Operácie Svätej stolice počas 1. svetovej vojny
Svätá aliancia varovala pred prvou svetovou vojnou už dlho pred jej vypuknutím vo svojich spravodajských bulletinoch. Svätá stolica vo svojej nenávisti k pravosláviu nepochybne tlačila na rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa, aby vyhladil Srbov. Po tragédii v Sarajeve napísal barón Ritter, zástupca Bavorska vo Vatikáne, svojej vláde:
“Pápež schvaľuje hrozné opatrenia, ktoré sa prijímajú v Srbsku.”
Po smrti Pia X. 20. augusta 1914 nastúpil na jeho miesto Giacomo della Chiesa – Benedikt XV, ktorý s vypuknutím prvej svetovej vojny podnikol kroky na zmenu politického kurzu Vatikánu. A začalo sa to úderom proti modernistom. Od konca 19. storočia prebiehal v Katolíckej cirkvi boj medzi tradicionalistami a stúpencami pokroku, tzv. modernistami; práve do tohto obdobia spadá vznik pápežskej kontrarozviedky Sodalitium Pianum (S.P.), ktorú inšpiroval Umberto Benigni. Benedikt XV. zosadil viacerých kardinálov na nízke posty vrátane odvolania vplyvného kardinála Rafaela Merri del Valle z funkcie vatikánskeho štátneho sekretára (nahradil ho Pietro Gasparri) a predovšetkým nariadil odstúpenie monsignora Umberta Benigniho z funkcie šéfa kontrarozviedky Sodalitium Pianum.
Zjavná zmena politického smerovania nastala po tom, ako Benedikt XV. vydal encykliku Ad Beatissimi, ktorá signalizovala koniec tzv. integristov – slovo, ktoré pápež v dokumente ani raz nepoužil. (Podľa Benigniho sa mal pojem “integristický katolík” používať ako protiklad k pojmom “liberálny katolík” alebo “modernistický katolík”). Napriek tomu Sodalitium Pianum pokračovalo vo svojom rozkvete vo vojnou zmietanom svete až do roku 1919, keď boli zverejnené niektoré dokumenty z jeho archívov, ktoré objavili nemecké tajné služby.
Prvá svetová vojna sa vôbec nevyvíjala tak, ako si to v roku 1906 stanovil Schlieffenov plán (blesková taktika a rýchle víťazstvo Nemeckej ríše). Od bitky na Marne 9. – 12. septembra 1914 boli Nemci nútení ustúpiť, čo zmenilo celý priebeh vojny. Vatikán sa medzitým stal dejiskom ak nie vojnových, tak spravodajských a kontrarozviednych operácií. Rakúska aj nemecká diplomacia mali svojich zástupcov na pápežskom dvore. Od 19. storočia Nemecko v Ríme zastupovali dvaja veľvyslanci – pruský a bavorský. Rakúsko zastupoval knieža Schönberg. Všetci traja diplomati mali bohaté skúsenosti s jednaním s rímskou kúriou (najmä s biskupmi a kardinálmi) aj s talianskou tlačou. Spojenecký diplomatický zbor musel zároveň komunikovať s nižšími vrstvami pápežskej administratívy. Jediným veľvyslancom spojeneckých krajín a zástupcom ruských záujmov, ktorý mal nejaké kontakty vo vyšších sférach Vatikánu, bol belgický veľvyslanec.
Proti diplomacii stredoeurópskych mocností, Nemecka a Rakúska, stál kardinál Francis Aidan Gasquey a jeho tajomník Philip Langdon, ktorí v skutočnosti pracovali pre Svätú alianciu a presadzovali záujmy Spojencov. Gasquey považoval za potrebné podporiť Spojencov v ich boji proti militarizmu, ktorý stelesňovali stredoeurópske impériá. Preto s pomocou svojho verného Langdona zhromažďoval informácie pre Svätú alianciu a pašoval ich do Londýna. Jedno z oznámení, na ktoré kardinál Gasquey upozornil britské ministerstvo zahraničných vecí, sa týkalo úsilia cisárskej spravodajskej služby presvedčiť Svätú stolicu, aby sa pridala na stranu Rakúska a Nemecka. Gasquey vo svojom liste naliehal na britské ministerstvo zahraničných vecí, aby bezodkladne vyslalo svojho veľvyslanca k Svätej stolici.
A v novembri 1914 Londýn vyslal sira Henryho Howarda, diplomata na dôchodku, ktorý vo svojej prvej správe opísal pronemecký Vatikán. Pápež nariadil kardinálovi, aby aktivity cisárskych špiónov vo Vatikáne oznámil najprv Svätej aliancii a potom Britom. Gasquey sa však obával, že nemeckí alebo rakúski špióni mohli preniknúť do Svätej aliancie alebo dokonca do kontrarozviedky Sodalitium Pianum. Gasquey aj anglický diplomat Howard si boli vedomí, že imperialisti sa snažia nakloniť pápeža na svoju stranu a že týmto pokusom treba čeliť. Začiatkom roku 1915 sa vojna zmenila na dlhotrvajúcu vojnu. Obe strany hľadali nových spojencov; cieľom oboch strán bolo zapojiť do vojny Taliansko. Svätá aliancia už dávala na vedomie zámery talianskych politikov pápežovi a kardinálovi Pietrovi Gasparrimu. Pápežova tajná služba vedela, že zástupcovia vlád Ríma a Rakúsko-Uhorska sa stretli, aby rokovali o vstupe Talianska do vojny. Platbou Talianska za pomoc Rakúsku a Nemecku malo byť takzvané Ivrre irredente – taliansky hovoriace územia a oblasti Trentina, ktoré boli v držbe Rakúska. Na druhej strane pápežská rozviedka zistila, že rímska vláda v tom istom čase rokuje s Antantou o svojej neutralite vo vojne. Ak by Taliansko pokračovalo vo svojej neutralite a krajiny Antanty by vyhrali vojnu, Talianske kráľovstvo by opäť získalo územia, ktoré dovtedy patrili Rakúsku.
Mnohí najvyšší hierarchovia Rímskej kúrie uprednostňovali vstup Talianska do vojny na strane Rakúska a Nemecka, hlavných bášt katolicizmu v strednej Európe, ktoré slúžili ako prekážka šírenia ruského pravoslávia a panslavizmu. To prispelo k zintenzívneniu činnosti nemeckých agentov vo Vatikáne, často s podporou pápežskej kontrarozviedky. 21. februára 1915 agenti Svätej aliancie zaznamenali príchod Matthiasa Erzbergera, šéfa centristickej Katolíckej strany Nemecka, do Ríma. Tento muž bol vysoko uznávaný v najvyšších sférach Vatikánu a poznal sa so samotným pápežom. Na jar 1915 Erzberger niekoľkokrát navštívil talianske hlavné mesto, absolvoval obchodné stretnutia na rakúskom a nemeckom veľvyslanectve a neustále sa objavoval v palácoch Vatikánu.
Návrh, s ktorým nemecký politik a špión prišiel v mene cisára Wilhelma za Benediktom XV. spočíval v tom, že rakúske Tridentsko by automaticky prešlo do vlastníctva pápeža, čo by umožnilo vytvorenie nezávislej enklávy okolo Vatikánu a otvorilo by pontifikovi koridor k moru. S.P. vnímala tento návrh priaznivo; Svätá aliancia zase naliehala na Gasparriho, aby ho neprijímal. Benedikt XV. aj štátny sekretár Gasparri vedeli, že by stačilo povedať Erzbergerovi “áno” a pápežova neutralita v tejto vojne by sa skončila. Jeho Svätosť aj Gasparri ani na chvíľu neverili, že Rakúsko alebo Taliansko dovolia, aby v Trentine po skončení vojny vládla cirkevná správa, ale bolo im čoraz jasnejšie, že od vypuknutia prvej svetovej vojny sa záujmy Nemecka a Vatikánu po prvý raz zblížili. Erzberger predstavoval spoľahlivý kanál na šírenie informácií medzi Svätou stolicou a Berlínom a v skutočnosti sa stal spolupracovníkom Svätej aliancie.
Okrem toho sa nemecký špión zmenil na nezávislý zdroj financovania Vatikánu: na príkaz cisára Wilhelma Erzberger osobne prevádzal veľké sumy peňazí do pápežskej pokladnice ako “dary”. Od roku 1914 bola pápežská pokladnica takmer prázdna v dôsledku hospodárskej krízy spôsobenej vojnou, ktorá postihla celú Európu vrátane Talianska. Vatikán odmietol platiť ročný príspevok predpísaný v tzv. garančnom zákone z roku 1871, ktorý musela talianska vláda platiť ako náhradu za stratu pápežských oblastí. Pápež sa domnieval, že dary pútnikov a “Petrov fond” budú stačiť na pokrytie výdavkov nielen vlastnej Svätej stolice, ale aj početných inštitúcií Katolíckej cirkvi roztrúsených po celom svete. Vojna však prerušila prílev turistov a pútnikov a ich darov do Vatikánu, ktorého finančná situácia sa stala takou neistou, že bolo ohrozené fungovanie celej pápežskej mašinérie. Cisár Wilhelm preto začal prostredníctvom Erzbergera poskytovať Vatikánu “skromné dary”, ktoré sa čoskoro zmenili na milióny, ktoré sa prevádzali cez švajčiarske banky. A kardinál Pietro Gasparri, aby sa vyhol podozreniu zo strany krajín Dohody, poveril Svätú alianciu, aby peniaze poslané cisárom Wilhelmom vyúčtovala ako súčasť tzv. Petrovho fondu.
Svätá aliancia si vybrala otca Antonia Lapomu, pronemecky orientovaného kňaza z Potenzy, ako spojku v tajných finančných operáciách Vatikánu s Nemeckom. Od tohto momentu otec Lapoma a špión Matthias Erzberger spoločne spustili takzvanú “operáciu Biely medveď” (pod touto prezývkou poznali nemeckí agenti v Ríme pápeža Benedikta XV.) Počiatočnou fázou operácie Biely medveď bola zbierka finančných prostriedkov pre Vatikán v mestách ríše. Erzberger sa vrátil do Berlína, kde zorganizoval sieť sponzorov nielen medzi zbožnými katolíkmi, ale aj medzi luteránmi a protestantmi. Wilhelmova vláda nútila podnikateľov, bankárov a dokonca aj ženy v domácnosti, aby sa aktívne zúčastňovali na zbierkach bez toho, aby im prezradila skutočnosť, že finančné prostriedky pôjdu do Vatikánu: nemeckým občanom bolo povedané, že peniaze sú určené pre tých, ktorí boli zranení v boji.
Cisárov agent udržiaval úzky kontakt s jedným zo zamestnancov nemeckého veľvyslanectva v Ríme, istým Franzom von Stockhammernom, ktorý po vypuknutí vojny prevzal riadenie tajných sietí nemeckých agentov v Taliansku. Aby zabránili vstupu Talianska do vojny, Erzberger a Stockhammern viedli tajné operácie v úzkej spolupráci so Svätou alianciou v osobe Antonia Lapomu. Neutralita Talianska bola pre pápeža kľúčom k cisárovým miliónom mariek. Talianska katolícka tlač, ktorá sa vyhlasovala za hlas talianskych občanov, pevne stála na obrane talianskej neutrality a dostávala “pomoc” z peňazí, ktoré cisár Wilhelm posielal do Vatikánu cez švajčiarske banky. Vďaka tejto kampani, ktorú viedol nemecký spravodajský agent von Stockhammern a agent Svätej aliancie Antonio Lapoma, sa verejná mienka začala prikláňať na stranu stredoeurópskych impérií a talianskej neutrality a proti Antante. Sir Henry Howard podal oficiálny protest štátnemu tajomníkovi kardinálovi Pietrovi Gasparrimu. Výsledok bol veľmi malý – Gasparri prisľúbil, že požiada vydavateľov novín, aby podľa možnosti dodržiavali väčšiu neutralitu. Pápež Benedikt XV. dokonca poveril samotného Gasparriho, aby napísal článok odsudzujúci vydavateľov týchto publikácií. Kritika na stránkach novín sa však len stupňovala, hoci Gasparri z času na čas poskytol tým či oným novinám dotácie, aby ten či onen článok alebo karikatúra o Antante neboli uverejnené. Aj tieto dotácie sa čerpali z cisárových miliónov.
Koncom jari 1915 pápežskí špióni informovali Nemcov, že prvý taliansky minister Antonio Salandra a minister zahraničných vecí Sidney Sonino s pomocou parlamentu a kabinetu pripravujú schválenie zmluvy, ktorá bola tajne podpísaná v Londýne. Podľa zmluvy malo Taliansko vstúpiť do vojny na strane Francúzska a Veľkej Británie. Pápežovi špióni sa tiež dozvedeli, že niekoľko ministrov, ktorí boli za neutralitu, vyjadrilo nesúhlas so zmluvou. Erzberger dostal z Berlína päť miliónov lír, ktoré mal rozdeliť medzi niekoľkých členov talianskeho parlamentu. Rakúšanom sa už podarilo podplatiť poslancov a Nemcom (prostredníctvom Stockhammerna) novinárov, ktorí mali zintenzívniť svoje útoky proti Antante. Otec Lapoma musel zozbierať podpisy biskupov a kardinálov proti vstupu do vojny. V tomto úsilí mu pomáhali páter Fonck, riaditeľ jezuitského Biblického inštitútu, dlhoročný agent kontrarozviedky, a monsignor Boncompagni, ktorý zastával vysoký úrad vo Vatikáne a mal rozsiahle kontakty v Rímskej kúrii a medzi rímskou aristokraciou. Okrem toho bola potrebná podpora Benedikta XV.
Hoci Švajčiarska garda zatvorila brány o deviatej hodine večer a všetky vchody a východy monitorovali spravodajskí dôstojníci a talianska polícia, pápežovmu tajomníkovi G. Migonemu sa podarilo dostať špióna Stockhammerna do pápežových komnát. Počas tejto audiencie Stockhammern otvorene ponúkol pápežovi územie rakúskeho Trentina výmenou za to, že Taliansko nevstúpi do vojny. Benedikt XV. reagoval tým, že počas nasledujúceho zasadnutia vlády prisľúbil nemeckému agentovi všetku možnú pomoc Vatikánu. Všetky tieto intrigy, ako aj propagandistické operácie však nemohli odvrátiť nevyhnutné.
Dňa 23. mája 1915 Taliansko vyhlásilo vojnu Rakúsku. Talianske tajné služby čoskoro zistili, že existuje spolupráca medzi nemeckými tajnými službami a pápežskou tajnou službou, ako aj samotným Benediktom XV. s cieľom ovplyvniť politické rozhodnutia talianskej vlády. Po vstupe Talianska do vojny Nemecko a Rakúsko zatvorili svoje veľvyslanectvá v Ríme a odvolali svojich diplomatov. Ich veľvyslanectvá pri Svätej stolici sa teraz nachádzali v Lugane vo Švajčiarsku. Franz von Stockhammern sa presťahoval do neutrálneho Švajčiarska a “generálneho štábu” špionážnych aktivít. Z bezpečného útočiska, ktorým bolo Lugano, Nemecko spolu so Svätou alianciou organizovalo tajné operácie proti Taliansku a ďalším krajinám Dohody.
Jedna takáto operácia sa uskutočnila v Írsku a bola financovaná (spočiatku bez vedomia pápeža) z prostriedkov uložených na tajných švajčiarskych bankových účtoch, ktoré cisár Wilhelm previedol do Vatikánu. Roger Casement, bývalý britský konzulárny úradník, nadviazal kontakt s nemeckým veľvyslancom vo Washingtone grófom von Bernstorffom a upozornil ho na možnosť, že cisár Wilhelm II. pomôže Írom. Keismentov plán spočíval vo vyvolaní ozbrojeného povstania v Írsku proti britským okupantom, čo by mohlo byť pre Nemecko užitočnou diverznou operáciou: Anglicko by bolo nútené stiahnuť časť vojsk z frontovej línie. 2. novembra 1915 Casement pricestoval do Berlína. Franz von Stockhammern bol poverený vedením tzv. operácie Eyre. Keisment navrhol Stockhammernovi, aby na náklady Nemecka vytvoril a vyzbrojil armádnu jednotku Írov. Jadro tejto jednotky mohli tvoriť írski vojaci, ktorí slúžili v britskej armáde a boli nemeckými zajatcami. Casement sa mohol postarať o výber mužov a Stockhammern mal prevziať finančné náklady a vyzbrojenie tejto jednotky. Na tento účel mal použiť niektoré zo zajatých zbraní získaných od Rusov na východnom fronte.
Čo sa týka financií – nemecký agent pripomenul peniaze, ktoré cisár previedol pápežovi Benediktovi XV. za pomoc pri udržiavaní neutrality Talianska. Väčšina týchto prostriedkov sa stále nachádzala na očíslovaných účtoch Vatikánu. Šéf nemeckej rozviedky vedel, že ak by sa táto operácia rozpútala, Nemecku by stačilo odmietnuť všetky obvinenia a presmerovať ich na Vatikán, pretože by bolo veľmi ľahké vysvetliť spojenie Ríma s povstaním írskych katolíckych vlastencov proti armáde protestantských Angličanov. Keď Casement cestoval po nemeckých koncentračných táboroch a hľadal írskych vojnových zajatcov, peniaze, ktoré predtým patrili Vatikánu, začali prúdiť na tajný účet otvorený vo Švajčiarsku na meno írskeho diplomata. O niekoľko týždňov už Casement získal súhlas dobrej stovky mužov, aby sa pridali k takzvanej Írskej povstaleckej armáde.
Nemci pozorne sledovali priebeh tejto operácie, až kým Svätá aliancia nezistila únik peňazí z vatikánskych účtov na účet Rogera Casementa. Keď to oznámili štátnemu sekretárovi Pietrovi Gasparrimu a pápežovi Benediktovi XV. bolo nariadené okamžité stretnutie s Stockhammernom vo švajčiarskom meste Luzern. Od nemeckej tajnej služby sa žiadalo vysvetlenie; Stockhammern odpovedal, že jednotky sa verbujú z Írov, ktorí nenávidia Britov a sú ochotní bojovať na strane Nemecka. Casement sa medzitým pokúsil prepašovať do Írska troch Írov, ktorých naverboval z koncentračného tábora Rutleben a ktorí mali kontaktovať vodcov írskych revolucionárov. V meste Cork však jedného z týchto mužov zatkli a poslali na výsluch do Londýna. Tento muž výmenou za peniaze a prísľub, že zostane nažive, prezradil Britom operáciu Eyre a skutočnosť, že Roger Casement bol napojený na Nemcov a možno aj na Vatikán. Keď sa Casement dozvedel o zatknutí jedného z “kuriérov”, chcel operáciu zrušiť, ale Stockhammern trval na jej pokračovaní a ako argument uviedol obrovské sumy vynaložené na jej financovanie. Podľa plánu, ktorý Stockhammern dostal začiatkom apríla, mala loď Aud, maskovaná ako neutrálna nórska rybárska loď, dopraviť na pobrežie Tralee Bay dvadsaťtisíc ruských pušiek. Povstanie sa malo začať na Veľkonočnú nedeľu 23. apríla. Od Nemecka sa však zrejme očakávala podstatne väčšia pomoc, ako bolo pripravené poskytnúť. Casement, ktorý vedel, že írski vodcovia klamali, sa chcel dostať do Írska na nemeckej ponorke, aby oddialil začiatok povstania, o ktorého neúspechu nebolo pochýb.
Historici predkladajú rôzne verzie úlohy pápežových agentov vo Veľkonočnom povstaní v roku 1916. Podľa jednej z nich sa dešifrovateľom Svätej aliancie podarilo dva týždne po vypuknutí vojny odhaliť šifry nemeckého námorníctva a odovzdať ich prvému lordovi britskej admirality Winstonovi Churchillovi. Podľa iných zdrojov tieto šifry odovzdané Churchillovi odhalili v Murmansku Rusi. V každom prípade sa britská námorná spravodajská služba, ktorá mala k dispozícii kľúče od nemeckých šifier, dozvedela, že Nemci majú v úmysle previesť írskym povstalcom obrovské množstvo zbraní na palube rybárskej lode “Aud”. Keď sa však britské hliadkovacie lode pokúsili zadržať “Aud” neďaleko Tralee Bay, loď vztýčila nemeckú vlajku a potom explodovala. Roger Casement dorazil na brehy Írska v skorých ranných hodinách Veľkého piatku 21. apríla 1916. Dvaja vodcovia povstania, Monteith a Casey, sedeli na veslách malého člna, v ktorom sa snažili dostať na breh. Museli zápasiť so silným príbojom a náraz vĺn spôsobil prevrátenie člna. Casey sa utopil, ale Casementovi a Monteithovi sa podarilo dostať na breh, kde ich obkľúčili britskí vojaci, ktorí už čakali na brehu. Všetko, čo si povstalci naplánovali, sa pokazilo. Keď na Bielu sobotu dostali správu, že Aud bol zastavený a sir Roger Casement zatknutý, vodcovia povstalcov si uvedomili, že ich podnik je odsúdený na neúspech, a nariadili operáciu zrušiť.
Írsky revolucionár James Connolly, ktorý sa podieľal na príprave operácie Eyre, predniesol krátky prejav k svojim mužom a oznámil im, že už nie sú členmi Írskej občianskej gardy ani írskych dobrovoľníkov. Teraz boli súčasťou “Írskej republikánskej armády”. Vtedy sa zrodila IRA. Britské jednotky v Dubline boli nečakane napadnuté, ale rýchlo sa spamätali a čoskoro boli írske sily porazené a ich velitelia zajatí. Celkovo bolo vynesených 77 rozsudkov smrti (nie všetky boli vykonané); Roger Casement bol popravený 3. augusta 1916 vo väznici Pentonville. Niektoré britské kruhy obviňovali vatikánske spravodajské služby, že od začiatku podporovali Veľkonočné povstanie, Stockhammernove a Casementove plány. Na druhej strane historici, väčšinou írski, obviňovali Benedikta XV, jeho štátneho tajomníka Gasparriho a agenta Svätej aliancie Lapoma, že nechali katolícke Írsko napospas osudu a nepomohli mu v boji proti protestantskému Anglicku.
V rôznych životopisoch Rogera Casementa sa tvrdí, že nejaký vatikánsky agent (zrejme otec Antonia Lapoma) mohol Casementa na príkaz pápeža alebo vatikánskeho štátneho sekretára vydať do anglických rúk na brehu Tralee Bay, pretože Benediktovi XV. sa veľmi nepáčilo, že nemecká rozviedka míňa peniaze určené na pokrytie výdavkov Svätej stolice a podporu jej upadajúceho hospodárstva na financovanie povstania v Írsku.
V každom prípade Benedikt XV. vo všeobecnosti sympatizoval s nepriateľmi Talianska, a aby Nemecko a Rakúsko nemohli využívať Vatikán ako zdroj spravodajských informácií, talianske tajné služby zvýšili dohľad nad činnosťou pápeža a jeho najbližších poradcov. A Svätá aliancia zistila, že Londýnska zmluva podpísaná ministrom zahraničných vecí Soninom, ktorá formálne potvrdzovala vstup Talianska do vojny, obsahovala tajný článok. Takzvaný “článok č. 15”, ktorý podporili Londýn, Paríž a Petrohrad, vylučoval účasť Vatikánu, pápeža alebo ktorejkoľvek z najvyšších osôb podliehajúcich Svätej stolici na budúcej mierovej konferencii.
*Na základe knihy “Svätá aliancia. Kati a špióni Vatikánu”
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
