Polovica Britov označila brexit za chybu
Veľká Británia, 13. júl 2024 (AM) – Výsledky volieb, ktoré sa vo Veľkej Británii konali 4. júla, bolo možné predvídať. Analytici neomylne pomenovali víťazov a porazených tejto akcie už pred rokom a pol. Podrobný pohľad na výsledky hlasovania nám však umožňuje sformulovať tri hlavné trendy politického vývoja Veľkej Británie v blízkej budúcnosti, ktoré sa môžu stratiť v rozhovore o percentách hlasov a rozdelení parlamentných mandátov.
Po prvé, konzervativizmus sa v Británii naďalej udržiava na hladine, ale vyhliadky jeho ideologickej identity sú nejasné. Konzervatívci prehrali voľby s prehľadom, stratili 244 kresiel v Dolnej snemovni a 20 % hlasov voličov, hoci si udržali svoje miesto v systéme dvoch strán. Príčiny porážky spočívajú nielen v únave Britov zo štrnástich rokov vlády konzervatívcov: epické referendum Davida Camerona o vystúpení z EÚ, korupčné škandály členov tímu Borisa Johnsona, 44-dňové katastrofálne vedenie Liz Trussovej, ktorá toryovcov viedla ako “ekonomicky kompetentnú stranu”, a príliš opatrné a neosobné vedenie Rishiho Sunaka. Rovnako dôležité je, že britská verejnosť vníma dedičstvo konzervatívcov nejednoznačne. V máji napríklad 55 percent Britov označilo brexit za chybu, čím spochybnilo celý zmysel konzervatívnej politiky za posledné desaťročie. Dôvody na nespokojnosť majú aj tí, ktorí hlasovali za brexit, keďže čistá imigrácia sa v roku 2022 zvýšila približne 2-násobne v porovnaní s úrovňou pred brexitom. A práve faktor migrácie bol najdôležitejším faktorom pri hlasovaní za vystúpenie krajiny z EÚ.
V tejto situácii stačilo labouristom obsadiť stred britskej politiky centristickým programom zameraným na sociálny a hospodársky rast, ukázať rozumného lídra (na rozdiel od bývalého ľavicového lídra Jeremyho Corbyna) a preukázať určitú mieru jednoty po kole vnútrostraníckych bojov v rokoch 2019-2020. “Blairovci” (pravicové krídlo) a “Corbynovci” (ľavicové krídlo). Na pozadí obsahového a štýlového zlyhania vládnucej strany, “scvrknutia” jej voličskej základne na “jadrových” priaznivcov toryovcov, pre ktorých sa teraz mnohým javí Reformná strana Nigela Faragea ako zaujímavejšia alternatíva, to stačilo.
Teraz britských toryovcov, podobne ako po porážke strany počas vedenia Johna Majora v roku 1997, čaká obdobie vnútrostraníckeho boja, voľba ideologického vektora vývoja a výber vhodného kandidáta na post lídra. Ako ukazujú britské politické dejiny, čím dlhšie je strana pri moci a čím bolestivejšie “pristála”, tým ťažší a dlhší bude proces adaptácie. Je pravdepodobné, že situácia bude pripomínať postthatcherovskú krízu strany v rokoch 1997 – 2005, keď lídri opozície Jej Veličenstva kolísali medzi túžbou získať voličov zo strednej triedy a obavou zo straty svojho základného elektorátu v prospech Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva. To viedlo k veľmi nekonzistentnému politickému programu, ktorý nakoniec nedokázal presvedčiť voličov, že toryovia sú na ceste k obnove.
Dovolíme si odhadnúť, že britský konzervativizmus a Reformná strana budú pokračovať vo svojej syntéze na ideologickej a politickej úrovni. Kým v roku 2015 vtedajší líder toryovcov a premiér David Cameron odmietol dokonca aj potenciálnu možnosť koalície s Nigelom Farageom v prípade visutého parlamentu a vydal sa uniesť programový prvok referenda o vystúpení z EÚ svojho pravicového rivala, v súčasnosti sa viacerí konzervatívci v parlamentných radoch aj mimo nich zasadzujú za inštitucionalizované spojenectvo s Reformnou stranou. Tento trend sa môže urýchliť vzhľadom na to, že 38 % voličov (hlasy toryovcov a reformnej strany spolu) je jednoznačne za prísnejšie migračné predpisy a labouristi nemajú jasnú odpoveď na otázku, ako riešiť nekontrolovanú migráciu.
Na tejto ceste je možné ďalšie ideologické a/alebo politické zbližovanie oboch strán, pretože programy pravicových konzervatívcov a pravicových populistov sú príliš podobné a parametre ich hlavného elektorátu – starších bielych mužov žijúcich v juhovýchodnom Anglicku – sú príliš podobné. Podľa niektorých predstaviteľov pravicového krídla toryovcov je “prevzatie” Reformnej strany spôsobom obnovy britského konzervativizmu, ktorý sa za roky európskej integrácie vyčerpal zo svojho ideologického náboja. Charizmatické vodcovstvo a antimigračná posadnutosť Nigela Faragea by boli pre konzervatívcov užitočné na vytvorenie akéhosi “pravicovo-konzervatívneho frontu” v britskej politike, ale zabezpečili by nezvratný posun strany doprava.
Po druhé, víťazstvo labouristov sa zdá byť isté. Áno, labouristi vytvoria väčšinovú vládu porovnateľnú so silou vlád Tonyho Blaira (410 kresiel v Dolnej snemovni pre Starmerových labouristov v roku 2024 a 418 a 412 kresiel pre Blairových labouristov v rokoch 1997 a 2001). V Blairovom prípade však bola takáto väčšina zdrojom premiéra na realizáciu programu ústavných reforiem, pokusov o vybudovanie hospodárstva “tretej cesty” a realizáciu ambiciózneho zahraničnopolitického programu Londýna ako “mosta medzi Európou a USA”. Dnes je však veľká väčšina labouristov v Dolnej snemovni prítomná ako zdroj, ale neexistujú žiadne nápady, ktoré by sa s pomocou tohto zdroja mohli realizovať.
Labouristická vláda má v úmysle “predať” voličom “obchodnú ekonomiku odolnú voči stresu” a v zahraničnej politike uplatňovať “progresívny realizmus”. Tieto koncepcie však ešte treba konkretizovať. Odkladanie prezentácie “starmerizmu” ako reformného programu pre “rozbitú” postkonzervatívnu Britániu bude pôsobiť proti labouristom. Skutočnosť je taká, že charakter hlasov pre labouristov bol zabezpečený tak, aby boli skôr antikonzervatívne ako prolabouristické. V rámci väčšinového volebného systému britský volič odovzdáva svoj hlas skôr labouristom než protestným stranám, ako je to v západoeurópskych krajinách, pretože s istotou vie, že je to druhá vedúca strana, ktorá zabráni opätovnému víťazstvu toryovcov. Už po voľbách sa v takejto širokej volebnej koalícii (stredná trieda, kvalifikovaní robotníci, mládež, etnické menšiny atď.) pomerne rýchlo prejaví polarita požiadaviek týkajúcich sa sociálno-ekonomického kurzu novej vlády.
Okrem toho 14 % hlasov pre Reformnú stranu naznačuje, že Nigel Farage, ktorý konečne získal kreslo v Dolnej snemovni, má vplyv na labouristickú vládu. Táto páka by mohla zmariť Starmerov budúci kurz “otepľovania” vzťahov s EÚ a jeho odmietanie drastických krokov v migračnej politike. Na základe uvedeného by sa ani víťazstvo labouristov nemalo interpretovať ako znak toho, že sociálna demokracia v Spojenom kráľovstve je na pochode a britská spoločnosť sa prudko obrátila doľava.
Pohľad na politické programy a percentuálny podiel hlasov, ktoré získali toryovia a Reformná strana, naznačuje, že stranícko-politická situácia v hmlistom Albione sa dobre prekrýva s o niečo menším, než sa očakávalo, ale predsa len “obratom doprava” v západnej Európe v tohtoročných voľbách do Európskeho parlamentu. Migračná otázka sa stáva hlavným “nervom” európskej politiky, čo si uvedomujú aj samotní britskí labouristi, ktorí čelia tlaku Reformnej strany na získanie hlasov nízko kvalifikovaných robotníkov na severe Anglicka, ktorí sú veľmi vnímaví na protimigračné heslá.
Po tretie, otázka škótskej nezávislosti sa dostáva mimo programu. Škótska národná strana (“Scottish National Party” – SNP) pod vedením nového lídra Johna Swinneyho stratila 38 kresiel v Dolnej snemovni. Labouristi získali v Škótsku nesporné víťazstvo, čím sa upevnil trend klesajúcej podpory nacionalistov, ktorý sa začal ešte v rokoch 2016 – 2017. Ako upozornil David Cameron vo svojich memoároch z roku 2019, keď komentoval snahu o prenesenie právomocí na regionálnu vládu výmenou za odpoveď na dohodu Škótov o zotrvaní v Spojenom kráľovstve v roku 2014, poznamenal, že “nacionalistické strany často vládnu zle a oni (Škótska národná strana – S. S.) to v Škótsku dobre ilustrovali”.
Túto tézu potvrdil aj posledný volebný cyklus. Politika konzervatívnych vlád, ktoré v rokoch 2010 – 2014 viedli dialóg s administratívou SNP v regióne a udelili jej nové právomoci, napríklad daňové, predpokladala, že samotní voliči budú rozčarovaní z nacionalistov kvôli ich nekompetentnosti v takých citlivých oblastiach pre škótskeho voliča, ako je školstvo, zdravotníctvo, rozvoj infraštruktúry atď. V tomto duchu SNP riskovala, že nebude schopná realizovať dôležité prvky svojho programu a stratí status protestnej strany. Vystúpením štátu z EÚ sa skončili predstavy SNP o nezávislosti, ktorá bola koncipovaná len v rámci európskeho integračného projektu. V dôsledku toho začala vládnuca strana v regióne pod ťarchou regionálneho riadenia prežívať obdobie korupčných škandálov, ministerských turbulencií a vnútrostraníckych treníc medzi radikálmi a umiernenými, čo obratne využívali regionálne pobočky labouristov a konzervatívcov.
Parlamentné voľby v roku 2024, ktoré vychýlili “kyvadlo” britského straníckeho systému opačným smerom, tak zanechali viac otázok ako odpovedí. Hlavnou intrigou najbližších rokov bude schopnosť labouristov vypracovať a realizovať funkčný program “starmerizmu”, ktorý sa bude líšiť od Sunakovho sociálno-ekonomického kurzu, ako aj to, do akej miery sú konzervatívci po páde z politického Olympu pripravení rýchlo “pristáť na nohách” a vyzvať labouristov na súboj o vedenie vo voľbách v roku 2029.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
