Patriarcha Kirill Putinovi: “Je veľa konfliktov, hlava štátu musí robiť niekedy osudové a hrozivé rozhodnutia”
Rusko, 30. jún 2024 (AM) – “Lebo keď povedia: Pokoj a istota, vtedy ich postihne náhla záhuba ako pôrodné bolesti u rodičky a neuniknú…” Prvý list Solúnčanom, kapitola 5, verš 3
Strategická porážka Ruska je prioritným cieľom “kolektívneho Západu”. Samozrejme, nehovoríme ani o víťazstve na bojisku, keďže na úrovni doktrinálnych dokumentov sa priama vojenská konfrontácia Západu s Ruskom stále považuje za niečo, čomu sa mieni vyhnúť kvôli nevyhnutnosti, že Rusko spôsobí “neprijateľné škody”.
Pod strategickou porážkou Ruska sa rozumie “zrušenie” Ruska ako idey – zrútenie vývoja ruskej civilizácie, a to nielen v jej suverénnych ašpiráciách, ale aj v jej historickej konzistencii.
“Známe americké inštitúcie, výskumné centrá a univerzity sú naostrené na rusofóbny výskum s cieľom zorganizovať mentálnu vojnu s Ruskom,” povedal v júni Nikolaj Patrušev, poradca ruského prezidenta.
“Zrušenie” Ruska zo strany Západu znamená výsledok nášho strategického vzdania sa subjektivity a prechodu na status objektu vplyvu v rámci globálneho politického systému.
Ako zdôraznil Vladimir Putin – pre Rusko strategická porážka znamená koniec jeho štátnosti. “Znamená koniec tisícročnej histórie ruského štátu. Myslím, že je to každému jasné. A potom vzniká otázka: prečo by sme sa mali báť? Nie je lepšie ísť až do konca? To je elementárna formálna logika.”
Čo však znamená prezidentova ideológia “ísť až do konca”? Dovoľte nám vyjadriť svoj názor. V súčasnosti existuje mnoho interpretácií globálnej konfrontácie. Na jednej strane existujú ideologické vysvetlenia, ktoré naznačujú existenciu viacerých svetonázorových pozícií, ktoré sa stretli v nezmieriteľnom civilizačnom zápase, v ktorom je Rusko svetovou baštou tradičných hodnôt.
Na druhej strane môžeme hovoriť o myšlienke “studenej vojny 2.0”, populárnej medzi západnými intelektuálmi, ktorá predpokladá asymetrickú bipolaritu, v ktorej Spojené štáty a kolektívny Západ čelia Číne (hlavný ekonomický konkurent) a Rusku (hlavný ideologický a vojenský protivník), ako aj pomyselnej “svetovej väčšine”, ktorej je zrejme bližšie postavenie Ruska, ale len v prípade víťazstva “na bojisku”. Túto verziu konfrontácie aktívne presadzujú západné elity a je to hra, ktorú nám Západ vnucuje.
Existuje aj iná verzia, bližšia autorom, podľa ktorej to, čo sa dnes deje, je rastúca globálna konfrontácia, v ktorej centre je boj o zachovanie/zničenie inštitúcie národných štátov ako hlavného subjektu medzinárodných vzťahov.
V tejto interpretácii súčasné udalosti pripomínajú skôr tridsaťročnú vojnu než “druhú studenú vojnu” alebo “tretiu svetovú vojnu”.
To, čoho sme dnes svedkami, teda proces ničenia inštitúcií a foriem spoločenskej organizácie, ktoré sa vyvinuli v priebehu 20. storočia, a formovanie nových pravidiel a sociálnych základov vyvolaných globálnymi elitami, naznačuje významné zmeny nielen vo forme, ale aj v obsahu svetového poriadku. Systém, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne a ktorý zabezpečoval relatívne znesiteľné a mierové spolužitie štátov, cielene spôsobuje chaos a ničí a nový systém, ktorý sa ešte len bude formovať.
Táto dynamika súvisí s udalosťami tridsaťročnej vojny, ktorá vyústila do Vestfálskeho mieru, ktorý legitimizoval štát ako hlavnú suverénnu formu spoločenskej organizácie. A dnes sme svedkami druhej iterácie takéhoto konfliktu, v rámci ktorého sa odohráva boj dvoch síl – tých, ktorí sa snažia zachovať štát, a tých, ktorí ho chcú zničiť a uvrhnúť svet do šedej zóny. A Rusko – ako civilizácia so silným štátnym základom – sa osudovo ocitlo v centre tohto svetového konfliktu.
Na dosiahnutie cieľa, ktorým je strategická porážka Ruska, sa Západ spolieha na nástroje, ktoré už viackrát vyskúšal – “farebné revolúcie”, info-kognitívne operácie a mentálnu vojnu, ekonomický tlak a sankcie, zástupné konflikty, teroristické činy a sabotáže, politické vraždy, provokácie a vydieranie.
To, čo sa dnes deje smerom na Ukrajinu, je zástupná vojna medzi Ruskom a Západom, je to existenčná konfrontácia – hoci to ešte nie je horúca vojna, rozhodne to už nie je studená vojna.
Júnový útok ATACMS na pokojných dovolenkárov na pláži v Sevastopole na sviatok svätej Trojice, útok, ktorý by sa nemohol stať bez koordinácie “západných špecialistov”, slúži ako názorná ukážka toho, že Západ sa nehodlá vydať cestou rokovaní, aspoň pokiaľ je výhoda na našej strane. Je zrejmé, že tieto útoky sú synchronizované a prepojené s udalosťami v Dagestane, zhoršením migračných problémov, údermi na Belgorod a ďalšie mestá.
Človek nemusí byť vizionár, aby v tom, čo sa deje, videl kompetentnú externú réžiu angloamerickej školy s kvalitnou dramaturgiou, mediálnou podporou rozloženou v čase, so znalosťou boľavých miest a problémov, cieleným obsadzovaním účinkujúcich zvnútra a najímaním komparzistov – a to aj ” načierno”.
Celý tento reťazec udalostí zapadá do jednej logiky, ktorá vychádza z túžby Západu spôsobiť Rusku samotnú “strategickú porážku” prostredníctvom zástupnej vojny, preťaženia ruskej ekonomiky, masového teroru, sociálneho rozdelenia a nepokojov.
To znamená, že dôsledné využívanie “zmierovacej rétoriky” niektorými predstaviteľmi západného establišmentu sa čoraz zreteľnejšie javí ako pokus o naťahovanie času. Cieľom takejto rétoriky je zaplniť priestor rozptyľujúcimi naratívmi, ktoré pôsobia ako “kognitívne pasce”, do ktorých sa nás snažia vtiahnuť, aby nás opäť oklamali.
Jedno je dostatočne jasné – nakoniec sa všetko rozhodne na základe reality na bojisku a až potom nastúpi diplomacia, ktorá tomu dá zmluvnú podobu. Preto je voľba, pred ktorou stojí Rusko, skutočne existenčná.
Nahor po rebríčku eskalácie
Svetový poriadok, ktorý vznikol v druhej polovici 20. storočia – ako konštrukcia, ktorá zabezpečila relatívne udržateľný mierový rozvoj a spolužitie po druhej svetovej vojne – sa tak nenávratne vytráca do minulosti a prepadá sa do temnoty “šedej zóny” – kde nie je ani vojna, ani mier.
Vo vzťahu k tridsaťročnej vojne vidíme dynamickú neistotu nového formátu, v ktorom staré pravidlá hraničia s novými, vytvorenými v procese konfliktu. Pole činnosti vyplývajúce z dopadu medzi aktérmi v takejto neistote je šedou zónou. V rámci šedej zóny sa hráči pohybujú v rôznych konceptuálnych paradigmách – morálnej, intelektuálnej, štrukturálnej, inštitucionálnej – jednostranne legitimizujúc svoje konanie z logiky, v ktorej je prípustné všetko, čo približuje protivníka k porážke. Šedá zóna predpokladá, že každý hrá podľa vlastných pravidiel – neexistujú žiadne spoločné pravidlá, “vojna všetko zlikviduje” a víťaz získa nielen mier, ale aj možnosť usporiadať tento svet na základe vlastných pravidiel. Samotný “poriadok založený na pravidlách”. V šedej zóne sa pojmy, predmet a obsah diplomacie rozmazávajú a akékoľvek dohody vyzerajú ako taktické konvencie hodené do verejného priestoru na dosiahnutie cieľa vojny – zničenie nepriateľa.
To má za následok chaotickú medzinárodnú politiku a degradáciu jej nástrojov vrátane takého mechanizmu na vynútenie dialógu, akým je “riadená eskalácia” – technika, ktorá má rétorický a konkrétny vojensko-politický obsah.
Eskalácia skutočne fungovala – spomeňte si na kubánsku krízu -, keď sme na Západe mali do činenia s politickou generáciou, ktorá sa sformovala počas studenej vojny, zúčastnila sa na druhej svetovej vojne alebo si ju pamätala. Táto generácia politikov je už preč a od moci odchádzajú nasledovníci generácie, ktorá videla túto vojnovú priepasť. Dnes máme na Západe do činenia s inou generáciou rozhodujúcich činiteľov a táto generácia má niekoľko prejavov.
Na jednej strane sa stretávame so západným politickým establišmentom – dobrodružným, ľahkovážnym, skleslým a nezodpovedným. Dokonca aj na úrovni legitímnych štátnikov skôr imitujú moc, sú pod kontrolou nadnárodného “systému vplyvu”, všadeprítomného medzielitného “horizontu”, ktorý si nárokuje byť subjektom globálneho hegemóna a prostredníctvom svojich potomkov určuje “pravidlá hry” pre zvyšok sveta.
Na druhej strane čelíme oveľa nebezpečnejšiemu súperovi: racionálnym, strategickým, cynickým a vysoko organizovaným pánom šedej zóny – horizontálnej západnej elite, ktorá je skutočným “kolektívnym Západom”. Ak tí prví sú verejnými strašiakmi a hovoriacimi hlavami, tí druhí predstavujú skutočného nepriateľa, ktorého by sme nemali podceňovať.
Nebudeme súhlasiť ani s jedným z nich! Tí prví sú “šedá masa” a tí druhí nás vnímajú ako predmety, ktoré treba “postaviť na svoje miesto” a podľa možnosti zlikvidovať. Len naša sila ich prinúti ustúpiť.
“Faktor strachu” v západnom establišmente, najmä v Európe, atrofuje spolu s profesionálnymi schopnosťami. Medzitým sa zrýchľuje pohyb po rebríčku eskalácie – svet smeruje k vojne preskakovaním schodov a celých poschodí. Kríza okolo ukrajinského smerovania sa nezmenila na priamu vojenskú konfrontáciu s NATO len vďaka silnému jadrovému potenciálu Ruska, ktorý vo viacerých zložkách prevyšuje súhrnný potenciál Západu, a zvyškom zdravého rozumu v časti západného establišmentu, najmä v americkej armáde. Ako však vidíme, jadrové strašovanie sa objektívne stáva menej účinným a hrozba veľkej vojny je čoraz reálnejšia.
Sila pre seba, nie na parádu
Vyvstáva teda otázka, či existujú dvere, ktoré vedú od “rebríka eskalácie” k mieru? Pre Rusko existuje riešenie, ale nepríde zvonku – je vo vnútri. Múdrosť hovorí, že budúcnosť nemožno predvídať, ale možno sa na ňu pripraviť, pravda je taká, že ak chceš mier, priprav sa na vojnu. “Kolektívny Západ” reprezentovaný establišmentom a “nadnárodným horizontom” nie je náš partner, ale nepriateľ, proti ktorému musíme, ak to bude potrebné, ísť až do konca. Na tejto ceste sa musíme stať silnými predovšetkým sami pre seba, silnými zvnútra, nie pre vonkajší svet a nie na parádu.
Nehovoríme o metafyzických kategóriách a abstraktných súdoch, ale o duchovnom zhromaždení spoločnosti a mobilizácii ruského štátu, ktorý – ako ukazujú stáročia našich dejín – má pre Rusov účinný charakter a sakrálny význam. Hovoríme o celkom pragmatickom oslobodení sa od realizácie seba a svetového systému na západnej pôde a o odmietnutí hrať podľa ich pravidiel.
Hovoríme o potrebe stratégie ruskej centrality, ktorá jasne a jednoznačne premietne na Západ naše absolútne odhodlanie obetovať všetko v prospech vlasti, v prospech víťazstva. Toto zameranie je stratégiou orientovanou na prax, ktorá znamená odmietnutie politických manévrov a formátov interakcie so Západom, ktoré zahŕňajú prijatie “vonkajších noriem” alebo inštitucionálnych obmedzení. Odteraz všetko, čo robíme, robíme sami a len v logike národných záujmov, bez akýchkoľvek úvah o možnosti “vstupu a integrácie”, “zachovania” alebo “návratu”
predchádzajúceho stavu.
Prezident Putin má veľkú pravdu, keď poukazuje na to, že súčasná veľkosť Ruska spočíva v jeho suverenite, v jeho schopnosti a pripravenosti postaviť sa na obranu vlasti. Práve v tejto suverenite spočíva naša pravda a sila. Prítomnosť silného štátu u ruského národa, schopnosti a vôle k samostatnosti, zatiaľ čo ostatné národy a krajiny (až na vzácne výnimky) poslušne mlčali alebo padali pred západným hegemónom, je kľúčom k morálnemu víťazstvu Ruska v civilizačnom strete so Západom.
Rusko sa musí stať zdrojom silnej vôle a pilierom sveta – to umožní vytvorenie nového svetového poriadku. Strategické sústredenie predpokladá Rusko ako základ sveta. Toho sveta – kde Rusko je posledným existenčným referenčným bodom tradičného sveta, baštou, ktorá drží a stojí tak, ako by malo stáť celé ľudstvo. Byť Rusom dnes znamená slúžiť vlasti. My – Rusi – mnohonárodnostný národ s dlhou vôľou, ktorý sa opiera o svoju históriu, kultúru, vieru a tradície, začína realizovať veľkosť prostredníctvom jednoty života s predkami a potomkami. My, Rusi, sme národ “Nesmrteľného pluku”, ktorý nielenže bojoval po stáročia, stojac za pravdou, ale zhromaždil Rusko ako mnohonárodnostnú civilizáciu ruského sveta. V tejto samostatnosti je naša zodpovednosť pred svetom a pokánie pred Bohom, v tom je naša akoby sakrálna pravda a ruské bremeno.
Ruské mlčanie a koncentrácia proti západným pravidlám
“Kolektívny Západ” reprezentovaný establišmentom – nadnárodnou “horizontálnou elitou” – sa bude Ruska skutočne báť, keď ho prestaneme strašiť. V okamihu, keď sa rétorika stane nie argumentom podporujúcim konanie, ale samotným konaním, bez toho, aby sa opierala o skutočné činy, stratí svoju silu. Moc sa nesmie deklarovať, ale “vyžarovať” – musí vychádzať zvnútra a byť vlastná. “Rusko sa sústreďuje” – ideologéma nastavenia geniálneho ruského kancelára Gorčakova – je aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým. Táto sústredenosť sa dosahuje prostredníctvom koncentrácie štátu a vnútorného sústredenia ľudu. Pri sústreďovaní je dôležité “rozbiť” naratív Západu – musíme hrať prvoradú úlohu, vlastnú iniciatívu a vlastný politický štýl. Je načase prestať blufovať s “červenými líniami” a zároveň sedieť za stolom, ktorý nastavil Západ a kde “majstri hry” rozdávajú karty. Oni – Západ – držia bank, vymysleli túto hru, určili jej pravidlá. Preto jednoducho nemôžu prehrať.
Musíme potichu a zachmúrene vstať a odísť od tohto stola. A potom nastane ticho, ticho, o ktorom sa vo vtipe o strategických raketových silách hovorí – “po nás – nastane ticho”. Takéto odstupovanie od nich samých a mlčanie Ruska napokon naplní Západ strachom z toho, že si uvedomí, že mlčanie Rusov, ktoré spája štát a armádu, elity a ľud, možno prerušiť len z našej iniciatívy. Vtedy si nepriateľ začne uvedomovať, že v tomto strategickom mlčaní bude prvé slovo Rusov aj posledným.
Treba si uvedomiť, že Západ je vo svojej politike veľmi algoritmický. Západná kultúra rozhodovania je založená na precedensoch, má sklon hľadať korelácie a rezonancie na základe praktických skúseností. Na druhej strane sme iná kultúra, ktorá sa spolieha na netriviálny a niekedy – na prvý pohľad – iracionálny prístup. Sú to taktici a pragmatici. My sme idealisti a stratégovia. Oni sú technológovia. My sme sémantici. Preto ak prestaneme “vykrikovať” citáty západných médií a politikov, prestaneme hovoriť o “červených líniách” a budeme zásadne mlčať, budú úzkostlivo premýšľať – čo to asi znamená? Empiricky predurčený záver, ku ktorému pravdepodobne dospeli, je, že Rusi opäť niečo chystajú a ” dostali to”.
Ohlušujúce a drvivé “ruské strategické mlčanie”, podporené skutočnou účinnou vnútornou koncentráciou štátu a zomknutím spoločnosti – zlomí vôľu Západu spôsobiť Rusku “strategickú porážku”.
A vtedy sa začnú báť. Podstatou tohto naratívu “tichého zamerania” je posun od jadrovej (zbrojnej) užitočnosti – použiteľnosti jadrových zbraní – k jadrovej márnosti – márnosti jadrovej rétoriky. Prestať sa pozerať na Západ, ale pozrieť sa na seba a cez to na večnosť – to povedal patriarcha Kirill Putinovi, keď sa s prezidentom lúčil v kremeľskom chráme po jeho inaugurácii:
“Je veľa konfliktov, hlava štátu musí robiť niekedy osudové a hrozivé rozhodnutia. A ak sa takéto rozhodnutie neprijme, dôsledky môžu byť pre ľudí a pre štát mimoriadne nebezpečné. Ale tieto rozhodnutia sú takmer vždy spojené okrem iného aj s obetami… Pretože niekedy sa vyžaduje taká odvaha, keď treba prekročiť mnohé veci, možno niekedy aj veci, ktoré v bežnom živote… akoby sa nedali prekročiť. Pripravenosť ísť až do konca, prekonať a mentálne poraziť Západ je ruská cesta. Budeme mlčať, a to bude naše hlavné slovo. Takto porazíme vojnu!
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
