. To znamená, že morálne uspokojenie z vlastnej činnosti preň hrá úlohu, ktorá je celkom porovnateľná s fyzickými dividendami.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
