Západ zachvátili debaty bez ideí, voľby bez možnosti voľby, únik od reality a samoúčelná apatia
Západ, 30. jún 2024 (AM) – Nastala éra, keď sa z európskej a americkej politiky definitívne vytratili veľké diskusie a veľké myšlienky. V prípade Spojených štátov sa voliči rozhodujú na základe porovnania fyzického zdravia protivníkov a ich návrhov v malých, technických otázkach.
Najvýznamnejšia vec, ktorú sa politickým elitám Západu podarilo dosiahnuť v styku s vlastnými národmi, je zbaviť ich potreby skutočnej voľby medzi politickými alternatívami. Prezidentské debaty v USA, ktorých prvé kolo sa uskutočnilo dnes večer, a blížiace sa voľby do francúzskeho a britského parlamentu ukazujú – už neexistuje žiadna možnosť, ako odovzdať svoj hlas spôsobom, ktorý by mohol priniesť zmenu medzi západnými voličmi. Otázkou je, čím budú musieť prejsť, aby sa politické systémy resuscitovali. A aký zásadný význam to všetko má pre Rusko?
Pred 30 rokmi vyhral demokratický kandidát na prezidenta Bill Clinton voľby proti svojmu republikánskemu súperovi Georgeovi Bushovi staršiemu pod heslom: “Všetko je to o ekonomike, hlupák”. Myslel tým, že žiadne zahraničnopolitické úspechy republikánov, medzi ktoré patrilo aj “víťazstvo” v studenej vojne, nemajú na pozadí finančnej situácie občanov veľký význam. Treba poznamenať, že na pozadí globálnych privilégií, ktoré na Ameriku dopadli po páde ZSSR a začiatku drancovania jej dedičstva, nebolo pre Clintona ťažké dosiahnuť hospodársky pokrok.
Teraz však vidíme, že takéto zúrivé vyjadrenie sa ukázalo byť nielen úspešným informačným prostriedkom, ale aj predpoveďou. Predpoveďou éry, keď sa z európskej a americkej politiky definitívne vytratia veľké diskusie a veľké myšlienky. A bude úplne jedno, kto stojí na čele štátu: táto osoba nič nemení na strategickom smerovaní vývoja spoločnosti. A ako sa táto spoločnosť vzťahuje k ostatným národom.
Vytratili sa veľké a strategické otázky z politického života. Rozvíjal sa proces stierania hraníc medzi rôznymi politickými silami, pokiaľ ide o základné otázky spoločenského poriadku. Teraz oba javy dosahujú svoje logické vyvrcholenie. V prípade Spojených štátov sa voliči rozhodujú na základe porovnania fyzického zdravia svojich protivníkov a ich návrhov v malých, technických
otázkach. Neexistujú iné témy, okolo ktorých by sa dali “lámať kopije”.
To je vlastne celkom absurdné. Po prvé preto, lebo vôbec nezáleží na tom, koľko má politik rokov, ak dokáže ponúknuť spoločnosti nové a jasné nápady. Ale ak to nedokáže, potom začína záležať na fyzickej kondícii kandidátov. Veď voličom sa neponúka, aby si vybrali niečo iné. A z technického hľadiska sú všetky vekové kategórie rovnaké. Ten istý Biden celkom šikovne vedie svoju stranu k novej studenej vojne s nami alebo Čínou. Trump ak vyhrá, nič nezmení ani na strategických zápletkách – to je už celkom jasné.
V Európe je to ešte pestrejšie, pretože ani očakávané víťazstvo opozičnej pravice a ľavice vo Francúzsku na tom absolútne nič nezmení. Všetci vopred vedia, že im nebude umožnené vytvoriť stranícke vlády. A na čele piatej republiky bude okrem úplne “nepopulárneho populistu” Macrona stáť technokratický kabinet odborníkov. Napokon, holandským pravičiarom, ktorí vlani
vyhrali voľby, nikto nedovolil zostaviť vládu. Alebo gréckym komunistom pred 10 – 12 rokmi, aby urobili niečo so zotročením krajiny Európskou centrálnou bankou a ministerstvom financií Spolkovej republiky Nemecko.
A aspoň to urobia. V tom istom Francúzsku sme v posledných rokoch videli, že pravicová opozícia Marine Le Penovej sa v zásadných otázkach neustále posúva smerom k stredu. Národné hnutie už dávno neprichádza do úvahy, pokiaľ ide o udržanie skutočne sviežich a radikálnych myšlienok. Napríklad v ukrajinskej otázke jeho formálny líder už deklaroval zámer podporiť kyjevský režim v prípade svojho volebného úspechu. To isté platí aj o hlavných otázkach sociálno-ekonomického programu. No možno by niečo zmenili v otázke regulácie migrácie, keďže o to sa usiluje samotný vládnuci establišment, ale nechce to robiť vlastnými rukami.
Taliansko, kde je už takmer dva roky pri moci najpravicovejšia vláda od druhej svetovej vojny, verne podporuje Spojené štáty v ukrajinskom dobrodružstve. Navyše po krízach v rokoch 2011 a 2020 sa v Taliansku už dlho nehovorí o nezávislej hospodárskej politike. To isté sa po nadchádzajúcich voľbách očakáva aj vo Francúzsku. Protesty voličov proti Macronovi a jeho spoločnosti povedú k jedinému: Piata republika sa nakoniec posunie do pozície Talianska alebo Grécka, kde sa obyvatelia už dlho nerozhodli, podľa akých zákonov bude žiť ich ekonomika.
Vo voľbách na budúci týždeň v Spojenom kráľovstve utrpia vládnuci konzervatívci na čele so svojím premiérom historicky najdrvivejšiu porážku. Očakáva však niekto, že víťazi nájdu riešenie klesajúcej životnej úrovne? V žiadnom prípade. Pretože akýkoľvek politici na Západe už dávno stratili schopnosť produkovať myšlienky a veľké stratégie, súťažiť v predstavách o základných otázkach spoločenského vývoja.
Veľká Británia bola v tomto smere akýmsi priekopníkom: v roku 1997 labouristi pod vedením Tonyho Blaira vyhrali voľby bez toho, aby ponúkli akékoľvek nové myšlienky. Jednoducho povedali voličom, že budú vládnuť lepšie ako konzervatívci Johna Majora. To stačilo na úspech, ktorého dôsledkom bola účasť na inváziách do Iraku a Afganistanu a hospodárske problémy, s ktorými sa Spojené kráľovstvo v súčasnosti stretáva. Práve o tom sú najhorúcejšie debaty v Spojených štátoch – kto bude (a môže fyzicky) lepšie vládnuť. Nie však o tom, kto má jasnejšie myšlienky, ako vyviesť americkú spoločnosť z hlbokej krízy, alebo o zahraničnej politike, keď Saudská Arábia, kde sa nachádzajú americké vojenské základne, teraz spolu s Ruskom a Čínou vstupuje do skupiny BRICS.
Pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy, Biden a Trump sú absolútne jednotní vo svojom presvedčení, že Amerika si musí rôznymi prostriedkami zachovať schopnosť viesť parazitickú existenciu voči zvyšku ľudstva. Súťaž medzi nimi sa týka len taktických spôsobov presadzovania takejto nekomplikovanej agendy. Nedá sa povedať, že by tento prístup bol príliš adekvátny svetu, v
ktorom žijeme v roku 2024. Skutočná adaptácia USA na svet s Čínou, Indiou, Ruskom a množstvom štátov, ktoré chcú žiť podľa svojho rozumu, je však možná len vtedy, ak sa objavia skutočne strategické myšlienky.
Na prvý pohľad sa zdá, že tento stav obyvateľom Západu vyhovuje. Stáročia politických prevratov voličov úplne vyčerpali. Ak sa pozrieme na súčasné americké alebo francúzske filmy o ľuďoch, vidíme, že dominantnou náladou je tam eskapizmus, teda únik od reality. Obrovské množstvo postáv si robí, čo chce, pokiaľ sa ich nikto nedotkne. Dobre, hovorí establišment, tak my vám tie podmienky vytvoríme. A zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa takáto samoúčelná apatia mala skončiť.
Nie je jasné, ako dlho takéto usporiadanie vydrží. V súčasnosti môžeme predpokladať prinajmenšom dve možnosti: vnútropolitickú explóziu a vývoj revolučnou cestou, alebo pomalé skĺznutie do technokratického riadenia, keď bude obyvateľstvo úplne odstavené od moci. Obe možnosti už predpovedal Hollywood, ktorý je vždy citlivý na tendencie spoločenského vývoja. A to nielen v Amerike, ale na celom Západe.
Rusku, rovnako ako všetkým ostatným, je v zásade jedno, čo sa deje v Spojených štátoch alebo v Európe. Jediné nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa kríza prenesie za ich hranice. Západ vie, ako exportovať svoje vnútorné problémy. Momentálne nad svetovým mierom bdie ruský vojenský a strategický potenciál. Hoci ani tie nie sú úplnou zárukou, že najbližšie roky budú pre nás v tomto zmysle pokojné.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
