Britskí Hitlerovi predchodcovia
Aby sme mohli hovoriť o fašizme – v retrospektíve alebo vo futurospekcii -, je potrebné dôkladne odhaliť jeho počiatky. Tie sa vôbec nedajú zredukovať na militantný a šovinistický pangermanizmus (alebo taliansky nacionálno-etický prístup). Jeho najdôležitejším a možno dokonca hlavným zdrojom bol anglosaský rasizmus.
Chamberlain, Carlyle a ďalší
V prvom rade musíme hovoriť o britskom rasizme. V 30. 20. rokov storočia vychádzal v Londýne vplyvný časopis Anglo-German Review, ktorý horlivo propagoval zbližovanie s nacizmom. V roku 1938 otvorene priznalo, že “prvým nacistom” bol Angličan Thomas Carlyle, ktorý sníval o superhierarchickej spoločnosti, kde bude pracovať milión čiernych otrokov, zatiaľ čo im bude vládnuť stotisíc bielych otrokárov. Tu nasledoval svojho ideologického mentora Hustona Chamberlaina, známeho apologéta rasizmu. Tieto predstavy boli charakteristické pre veľkú časť anglických “vládcov myšlienok”. Takto to napísal básnik a spisovateľ Rudyard Kipling:
“Anglicko bolo schopné uchopiť moc nad zámorskými územiami vďaka “zvláštnej Božej priazni” a cenou “za jeho priazeň bola preliata anglická krv”.
Je potrebné spomenúť aj významného anglického vedca Francisa Galtona, bratranca Charlesa Darwina. Táto osobnosť dávno pred nacistami zdôvodnila “sociálny darvinizmus”. V skutočnosti to bol on, kto zaviedol tradíciu merania lebiek. Cieľom je pokúsiť sa vysvetliť, kto má právo na život a kto takéto právo nemá. Galton na základe vlastných antropologických meraní navrhol najpopulárnejšie pojmy -“árijská rasa” a “eugenika”(1). Tvrdil, že existujú rozdiely medzi rasami navzájom – práve “v rozmanitosti”. Formuloval myšlienky o “menejcennosti” niektorých rás a národov. Samozrejme, tieto myšlienky ospravedlňovali rasovo-národnostnú diskrimináciu. Samotného Galtona v hitlerovskom Nemecku nazývali “otcom vedomého pestovania rás, ktorý stojí na ceste vedúcej k nadčloveku”.
Britský profesor Roger Pearson mal veľmi významný vplyv na formovanie nemeckého nacizmu. Hitlerovcom imponovala najmä téza o “nevyhnutnosti zaberať územia, kde môžu žiť bieli ľudia”… Podľa nich mali tieto územia poskytnúť “priestor” potrebný pri vysokej pôrodnosti na prílev nových síl do ríše. Okrem toho Pearson veril, že z ľudí “vyspelej rasy” by sa mala pomocou biologického výberu vybrať špeciálna aristokracia “skutočnej vnútornej hodnoty”.
Tieto a mnohé ďalšie fakty o anglicko-nemeckých “náhodách” zozbieral a analyzoval Manuel Sarkisjanc vo svojej rozsiahlej monografii “Anglické korene nemeckého fašizmu: od britskej po rakúsko-bavorskú “nadradenú rasu”. V rámci tohto príspevku nie je možné podrobne rozoberať jeho zistenia a závery. Išlo by o rozsiahlu recenziu. Všimnime si jeden, ale veľmi charakteristický – už praktický – aspekt anglo-nemeckého symbiofašizmu (vlastný takej dôležitej sfére, akou je vzdelávací systém). Podľa autora Hitler vytvoril celkom účinnú obdobu britských inštitúcií. Vzal si príklad zo známych rigidných britských elitných “verejných škôl” – “špeciálnych škôl”, ktoré produkovali hyperelitu britského koloniálneho rasizmu, pričom používali najbrutálnejšie metódy výcviku (až po rituálne znásilňovanie).
Išlo o slávne nacistické “Napoly” (Napolas; Nationalpolitische Erziehungsanstalten). Tieto inštitúcie vznikli v apríli 1933 a boli to vzdelávacie zariadenia na prípravu nacistickej elity. Navštevovali ich tínedžeri vo veku od 10 do 18 rokov. Formálne boli “napoly” podriadené ministerstvu školstva, ale vedúci pedagogickí pracovníci boli príslušníkmi SS. V roku 1938 bola na anglickom Kráľovskom inštitúte pre medzinárodné záležitosti vypracovaná správa o “výchove budúcich nacistických vodcov” (2). Otvorene sa v nej tvrdilo, že príslušné nacistické inštitúcie boli “v mnohých ohľadoch vytvorené podľa vzoru… anglických verejných škôl”. Rovnakú zhodu konštatoval aj miniterský riaditeľ a SS Obergruppenführer August Geismeier. “Sveták” nacistickej pedagogiky Theodor Wilhelm vyhlásil, že “Napoly stoja najbližšie k britským verejným školám. Sebavedomo sľuboval:
“Za niekoľko rokov dobehneme britské verejné školy”.
Robert Ley, vodca nacistického pracovného frontu (erazmové odbory), považoval britské elitné školy za podobné nemeckým kadetským školám. Upozorňoval na skutočnosť, že “Anglicko so svojím etonským systémom… vybudovalo svetové impérium”.
Fašizmus s eugenickou tvárou
Nie je to tak dávno, čo v Spojených štátoch vyšla kniha Edwina Blacka, historika a nositeľa prestížnych cien, s názvom “Vojna proti slabým”(3). Podľa neho myšlienku očisty rasy nevymyslel Hitler, ale Americká eugenická spoločnosť (AEO). Sám Hitler sa o tejto myšlienke dozvedel z amerických zdrojov a napísal o nej vo svojej neslávne známej knihe Mein Kampf*. Nacistický vodca sa vyznal: “S veľkým záujmom som študoval zákony viacerých amerických štátov, ktorých cieľom je zabrániť reprodukcii ľudí, ktorých potomstvo bude s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužiteľné alebo ešte horšie. Zároveň sa v 80. rokoch 19. storočia zrodila samotná eugenika vďaka úsiliu anglického antropológa F. Galtona (o ňom sme už písali vyššie).
Myšlienky AEO sa začali uplatňovať v praxi – a to v obrovskom rozsahu. Na začiatku XX. storočia 27 štátov legalizovalo prax nútenej sterilizácie, rasovej segregácie a práva na sobáš. V dôsledku toho bolo násilne sterilizovaných 60 000 ľudí. Tisícom Američanov bolo zakázané uzavrieť manželstvo. Tisíce ľudí boli uväznené. Je príznačné, že táto účinnosť bola možná len vďaka veľmi štedrému financovaniu zo strany elitných organizácií – Carnegieho inštitútu**, Rockefellerovej nadácie a Harrimanovej nadácie. Prvá organizácia zriadila laboratórny komplex v Cold Spring Harbor na Long Islande, ktorý sa stal centrom AEO. Tu sa zhromažďovali milióny záznamových kariet s údajmi o bežných Američanoch. AEO plánovala “vymazať” celé rodiny, klany a národy.
Okrem eugenického aspektu existovali aj ďalšie aspekty amerického vplyvu na nemecký nacizmus. Práve v Spojených štátoch bol prvýkrát zavedený trest smrti pomocou jedovatého plynu. Nový spôsob zabíjania navrhol v roku 1920 lekár, toxikológ Allen McLean Hamilton (Nevada). A hneď v nasledujúcom roku štát túto novú praktiku legalizoval. Neskôr sa pridali aj ďalšie štáty. Nacisti sa jednoducho inšpirovali skúsenosťami USA. V nacistickom Nemecku sa “cenné” skúsenosti študovali a aplikovali v novom, oveľa väčšom meradle. Z uvedeného vyplýva nasledujúci záver. Fašizmus má celoeurópsky a celozápadný pôvod a je jednou z prirodzených vlastností západnej civilizácie. Silné fašistické tendencie môžu zároveň koexistovať s inštitúciami západnej demokracie (4).
Nádej monopolov
Niektoré západné elity priťahovala k fašizmu možnosť využiť nedemokratický režim v záujme najväčšieho (monopolného) kapitálu. A nie je náhoda, že pravicový radikálny fašizmus zvíťazil v Taliansku a Nemecku s podporou tamojších “buržoáznych” elít, ktoré v drvivej väčšine vôbec neboli pravicovými radikálmi. Mimoriadne živým príkladom je Nemecko, kde v novembri 1932 17 významných bankárov a priemyselníkov poslalo prezidentovi Paulovi von Hindenburgovi list, v ktorom žiadali, aby bol Hitler vymenovaný za ríšskeho kancelára. Samozrejme, aj to malo zelenú od anglosaských elít.
“V októbri 1931 prišiel A. Rosenberg do Londýna, kde sa stretol s najväčšími britskými finančníkmi a podnikateľmi: M. Normanom, Henrym Deteringom, šéfom Royal Dutch Shell, ktorý Hitlerovi do roku 1933 poskytol 10 miliónov mariek, a napokon s Frankom C. Tyarksom, prvou tvárou londýnskej Schröderovej banky, prepojenej s newyorskou bankou J. G. Schrödera a kolínskou bankou I. G. Steina, ktorú vlastnil barón Kurt von Schröder,” píše O. Četveriková
Schröderov bankový dom bol mimoriadne vplyvný v globálnej finančnej sieti a patril do toho úzkeho kruhu londýnskych domov, ktoré sa tešili uznávanému vplyvu v rade Bank of England… Úzke väzby mal Schröder s Morganom a Rockefellerom a jeho oficiálnym zástupcom na Wall Street bola právnická firma “Sullivan and Cromwell”, v ktorej pracovali bratia John Foster a Allen Dulles …. Tieto väzby na nacistov boli kľúčové, pretože keď sa po roku 1931 von Schröder a Schacht obrátili na popredných nemeckých priemyselných a finančných magnátov so žiadosťou o podporu NSDAP, ich prvá otázka znela: čo si medzinárodná finančná komunita a Norman osobne myslia o vyhliadkach nemeckej vlády vedenej Hitlerom a či budú ochotní pomôcť pôžičkami? Odpoveď bola kladná a 4. januára 1932 sa vo vile Kurta von Schrödera uskutočnilo stretnutie s A. Hitlerom a von Papenom…” Americký kapitál bol v tejto oblasti veľmi aktívny.
Historik Guido Giacomo Preparata sa dlhé roky venoval štúdiu väzieb nacistov na obchodné kruhy v Londýne a Washingtone. A vymenoval tých, ktorí priviedli NSDAP k moci. Presvedčivo dokázal, že väčšina peňazí hitlerovcov bola zahraničného pôvodu. Vymenoval mená tých, ktorí priviedli nacistov k moci v Nemecku(5). Tak Hitlera financovala nemecká spoločnosť AEG (“General Electricity Company”), ktorej 30 % akcií patrilo jej americkému partnerovi General Electric(6).
Náznakov anglo-americkej spolupráce s NSDAP je veľa. Sotva je potrebné uvádzať všetky fakty, len by to odvádzalo pozornosť od rozhovoru. Existuje mnoho štúdií o tejto súvislosti, dôležité je opäť upozorniť na vplyv anglosaského faktora na formovanie nemeckého nacizmu. Zvyčajne sa pozornosť venuje geopolitickému aspektu, vzhľadom na to, že angloamerické elity sa snažili využiť Hitlera proti Stalinovmu ZSSR. To je určite pravda, ale zdá sa, že tu bol aj “ideokratický” aspekt. Nacizmus bol vnímaný ako akési laboratórium, v ktorom sa uskutočňoval veľký experiment s cieľom vytvoriť technologicky vysoko rozvinutý kapitalizmus, v ktorom najväčší kapitál podporuje nedemokratický politický režim (o perspektívach sa bude hovoriť ďalej). A treba povedať, že vodca nacizmu v mnohých ohľadoch splnil očakávania, ktoré sa do neho vkladali.
V Tretej ríši monopoly úspešne pokračovali v ničení malých podnikov. V dôsledku politiky násilnej kartelizácie v rokoch 1933 – 1939 zmizlo z hospodárskej scény približne 700 remeselných podnikov. Zároveň sa zvýšil vplyv monopolov. Do roku 1939 kontrolovalo šesť veľkých bánk a 70 akciových spoločností 2/3 priemyselného potenciálu Nemecka. Nacistická expanzia priniesla najväčšiemu kapitálu veľmi “tučné kusy”. Tak po okupácii mocná Československá drážďanská banka ustanovila svoju kontrolu nad automobilkou “Škoda” (Plzeň), vojenským závodom “Zbrojovka” (Brno), hutníckym závodom “Poldina huť” (Kladno). Po okupácii Poľska boli Obchodná banka v Krakove a Východná banka v Poznani prevedené pod Drážďanskú banku. Banka pôsobila aj v krajinách spriatelených s Nemeckom. V Rumunsku zaviedla kontrolu nad ropným priemyslom, v Bulharsku pohltila Bulharskú obchodnú banku.
V niektorých ohľadoch mal Georgi Dimitrov, vodca Kominterny, pravdu, keď fašizmus definoval ako “teroristickú diktatúru” kapitálu. V zásade je to pravda, ale len treba hovoriť o najväčšom kapitále, ktorý je naviazaný na celý globálny systém kapitalizmu, a predovšetkým – na kapitalizmus “anglosaský”. Treba tiež poznamenať, že nacistická ríša všemožne podporovala najväčší kapitál, ale samotná moc patrila nacistickej hyperelite. A nejde ani tak o stranícko-štátny aparát.
Hitler vytvoril “stranu v strane” (“štát v štáte”) – Čierny rád SS. V podstate najvyššia moc patrila tejto zlovestnej organizácii, ktorá bola pevne zrastená so štátnym systémom. Ako najvýraznejší príklad možno uviesť SD – Bezpečnostnú službu ríšskeho vodcu SS (Der Sicherheitsdienst des Reichsführers-SS, SD). Práve vedeniu SS boli podriadené úplne všetky špeciálne služby Ríše. Dnes sa veľa hovorí o takzvanom deep state, ktorý sa chápe ako skryté tajné megazoskupenie mocných úradníkov, ktorých nikto nevolil. V skutočnosti Hitler podobnú megaskupinu vytvoril, ale na rozdiel od svojich súčasných nasledovníkov ju aj legitimizoval. Treba si tiež uvedomiť, že nacistický aparát pomerne silno kontroloval súkromný kapitál. Ale to bola tendencia tak či onak vlastná kapitalizmu. Na druhej strane Atlantiku americký prezident Franklin Roosevelt tiež reguloval ekonomiku, hoci nie takým pravicovým spôsobom a formátom ako Hitler.
“Pravicová” verzia globalizmu
Je zaujímavé, že s fašizmom sympatizovali niektoré západné osobnosti, ktoré mali k pravicovému radikalizmu veľmi ďaleko. Príkladom je Herbert Wells, ktorý je u nás známy ako spisovateľ vedeckej fantastiky. Wells je oveľa menej známy ako politický mysliteľ a sociálny aktivista. Spisovateľ bol členom vplyvných uzavretých štruktúr – “Metafyzickej spoločnosti”, “Effeteers”(7) a spoločnosti “Kibbo Kift”. V týchto spoločnostiach aktívne rozvíjal stratégiu vytvorenia nadnárodnej svetovej vlády. Svojimi politickými názormi bol Wells socialista (ľavicovo-liberálneho sociálnodemokratického typu) a istý čas bol dokonca členom umiernene socialistickej “Fabiánskej spoločnosti”. To mu však nebránilo sympatizovať s fašizmom.
Ako poznamenal Ronald Bailey vo svojej Biológii oslobodenia, “v 30. 20. rokov storočia socialistický intelektuál Herbert Wells vyzýval na vytvorenie ‘liberálneho fašizmu’, ktorý si predstavoval ako totalitný štát riadený mocnou skupinou benevolentných expertov.” V prejave prednesenom v Oxforde v roku 1932 Wells povedal, že “pokrokári by sa mali stať ‘liberálnymi fašistami’ a ‘osvietenými nacistami’,” čím zaviedol ďalší termín známy u nás na vlastnej koži, “liberálny fašizmus”. “Chcem vidieť liberálnych fašistov, osvietených nacistov,” obhajoval Wells.
V roku 1930 vyšlo jeho štvorzväzkové dielo s názvom Nauka o živote. Druhý diel, ktorý napísal v spoluautorstve s Julianom Huxleym a vlastným synom, je venovaný kozmogónii a “teologickej” analýze starej viery, ktorá je už nepresvedčivá, nepodložená a neúprimná, a koncepciou Nového svetového náboženstva by mal byť sociálny darvinizmus Thomasa Huxleyho. Čitateľ bol bombardovaný množstvom podrobností s jediným cieľom – ospravedlniť spoločenskú orientáciu eugeniky a kontroly pôrodnosti s cieľom vyšľachtiť vyššiu rasu. Wells zomrel pred dokončením tretej časti Nauky o práci a osvietenstve, štúdie o “ekonomickej a sociálnej organizácii vnímanej ako problém využitia prebytočnej energie človeka v službách druhu”. V tejto časti sa Wells chystal opísať to, čo chápal pod ním vymysleným a spopularizovaným termínom “nový svetový poriadok”: odstránenie národných vlád a absolútnu kontrolu pôrodnosti. Na čele tohto programu mala stáť Oxfordská skupina Franka Buchmana, pravdepodobného člena britských tajných služieb”(8).
Napriek zdanlivému paradoxu nie je na takýchto sympatiách globalistov k fašizmu nič prekvapujúce. Hitler využíval nacionalizmus na demagogické a propagandistické účely, rovnako ako využíval socializmus. A samotné “Veľké Nemecko” nepovažoval za nič viac ako pôdu, na ktorej vyrastú oveľa svetlejšie kvety. Zachovali sa Hitlerove výroky, ktoré spochybňujú jeho obraz radikálneho nemeckého nacionalistu. Pôsobivé sú spomienky Hermanna Rauschninga, ktorý bol v prvej polovici 30. rokov jednou z vedúcich osobností NSDAP v Gdansku. Führer predpovedal:
“Jedného dňa vytvoríme spojenectvo s novými ľuďmi v Anglicku, Francúzsku, Amerike, ak sa zapoja do obrovského procesu reorganizácie sveta a dobrovoľne budú súhlasiť so spoluprácou s nami. Z nacionalizmu v tradičnom zmysle zostane veľmi málo, dokonca aj medzi nami Nemcami. Namiesto toho bude existovať vzájomné porozumenie medzi jazykovo hovoriacimi národmi patriacimi k tej istej dobrej rase.” (9). A tu je ďalší výrok, vyslovený v primerane kozmopolitnom duchu:
“Používam pojmy národ a štát z momentálnych dôvodov. Poznám však časovú hodnotu týchto ideí. Príde deň, keď aj v Nemecku zostane z toho, čo nazývame nacionalizmom, len málo. Nad celým svetom vznikne univerzálna pospolitosť pánov a vládcov.”
Rauschning, ktorý v 30. 20. rokov storočia opakovane komunikoval s Hitlerom, uvádza svoj pohľad na osud sveta a ľudstva: “Stvorenie ešte nie je dokončené – aspoň pokiaľ ide o živú bytosť zvanú človek. Z biologického hľadiska stojí človek na križovatke. Nový ľudský druh už začína vznikať… Bývalý ľudský druh sa teda postupne dostáva do biologického štádia degenerácie… Ale všetka tvorivá sila je už sústredená v novom ľudskom druhu. Oba druhy sa rýchlo vyvíjajú opačnými smermi. Prvú odrodu by som nazval bestialitou, druhú by som nazval Božím ľudstvom… Nikdy nebudeme kapitulovať. Môžeme zahynúť. Ale vezmeme so sebou celý svet.”
“Spoločenstvo pánov a vládcov” je v skutočnosti to, čo sa dnes nazýva “nový svetový poriadok”. Ako vieme, súčasná nadnárodná oligarchia je za jej zriadenie. Hitler skutočne plánoval zjednotiť celý svet, pričom na tento účel využíval svojich prívržencov z rôznych krajín. Hitlerova kampaň proti Rusku mala v skutočnosti celoeurópsky charakter. Za Hitlera však nebojovali len Európania. Existovala légia “Slobodná India”, bola tu “Arabská légia” atď. Nedávno sa ruskou blogosférou začala šíriť zbierka fotografií, na jednej z nich bol dokonca zobrazený černoch v nemeckej uniforme. Obliehaný Berlín bránili domorodci z Tibetu a tak ďalej a tak ďalej. Hitler vytvoril celú “hnedú internacionálu” a vrhol ju do dobývania sveta. Hnedý globalizmus vychádzal z “árijského mýtu”, ktorý mal tvoriť základ Nového svetového poriadku – podľa Hitlera. Samotný “árijizmus” pritom nacisti interpretovali veľmi svojsky a expanzívne. Takto boli Čečenci, keď to bolo potrebné, vyhlásení za árijcov, zatiaľ čo Rusi boli zároveň nazývaní “untermenschen”.
Vo všeobecnosti sa árijstvo chápalo ako niečo veľmi brutálne, synonymum nadčloveka. Nacistickí vodcovia zbožňovali filozofiu Friedricha Nietzscheho, ktorý vyzýval ľudí, aby sa vzdali ľudského – a dosiahli úroveň nadčloveka. Hitler po ňom túžil a uisťoval G. Rauschninga:
“Nový človek žije medzi nami! Je tu! Stačí vám to? Prezradím vám tajomstvo. Videl som nového človeka, neohrozeného a krutého. Bol som z neho v úžase.”
To svedčí o tom, že Hitler si Friedricha Nietzscheho veľmi vážil a veľa sa od neho naučil. Filozofov archív navštívil trikrát. Pritom samotnému mizantropickému filozofovi bol nacionalizmus veľmi cudzí a o Nemcoch sa vyjadroval veľmi zle. Napríklad: “Nemci si strašnými prostriedkami osekali pamäť, aby obmedzili svoje radikálne plebejské inštinkty a svoju beštiálnu neotesanosť…” (“Ku genealógii morálky. Polemická esej”). Všetko je tu logické: veď prekonať ľudské znamená prekonať okrem iného aj národné, ktoré je základom spoločenskej existencie všetkých ľudí. Hitler sa usiloval práve o to, pričom nacionalizmus používal len ako zásterku. Podobne aj dnešná svetová plutokracia používa ako zásterku “demokraciu”, “liberalizmus” atď. A osobitnú pozornosť treba venovať západnému transhumanizmu, ktorý priamo popiera ľudskosť – v “najlepších” tradíciách nacizmu.
Treba si tiež uvedomiť, že Nietzsche bol odporcom štátu, ktorý charakterizoval ako “najchladnejšie zo všetkých chladných monštier”. Hitler sa zároveň staval do pozície etatistu a zástancu silného národného imperiálneho štátu. To sa však opäť dialo “na verejnosti”. Ako už bolo spomenuté, nad štát (a dokonca aj nad nacistickú stranu) Hitler postavil nadnárodný rád SS, ktorý sa mal zmeniť na uzavretú korporáciu, štát v štáte. Členovia rádu mali podliehať len jurisdikcii rádu, dodržiavať len jeho zákony. Plánovalo sa vytvoriť mestá a dediny veteránov SS po celom svete ako kolónie v ľudskom svete. Nakoniec sa dokonca plánovalo vytvorenie osobitného štátu SS na území starobylého Burgundska.
V prejave na jar 1943 sa Himmler pri tejto príležitosti vyjadril takto: “Na mierovej konferencii sa svet dozvie o vzkriesení starobylého Burgundska. Túto krajinu, kedysi krajinu vied a umenia, Francúzsko znížilo na úroveň oduševneného prívesku. Suverénny burgundský štát so svojou armádou, zákonmi, mincami a poštou sa stane vzorovým štátom SS. Jeho súčasťou bude románske Švajčiarsko, Champagne, Franche-Comté, Hainaut a Luxembursko. Úradným jazykom bude, samozrejme, nemčina. Vládnuť budú len esesáci, národnosocialistická strana nebude mať v Burgundsku žiadnu moc. Svet bude šokovaný a nadšený štátom, v ktorom sa budú uplatňovať naše koncepcie” (10).
Je príznačné, že “Veľké Nemecko” tu zohráva druhoradú úlohu, čo opäť dokazuje kozmopolitizmus nacistických špičiek. A bolo v nacistickej budúcnosti vôbec nejaké miesto pre národné štáty? Je zrejmé, že subjektmi moci by boli kolónie “pánov a majstrov” SS, “nadľudí”, roztrúsených po celom svete. Burgundsko by bolo akousi doménou koordinujúcou činnosť nových lén. Chrbtovú kosť SS mali tvoriť mladí ľudia vychovaní v Ordensbursku. Hitler predpovedal, že najprv vznikne “hrdinská mládež”, naučená rozkazovať: “Z nej vyrastie ďalší stupeň slobody – ľudia, ktorí sú stredom a mierou celého sveta, tvorcovia, bohočlovek. V mojich Ordensburgoch budú ikonické obrazy krásneho a mocného Bohočloveka, aby mládež videla, z koho si môže vziať príklad na začiatku mužnosti”.
Globálna budúcnosť fašizmu
V súčasnosti globalizmus na Západe triumfálne kráča a uskutočňuje sny o novom svetovom poriadku takých zdanlivo odlišných osobností, ako boli Hitler a H. G. Wells. Na programe je odstránenie národných štátov v prospech nadnárodného kvázištátu. Tu by národné štáty “mali” byť nahradené, konvenčne povedané, “Svetovou radou globálnych korporácií”. Je nepravdepodobné, že táto “Globalia” bude zriadená v celosvetovom meradle, hoci takúto možnosť nemožno vylúčiť. S najväčšou pravdepodobnosťou bude “Nový svetový poriadok” ustanovený na územiach USA a EÚ ležiacich na druhej strane Atlantického oceánu (“Transatlantik”, “Nová Atlantída”). Prototyp takejto svetovej vlády už bol vytvorený. Hovoríme o Rade pre inkluzívny kapitalizmus (The Council for inclusive capitalism), ktorá vznikla z iniciatívy takých osobností, ako je šéf Svetového ekonomického fóra Klaus Schwab. Podstatou “inkluzívneho kapitalizmu” (samotný termín patrí Lienne de Rothschildovej, čo je príznačné) je nová a úplne radikálna monopolizácia západného kapitalizmu. V optike radikálnych globalistov by hospodárstvo mali centrálne riadiť gigantické korporácie. Zároveň sa majú zrušiť také “možnosti”, ako je korporativizácia a hotovosť (v prospech “digitálnych mien”). Poskytujú totiž určitú slobodu, ktorú hyperelity vôbec nepotrebujú.
Valentin Katasonov vyvodzuje z plánov prívržencov “inkluzívneho kapitalizmu” tento záver:
“Cieľom spoločnosti je zapojiť všetky zainteresované strany do spoločného a udržateľného procesu tvorby hodnoty. To znamená, že každá spoločnosť by sa mala stať “inkluzívnou” a inkluzívny kapitalizmus by nemal budovať štát, ale takéto spoločnosti. Štát by mal byť postupne “včlenený” inkluzívnymi spoločnosťami, ale nemal by zaniknúť ako v klasickom marxizme, ale mal by byť sprivatizovaný najväčšími spoločnosťami”. Cieľom prívržencov “inkluzívneho kapitalizmu” je radikálne pokračovať v procese monopolizácie, už na novej úrovni – a to veľmi hitlerovským spôsobom.
V tejto súvislosti je veľmi zaujímavý návod Andreja Fursova: “Ak odstránime pasíva a ponecháme aktíva, obraz vyzerá takto. Najčastejší údaj je 90 biliónov dolárov, pričom 1 % vlastní 35 biliónov dolárov, 12 – 15 % vlastní 40 biliónov dolárov a zvyšných 15 biliónov dolárov vlastní 85 % obyvateľstva. Úlohou horného 1 % je vyvlastniť tých 12 – 15 %. Zároveň prebieha tvrdý boj v rámci horného 1 %, kde sa rozdiel medzi horným 0,1 % a zvyškom – 0,9 % – prehĺbil ešte viac ako medzi 1 % a 12, resp. 15 %. Stredná vrstva “jedného percenta” je v každom prípade odsúdená na vyvlastnenie a zničenie. Toto globálne prerozdelenie majetku je nevyhnutnou podmienkou vzniku/vytvorenia nového poriadku, “nového svetového poriadku”. Ako sa to uskutoční, je iná otázka.”
Z tohto pohľadu sa blíži nielen vyvlastnenie maloburžoáznej “strednej triedy”, ale dokonca aj veľkého kapitálu (“Trump”). A musí sa uskutočniť v záujme najväčšieho kapitálu, nadnárodného kapitálu, ktorý v súčasnosti vytvára megastruktúry, ako je Rada pre inkluzívny kapitalizmus. Samozrejme, takáto neofašistická monopolizácia sa jednoducho “musí” logicky spojiť s neofašistickou likvidáciou inštitúcií západnej demokracie. A jej začiatok bol položený už dávno, od polovice 70. rokov, keď bola vyhlásená kríza demokracie. Nemyslela sa tým kríza demokracie vo všeobecnosti, ale taký vývoj demokracie, ktorý nie je priaznivý pre vrchnosť. Najväčší pokus o obmedzenie demokracie sa už uskutočnil. Hovoríme o vytvorení Európskej únie (EÚ), ktorú vymyslel už v 30. 20. rokov storočia spomínaný globalistický Kráľovský inštitút pre medzinárodné záležitosti ako prechodný krok k jednej svetovej vláde. “Štruktúra legislatívy EÚ je zložitejšia, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Pavel Kučmirov píše: Okrem všetkým dobre známeho Európskeho parlamentu, do ktorého sa tento rok konali voľby, existuje aj Rada Európskej únie, ktorú tvorí 28 ministrov menovaných vládami krajín zjednotenej Európy. A európske legislatívne akty sa prijímajú v spolupráci týchto dvoch organizácií. Je tu však jedno vážne “ale”, ktoré je príčinou postupne narastajúceho systémového konfliktu v európskom politickom systéme – Európsky parlament (jediný orgán EÚ volený priamo obyvateľmi) nemá právo zákonodarnej iniciatívy. Tá patrí len Európskej komisii.
Ďalšou kľúčovou, ak nie najdôležitejšou zložkou neofašistickej globalizácie je radikálna digitalizácia a kybernetizácia. Aj v tomto prípade tento cieľ “zapadá” do optiky Hitlera a Nietzscheho s ich nádejou na “prekonanie” človeka v mene akéhosi “nadčloveka”, ktorého považujú za “ne-človeka” (alebo jednoducho ne-ľudského). Ide tu o vytvorenie akejsi kyborgizovanej bytosti začlenenej do “rojovej mysle” (ako analógia k Ríši). V tomto pláne už bola vytvorená silná materiálna základňa.
“Ďalším stupňom osobnej transformácie môže byť rozšírenie mozgových implantátov, zosieťovaných a čiastočne ovládaných prostredníctvom internetu. Ešte v roku 2013 sa v USA predalo viac ako 12 miliónov implantátov napojených na internet; väčšina z nich riešila lokálne fyziologické úlohy (kontrola činnosti srdca, blokovanie bolesti, prevencia zápalov), ale masová stimulácia mozgovej činnosti a priamy prístup na internet sú zrejme blízkou budúcnosťou, ktorá nielen urýchli, ale aj prekoriguje zmenu osobnosti. V roku 2017 už takéto implantáty používali viac ako 2 % Američanov. Do 5 až 10 rokov ich podiel vzrastie na 15 až 20 % a s päť až sedemročným oneskorením budú USA nasledovať aj ostatné vyspelé krajiny. A ak sa k psychologickému a behaviorálnemu programovaniu v najbližších rokoch pridá aj biofyziologická algoritmizácia, bude skutočne čas hovoriť o premene homo sapiens na homo programmable”. Píše Michail Deľagin.
Môžeme predpovedať, že dôjde aj k úplnej legalizácii “čierneho rádu” – nadnárodnej “SS”. Ako ” deep state” aj ako “uzavreté spoločenstvá” – ako Bilderbergský klub atď. Teraz už vieme o hierarchickej štruktúre “Rady pre inkluzívny kapitalizmus”. Existuje rozdelenie na “strážcov” a “služobníkov” (stevardov), typická rádová štruktúra masonského typu, pripravená na legalizáciu ako moc.
G. Dimitrov mal v podstate pravdu. Fašizmus je práve “teroristická” diktatúra najväčšieho kapitálu. Ale len on mal pravdu, pokiaľ ide o budúcnosť, ktorej sme teraz svedkami. Západný kapitalizmus sa snaží vytvoriť práve takúto diktatúru. V tejto optike môžeme vidieť snahu o vytvorenie čo najuniverzálnejšieho supernacistického koncentračného tábora – súboru nástrojov čo najbrutálnejšej digitálnej (elektronickej) kontroly. V súčasnosti sa západná civilizácia veľmi priblížila k vytvoreniu globálneho neofašistického poriadku, ktorý plne realizuje túžby západných hyperelít. Toto je konečný výsledok Západu, toto je jeho neofašistický “západ slnka”.
Poznámky:
1. “Dedičnosť talentu, jej zákony a dôsledky” (1869, v Rusku vyšlo v Petrohrade v roku 1875).
2. Kráľovský inštitút pre medzinárodné záležitosti (RIIA) si za svoj cieľ stanovil vytvorenie vlády jedného sveta. jedna z vedúcich osobností inštitútu, historik Arnold Toynbee, v roku 1931 vyhlásil: “teraz spolupracujeme so všetkými, ktorí môžu prinútiť všetky národné štáty nášho sveta zabudnúť na tajomnú silu zvanú suverenita. A neustále popierame, čo vlastne robíme.” RIIA považovala nadnárodnú zjednotenú Európu za prípravnú etapu.
3 Na tento text upozornil najmä Vladimír Ovčinskij. “Obyčajný americký fašizmus”. Pozície historika sú uvedené nižšie – práve k tomuto článku.
4. Tu je potrebné pripomenúť súčasný neonacistický režim na Ukrajine, proti ktorému bojujeme v rámci špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO). Silné nacistické tendencie na Ukrajine sa “paradoxne” zhodujú s existenciou západných demokratických inštitúcií. Hoci kyjevský režim “vyčistil” všetky hnutia, ktoré by sa konvenčne povedané dali nazvať “proruskými”, ponechal samotnú súťaživosť rôznych strán. Rovnako ako samotná demokratická rétorika.
5. Osobitnú pozornosť na túto štúdiu upozornil Vladimír Malyšev vo svojej práci “Peniaze pre Hitlera”. Uvažoval aj o ďalších oblastiach anglosaskej spolupráce s Hitlerom.
6. “Ako Británia a Spojené štáty vytvorili Tretiu ríšu”. M., Pokolenie, 2007.
7. Heinrich Himmler bol prijatý do uvedenej spoločnosti.
8. Dmitrij Peretolčin. “Liberálny fašizmus”.
9. “Hitler hovorí. Šelma z priepasti”. M., “MÝTUS”, 1993. 10. Kranz Hans-Ulrich. Ahnenerbe. dedičstvo predkov. Hitlerov tajný projekt. – SPb.: Vektor, 2004.
