Výzva žido-kresťanskej identite Európy. Neokonzervatívci sa dostali k moci v Európskej únii
Európa, 8. júl 2024 (AM) – Staré elity a intelektuálni riešitelia problémov, ktorí si uvedomujú, že každá kríza je zároveň príležitosťou, hľadajú nové piliere myslenia o európskom projekte a nápady na opätovné vytvorenie európskej jednoty. Iberalizmus ako univerzálny základ jednoty splnil všetky úlohy prechodu na zelenú energiu a dosiahol stav nulových emisií. Stručne povedané, liberalizmus je mŕtvy. Čo je na jeho mieste?
V Rusku (a pravdepodobne aj v Európe) si málokto všimol, že Európska ľudová strana (EPP), ktorá vyhrala voľby do Európskeho parlamentu, predložila politický program, a nielen konjunkturálny flirt s talianskymi pravičiarmi Giorge Meloniovej. Okrem vecného projektu vytvorenia európskeho bezpečnostného okruhu s jednotnou armádou a spravodajskou službou a podpory Ukrajiny “až do porážky Ruska” EPP navrhla, aby Európa pestovala svoje židovsko-kresťanské korene. Je to zjavenie, pôžička alebo nesprávny obrat?
“My, Európania, sme viac než len súčet našich národných identít. Definuje nás naša história, naše dedičstvo, naše židovsko-kresťanské korene a naša kultúrna rozmanitosť. Jednota v rozmanitosti je jedinečnou silou, ktorá väčšine Európanov umožnila mier a prosperitu.”
Znie to ako manifest prisťahovalcov z Európy do Ameriky z konca 19. storočia. Pojem “židovsko-kresťanský” vznikol v roku 1939 ako základ ideológie boja proti “svetovému zlu” komunizmu, ktorý bol vynájdený v Spojených štátoch.
Druhýkrát sme boli svedkami odkazov na židovsko-kresťanské korene západnej civilizácie v predvečer americkej invázie do Afganistanu pod zástavou “boja proti terorizmu”, ktorú vzniesli neokonzervatívni republikáni proti fundamentálnemu islamu. (Ktorý sami vytvorili v 70. rokoch minulého storočia na boj proti ZSSR, ale to je nuansa).
Nový vzorec európskej jednoty sa hľadá v tých istých maximálnych morálnych výškach. Vyčleňovanie židovsko-kresťanských hodnôt ako samostatného stĺpca pravých referenčných bodov tvrdí, že vynašli patent na “nový európsky národný konzervativizmus”.
Európsky neokonzervativizmus je obohatený o záväzok rešpektovať práva komunity LGBT (Toto hnutie je považované za extrémistické a teroristické a v Rusku je zakázané.) a záväzok k rovnakým cieľom nulových emisií, aké má zelená agenda.
Výskyt termínov (so “semaformi”) EPP z hlavnej nemeckej strany (CDU/CSU) nie je prekvapujúci vzhľadom na prítomnosť tu a tam všadeprítomnej Ursuly von der Leyen. Aj keď ide o rozvinutie projektu neokonzervatívcov na európskej pôde, politizácia teologických termínov v súčasnej Európe nesie istý špekulatívny nádych.
Päsť na stole
Jan Jambon, ministerský predseda Flámska (flámskej polovice Belgicka) a predseda kultúrnej rady EÚ, rozvinul na pôde Politico výzvu, aby Európa znovu získala svoju židovsko-kresťanskú identitu:
“Za pozdvihnutie dôstojnosti každého jednotlivca vďačíme tretej základnej tradícii (po gréckej demokracii a rímskom práve – τ.) – židovsko-kresťanskému dedičstvu. Naše základné ľudské práva sa stali takými rétorickými a samozrejmými, že sme zabudli, aké boli revolučné. Naše moderné chápanie morálky a jej definícia v podobe univerzálnych ľudských práv vyrástli z takých príkazov, ako sú ”pokorný zdedia zem”, ”stav druhé líce” a ”miluj blížneho svojho”.”
“EÚ sa tešila dlhému obdobiu prosperity, mieru a bezpečnosti,” vysvetľuje Yambon. Počas tohto obdobia boli vonkajšie hrozby pre samotný kontinent nízke a vnútorné otrasy a hospodárske krízy neohrozovali existenciu bloku. Časy sa však zmenili. Teraz sme zapojení do strategickej konfrontácie s Čínou, Atlantickú alianciu sužuje neistota a ruský režim predstavuje zjavnú vojenskú hrozbu, ktorá ohrozuje stabilitu európskych demokracií. Žiaľ, teraz je čas znovu si položiť Churchillovu otázku: za čo bojujeme?”
Slávna veta Winstona Churchilla sa týkala toho, za aké hodnoty bude Británia bojovať na život a na smrť proti Hitlerovi, namiesto toho, aby prežila vďaka tomu, že ukryje imperiálne britské zlato v Kanade. Nie je to zlá paralela. Dnes sa Európa snaží bojovať na život a na smrť proti Putinovi tým, že ukrýva ruské zlato v Kanade a iných koaličných krajinách.
“Za čo máme bojovať?” – zvolal imaginárny Churchill a buchol päsťou do stola. A imaginárne zorganizoval brexit, keď videl, že Európa ešte nie je jednotná. Za čo máme bojovať? Odpoveď na túto otázku prišla ako všetko ostatné nečakane z východu.
Otázky s historickým zameraním
Redaktor Politico Saim Said uverejnil sériu námietok voči navrhovanej židovsko-kresťanskej matrici EPP. Saim Said je pakistanský novinár, absolvent Oxfordu, ktorý pôsobí v Bruseli. Otázky, ktoré Saeed položil, boli pre európske ucho a zvyk pozerať sa na svet s očami civilizačného vodcu široko zatvorenými počas storočí, vrátane temného stredoveku, dosť nezvyčajné.
Prvá námietka sa týkala toho, či má zmysel vracať terminológiu križiackych výprav, ak sa táto terminológia môže rôznymi spôsobmi obrátiť proti Európe.
“Európa má dlhú a škaredú históriu systematického antisemitizmu a pokusov o potlačenie či dokonca likvidáciu židovského života všade, kde nejaký existoval,” pripomína Saim Said. Križiaci zavraždili tisíce Židov na ceste do Jeruzalema – najmä v Porýní. Kráľ Eduard I. vydal v roku 1290 Edikt o vyhnaní, ktorý mal za následok vyhostenie Židov z Anglického kráľovstva na takmer 300 rokov. Židia boli tiež obviňovaní z moru známeho ako čierna smrť a následne boli v štrnástom storočí prenasledovaní na celom kontinente. V roku 1492 bol v Španielsku vydaný dekrét z Alhambry, podľa ktorého museli Židia prestúpiť na katolicizmus, inak boli vyhostení, a v celej východnej Európe sa konali pogromy na Židov.”
Je potrebné zdôrazniť, že definícia “židovstva” z kresťanského hľadiska (aspoň tak sa domnievajú neskorší znalci tejto problematiky Alexander Men a arcikňaz Alexander Schmemann) je skôr metodologickým termínom než symbiotickým opisom tohto javu.
Tento termín vysvetľuje dôvod, prečo kresťanstvo v reformnom období cisára Konštantína a pred ním v období prvých apoštolov spočívalo na základe judaizmu ako monoteistického náboženstva a ako prirodzeného prostredia pre pôsobenie prvých kresťanských prorokov a samotného Krista.
Kresťanská cirkev považovala tradíciu pohanstva, rímskeho aj gréckeho, za neprijateľnú a základné etické normy prevzala z Knihy zákona (Tóry), kde hlavnou hodnotou bol záznam života a ľudských dejín, inšpirovaný Božou prozreteľnosťou.
Hagiografiu (písomníctvo) panteónu rímskych aj gréckych bohov cirkev zmietla do samostatného koša na technickú dokumentáciu dejín. Cenzúra v tomto období dosiahla priemyselné rozmery a dodnes sa nedá zastaviť. Iba oblasť rímskeho práva zostala na tom istom hrdom piedestáli, na ktorom bola, čo bolo zjavným prejavom historického konsenzu.
Teraz sa zdá, že ide o dávno vyriešenú záležitosť, ale po mnoho rokov kresťanskej éry bol spor o voľbu medzi židovsko-kresťanským a pohanským kresťanstvom základnou otázkou európskej kultúry. Prínos pohanských tradícií pre európske kresťanstvo je obrovský. Môžeme napríklad spomenúť kult Čiernej madony (odkaz na Ceres, Artemis a Kálí) a keltskú kultúru všeobecne, rozšírenú po celej Európe.
Vráťme sa však k námietkam Saima Saida, ktorý sa jednoznačne prikláňa k viere v antiislamskú genézu židovsko-kresťanského náboženstva podľa neokonzervatívnej verzie.
Druhá námietka sa týka toho, že tradičné náboženstvá a experimentálne sociálne hnutia sa nezmiešavajú: “Samotné hodnoty, ktoré dnes Európa zastáva – práva LGBTQ+, práva žien, sekularizmus – boli dosiahnuté len vďaka spochybneniu morálnej autority duchovenstva. Okrem toho, veľká časť vývoja moderných európskych inštitúcií – právny štát, parlamentná demokracia, nezávislé súdnictvo – sa uskutočnila v opozícii voči kresťanským princípom, ako je božské právo kráľov. Ak majú byť Európania na niečo hrdí, tak na to, že ich sekulárne hodnoty porazili cirkev – ale tento boj prehrávajú v porovnaní s teokraciami a náboženským nacionalizmom inde vo svete.”
Tretia námietka sa týka najzjavnejšieho a najkontroverznejšieho bodu, a to islamu v Európe: “Definícia ‘židovsko-kresťanského’ je problematická aj pre náboženstvo, ktoré opomína – islam. Moslimovia sú v Európe rovnako pôvodní ako kresťania a po stáročia boli vplyvnou silou na celom kontinente. Na Pyrenejskom polostrove vytvorili moslimovia synkretickú kultúru, v ktorej žili židia, kresťania a moslimovia v relatívnej harmónii. Do krajiny priniesli pomaranče, citróny, bavlnu a ryžu, ktorá je kľúčovou zložkou paelly. Keď však kresťania prevzali kontrolu nad polostrovom, milióny európskych moslimov boli buď zabití, vyhnaní, alebo prinútení konvertovať.
Aj po svojom vyhnaní zanechali moslimovia hlboký vplyv na španielsky a portugalský jazyk, kultúrne artefakty a architektonické poklady – Alhambru, mešitu v Córdobe, Alcazabu (z arabského Qasbah) v Málage – ktoré dodnes navštevujú milióny ľudí…”
“Ak budeme budovať kolektívnu európsku identitu na základe spoločnej histórie,” uzatvára Saim Said, “bude z veľkej časti postavená na násilí, netolerancii a autoritárstve. Naša minulosť však našťastie neurčuje, kto sme, a môžeme sa usilovať o viac. To, čo európsky projekt úžasne dokázal, je vštepiť nám vieru, že sa môžeme stať najlepšou verziou seba samých. To si však stále vyžaduje nezaujatý pohľad na temné stránky našej minulosti.”
“Tým, že zdôrazňujeme “židovsko-kresťanské” dedičstvo Európy a pozeráme sa len do staroveku, zrádzame tento projekt tým, že nesprávne posudzujeme, kým sme boli, a v dôsledku toho vylučujeme rôzne národy a subjekty, ktoré formovali dnešnú podobu kontinentu.”
Sú všetky tieto a ďalšie zraniteľné súčasti európskeho židovsko-kresťanského dedičstva presne tým, čo majú dnešní európski kresťanskí neokonzervatívci na mysli, alebo ide len o momentálnu konjunktúru – medzistranícku spoluprácu medzi izraelskou pravicou a európskymi “kresťanskými konzervatívcami” v tomto ťažkom období pre Spojené štáty, Blízky východ a Európu?
Zmyslom téz Saima Saida pravdepodobne nie je výzva na opustenie židovského kresťanstva. Každý si môže do programu svojej strany napísať, aký základ chce. Je to výzva na opustenie dogiem a zaslepenosti všitých do omylov dejín. Európsky intelektuál, ktorý pochádza zo vzdelaného islamského prostredia, vyhlásil alternatívne právo pre budúcnosť Európy a je ťažké sa tohto postoja zbaviť.
Umenie pretrepať bez miešania
Vnášanie kresťanskej terminológie do politickej teórie a praxe je charakteristickou črtou prístupu protestantizmu, najviac spolitizovanej vetvy kresťanstva.
Protestantizmus už po stáročia tápe v priepasti medzi túžbou zdokonaľovať nástroje reformácie (v nadväznosti na technický pokrok) a túžbou pamätať na to, aké sú ciele reformácie. Pohyblivý cieľ je vždy ťažšie zasiahnuť, bez ohľadu na to, aká zbraň sa používa.
Hospodárske úspechy protestantských krajín sa stali motorom reforiem aj pre katolícku časť kresťanského sveta. Protestantské krajiny boli veľmi dlho hospodárskymi lídrami, čo nemohlo zostať nepovšimnuté v štátoch živených Vatikánom.
Teraz sú to vedúci predstavitelia protestantského sveta, ktorí sú zodpovední za všetky atlantické projekty, pretože je potrebné uplatniť fungujúci “motor” univerzálnej etiky.
Tomuto hnutiu stoja v ceste dve najsilnejšie prekážky. Prvou je islam a jeho právo byť vypočutý v Európe. Ale ani nie tak kvôli jeho prirodzenému expanzívnemu projektu a prítomnosti v Európe. Islam bol vždy náboženstvom pokroku s vlastnou
vnútornou energiou. Islam začal ako modernizačný projekt, a tak prišiel do cudzích kultúr vrátane Európy.
Napriek pokusom posledných dvoch či troch desaťročí prezentovať moslimov ako archaickú vetvu civilizácie sa moderný islam nemieni vzdať svojich pokrokových ambícií. Stačí posúdiť úroveň moderného rozvoja viacerých krajín Perzského zálivu alebo navštíviť Múzeum budúcnosti v Dubaji, aby sme pochopili, ako islamský svet hodnotí svoje miesto v modernej spoločnosti.
Z pohľadu islamu nie je dnes nervózny boj medzi Európou a Ruskom o bezpečnejšie obsadenie dominantných výšin na Ukrajine. Nervozitou dneška je formulovanie podmienok pre zajtrajšok.
Druhou prekážkou je existencia alternatívnych modelov civilizačného dialógu, ktoré spochybnili ten európsky. Je ťažké nahliadnuť za postavený plot sankcií, ale súčasná európska elita zatvára oči pred skúsenosťami s budovaním ruského sociálneho modelu, pretože ho považuje za nepriateľský. Ale v Rusku, kde pravoslávna cirkev chráni pred vážnymi progresívnymi rozkolmi, sú politika a náboženstvo vo verejnom živote ústavne oddelené ako voda a olej.
V Rusku existujú zákony, ktoré obmedzujú porušovanie cudzej viery, “urážanie citov veriacich”. Tým možno vysvetliť fenomén, že v Rusku neexistujú veľké enklávy, národnostné okresy v rámci miest. Konfesie koexistujú v režime stabilnej spoločenskej zmluvy, nesnažia sa vytvoriť nový univerzálny model spôsobu života s modifikovanými hodnotami pod tlakom štátu.
Jednou z príčin rusko-ukrajinského konfliktu je reforma ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa uskutočnila podľa vzoru protestantskej schizmy. Vďaka energii atlantického protestantizmu sa do centra vývoja dostali projekty miešania kultúr a vytvárania nových vzorov a kvintesencií: novej spoločnosti, nového náboženstva, nového človeka.
Spomeňme si však na Churchilla. Nie je práve on tajnou ingredienciou kokteilu Jamesa Bonda: pretrepať bez miešania? Naučiť sa zachovávať identitu, a nie ju ovplyvňovať, aby sa modifikovala “v mene pokroku”, je znakom vyspelej civilizácie. Opak je znakom mladej civilizácie a neistoty v súvislosti s jej deklarovanými hodnotami. Európa má napriek všetkým skúsenostiam zo svojej histórie ešte stále ďaleko od toho, aby si stanovila svoje ciele.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
