Andrej Fursov: Čaká nás koniec pokroku a triumf barbarstva
Problém pokroku pripomína Sokrata s jeho “Viem, že nič neviem”, Luthera s jeho tézou o chorobnosti pravdy, Descarta s imperatívom terminologickej istoty, Marxa, ktorý vyzýval vo všetkom pochybovať, a Ljubiščeva, ktorý poznamenal, že minulosť vedy nie je cintorín, ale súbor nedokončených architektonických súborov.
K otázke pokroku možno pristupovať z rôznych uhlov pohľadu a pri analýze tohto fenoménu možno zvoliť rôzne problémy. Môj súbor problémov je nasledovný: odklon od progresivizmu, ktorý nastal v 80. – 90. 20. rokov storočia; pokrok ako fenomén (a problém), o ktorom sa konštituovali veľké ideológie moderny a ktorý podmienil samotný vznik tejto ideológie; korelácia medzi pokrokom a kresťanskou “šípkou času”; kritériá (sociálneho) pokroku vo vývoji živej prírody; princípy a možnosti porovnávania rôznych spoločností a historických systémov na “stupnici pokroku”; miera progresivity kapitalizmu ako systému ako celku, nielen jeho jednotlivých “jadier”. A napokon marxisticko-liberálna schéma postupného prechodu (buržoáznej revolúcie) od feudalizmu ku kapitalizmu – tento svojrázny “moment pravdy” a “kráľ dôkazov” tézy o univerzálnom pokroku v dejinách. Zdá sa mi, že tieto problémy spolu logicky úzko súvisia, vyplývajú jeden z druhého a tvoria neoddeliteľný celok. Tento článok je pozvaním k reflexii, k prechádzke “nedokončenými súbormi” a k pokusu o “dešifrovanie významov” (Foucault), v prípade potreby ako archeológ poznania, aby sme pochopili, či máme do činenia s pravdou, klamom, alebo vedomou sociálno-konceptuálnou (psycho-historickou) falzifikáciou nazývanou “pokrok”, a ak je to pravda, cui bono? Obmedzený rozsah nám neumožňuje prejsť všetky stopy, ale pokúsime sa aspoň načrtnúť možné spôsoby hľadania a skúmania.
Pokrok je jedným z ústredných, kódových slov dvadsiateho storočia a moderny (1789 – 1991) vôbec. Na toto slovo prisahali revolucionári a reformátori; pod zástavou pokroku drvili impériá, reformovali ekonomiky a ničili celé triedy (“Odstraňujeme ľudí vo vrstvách,” hrdo vyhlásil Kaganovič). Marxisti a liberáli, nacionalisti a internacionalisti mávali pokrokom ako ideologickou paličkou. V rokoch 1945 – 1975, ktoré Francúzi nazývajú “les trentes glorieuses” a ktoré sa zhodovali s “vzostupnou vlnou” Kondratievovho cyklu a obdobím bezprecedentného hospodárskeho rastu v moderných dejinách, sa zdalo, že očakávaný pokrok, jeho vláda, sa blíži. Svet ako celok a všetky jeho “svety” – prvý, druhý a dokonca aj tretí – boli na vzostupe. Ľuďom sa pred očami mihali “zázraky”: japonský, taliansky, nemecký, brazílsky (tri víťazstvá futbalovej reprezentácie tejto krajiny v rokoch 1958, 1962 a 1970 možno považovať za skúšku a prológ toho posledného). Nezaostával ani ZSSR, ktorý obnovil ekonomiku za päť rokov (namiesto Západom predpovedaných 20 – 25 rokov), prekvapil svet vodíkovou bombou, atómovou loďou Lenin, družicou, Gagarinom a vyriešil bytovú otázku pomocou “chruščoviek”, z ktorých sa nevysmievali iba lenivci.
O USA sa nedá povedať nič. Táto spoločnosť hojnosti (“Affluent society” – názov knihy J. Galbraitha z roku 1958) sa niesla do budúcnosti za spevu Franka Sinatru, Elvisa Presleyho a “Let the good times roll” saxofonistu Louisa Jordana. Svetová veda a technika predviedli fantastické úspechy: jadrová a vesmírna technika, kybernetika a teória informácie, rozlúštenie štruktúry DNA, transplantácia najdôležitejších orgánov, počítačová technika, ktorá vo svojom vývoji prešla od Eckertovho a Mauchlyho počítača v roku 1946 až po prvý osobný počítač “Altair 8800” a laserovú tlačiareň IBM v roku 1975. Revolučné (progresívne!) boli mikrovlnné rúry, tranzistory, videorekordéry, kopírky, quartzové hodiny, čiarové kódy a ďalšie. Zdalo sa, že ešte trochu, a ak nie “tu a teraz”, tak “za ďalším rohom” sa uskutoční veľký sen ľudstva o svete – “jeden pre všetkých, nebudeme stáť za cenu” – pokroku.
Jedna z najpredávanejších kníh tejto epochy, patriaca peru J. Furastiera, sa volala “Grande espoir du XX siecle”. “Grande espoir” sa však neuskutočnil. Prvé “nápisy na stene” sa objavili v roku 1968. Boli to svetové študentské nepokoje. Potom prišlo odmietnutie brettonwoodskych dohôd zo strany USA a devalvácia dolára, po ktorej nasledovala ropná kríza a globálna inflácia, ktorá sa rýchlo zmenila na stagfláciu. V roku 1979 sa uskutočnila Chomejního revolúcia, ktorá vyniesla v Iráne k moci islamských fundamentalistov. V tom istom roku sa fundamentalisti, ale už trhoví fundamentalisti, dostali k moci vo Veľkej Británii, o rok neskôr v USA. V rokoch 1982 – 1983 vypukla dlhová kríza. V roku 1986 sa zrútila newyorská burza a 19. októbra 1987 sa zrútila Wall Street (index Dow Jones klesol o 508 bodov – rekordný pokles za jeden deň). V roku 1989 sa východnou Európou prehnali protikomunistické revolúcie a v roku 1991 sa zrútil “historický komunizmus” a rozpadol sa ZSSR, t. j. marxistický progresívny projekt modernity zlyhal. Odporcovia komunizmu a ZSSR to narýchlo vyhlásili za víťazstvo liberalizmu – úplné a konečné (a v tomto zmysle “koniec dejín”).
V skutočnosti išlo o dvojitý podvrh – po línii “konca dejín” aj liberalizmu. (Myslím si, že pravdu majú tí, ktorí si myslia, že takzvaný “neoliberalizmus” má s liberalizmom minimum spoločného. V skutočnosti ide o neokonzervativizmus, “pravicový radikalizmus”, ktorý popiera skutočný liberalizmus a jeho hodnoty). Dvadsiate storočie sa skončilo krachom oboch progresívnych projektov moderny – marxistického aj liberálneho, oboch foriem univerzalistickej geokultúry osvietenstva, pre ktoré (súhlasím s J. Grayom) je potrebné sa prebrať. Budíček za osvietenstvo sa však koná už od konca 70. rokov 20. storočia. Akoby na princípe “pohana trpiaceho morom kresťanstva” to boli iránska revolúcia, prvá revolúcia dvadsiateho storočia v “treťom svete”, ktorá sa uskutočnila pod náboženskými, protiosvietenskými heslami. Potom prišiel “neoliberalizmus” so svojou slobodou bez rovnosti a bratstva – stratégia obmedzenia pokroku 15 – 20 percent svetovej populácie a odrezania “zvyšku” ľudstva od tohto pokroku. Rozpad ZSSR a to, čo sa stalo s Ruskou federáciou v 90. rokoch, bolo jasnou ilustráciou prerušenia a “konca pokroku”, prinajmenšom globálneho, univerzálneho pokroku. No selektívny, partikulárny pokrok už nie je pokrokom.
Nie náhodou sa v týchto rokoch objavovali jedna za druhou knihy s názvami “Koniec pokroku” a “La fin de l’avenir”. Dobre zapadali do všeobecnej antipokrokovej atmosféry, ktorá sa vytvorila už v 80. rokoch. Vedeckú fantastiku akosi nenápadne vytlačil žáner fantasy. V samotnej sci-fi sa zmenšoval samotný vedecký, osvetovo-racionálny prvok, zatiaľ čo fantasy, t. j. v podstate rozprávka, sa zväčšovala. Stačí sa pozrieť na vývoj Paula Andersona, Harryho Harrisona a mnohých ďalších autorov, ktorí začínali v 50. – 60. rokoch 20. storočia ako klasickí spisovatelia sci-fi. Fantasy nie je len nevedecká fikcia. Ak je sci-fi budúcnosť v budúcnosti, “budúcnosť ako budúcnosť”, potom fantasy je minulosť v budúcnosti a ako budúcnosť. Je to rozprávková verzia sveta stredoveku a staroveku, obývaná drakmi, škriatkami, elfmi, trpaslíkmi, lykantropmi, preklopená do budúcnosti a doplnená ultramodernými technológiami. Podstata veci sa však nemení od toho, že miestom deja fantasy môže byť aj vesmír, v ktorom lietajú fotónové hviezdne lode a robia “skoky” hyperpriestorom a paralelnými svetmi. To hlavné zostáva – rozprávkovo-mystický priebeh udalostí. A práve v prospech takéhoto žánru sa v 80. rokoch 20.storočia naklonili misky váh.
Preto fantasticky vzrástla popularita “Pána prsteňov” J. Tolkiena, “potterománie”, široké rozšírenie rolových hier (predovšetkým v Spojených štátoch), ako sú “Dungeons and Dragons” a rôzne “Questy”, mystické thrillery od St. Kinga, D. Kuntza a ďalších. Posledná štvrtina dvadsiateho storočia bola svedkom iracionalizácie a náboženskej synkretizácie sekulárnych a marxistických ideologických systémov a hnutí.
Napríklad peruánske Sendero Luminoso (Svetlá cesta), marxistická organizácia s maoistickým zameraním, ktorú založil univerzitný profesor A. Guzman, sa v istom momente začala “modifikovať” pomocou indického milenarizmu. Vodca organizácie sa začal považovať za reinkarnáciu posledného Veľkého Inku, ktorého Španieli zabili v roku 1572. Výskumníci zaznamenali aj využívanie angkorských mýtov Červenými Khmérmi. Dali by sa uviesť aj ďalšie príklady, ale tieto postačujú na ilustráciu všeobecného trendu.
Zdá sa teda, že opona dejín padá nielen nad dvadsiatym storočím, ale aj nad storočím či dokonca epochou pokroku, ak ju chápeme ako epochu nádejí na všeobecný pokrok pre všetkých. Zdá sa, že páni moderného trhu už túto “mrkvu” nepotrebujú, majú dosť “palice” trhu.
Slovo “pokrok” – vo význame vývoja smerujúceho k lepšiemu – sa v západoeurópskych jazykoch používa od začiatku 17. storočia. Dôraz sa kládol najmä na duševný pokrok. Je zrejmé, že samotná myšlienka pokroku ako lepšej budúcnosti ako nevyhnutnej, hoci nie postačujúcej podmienky, si vyžaduje lineárny čas, možný len v ňom, nie v cyklickom čase. Číňania a Indovia vnímali priebeh udalostí cyklicky (klasický je čínsky “I-ťing”), ako večnú zmenu, pričom cyklus sa “odvíjal” smerom k zhoršovaniu, najlepšie časy, “zlatý vek” – za sebou. Starí Židia ako prví verili v lepšiu budúcnosť, ale túto budúcnosť nespájali s morálnou dokonalosťou. Takýto krok urobili až kresťania. Na prvý pohľad presunuli “zlatý vek” do budúcnosti. V skutočnosti bola ich chronologická operácia zložitejšia.
V západnej civilizácii ako výtvore kresťanského a christianizačného historického subjektu vždy existovali prvky, ktoré sa v závislosti od uhla pohľadu mohli interpretovať ako kvalitatívne starobylejšie a kvalitatívne modernejšie. Takáto špecifikácia bola podmienená prítomnosťou a vzájomným pôsobením antických a kresťanských (kresťansko-nemeckých) počiatkov. V kresťanskom myslení je prvým nositeľom modernity sám Ježiš Kristus. Ježišov život bol akceptovaný ako dátum posunu súčasne v sakrálnych i sekulárnych dejinách antiky s jej politikou a filozofiou, ako aj “starej Božej prozreteľnosti” – židovských zákonov a Starého zákona. Rozdelenie medzi antickým starovekom a kresťanským novovekom sa stalo dôležitým prvkom stredovekej kultúry. “Moderna” sa v tejto situácii javila ako oblasť Božej milosti a vôle a antika ako oblasť práva a filozofie.
V žiadnej civilizácii sa minulosť a prítomnosť (prítomnosť – budúcnosť) nestavajú proti sebe takým dichotomickým spôsobom ako v európskej civilizácii. Napätie medzi prvkami tejto dichotómie, posilnené ich protikladnosťou ako svetského a náboženského, je to, čo v rámci kresťanskej schémy sveta dalo vzniknúť pojmu prítomnosť. V tejto koncepcii môže dynamika milosti, ako poznamenal J. Pocock, v zásade pokračovať do budúcnosti, čo sa za určitých podmienok realizovalo v myšlienke pokroku. Keďže takéto pokračovanie je v zásade možné, “moderné” a “antické” prvky si môžu vymeniť miesto. To sa stalo v pätnástom a šestnástom storočí, keď sa “stredovek” vymyslel ako minulosť, aby sa od neho súčasnosť dištancovala ako od svetského, nenáboženského.
V tomto zmysle je európska súčasnosť predovšetkým antipôda, ktorej hlavnou charakteristikou je negatívno-funkčná. V zásade do nej možno umiestniť budúcnosť a ona sama sa môže preniesť do tejto budúcnosti, splynúť s ňou. Inštrumentálny, operačný, funkčný charakter prítomnosti v európskej civilizácii (aj v stredoveku bola prítomnosť funkciou Budúcnosti a Večnosti) a chronotradícia nám umožňuje vyhlásiť za prítomnosť takmer akýkoľvek stav alebo rozmer času. Súčasnosť môže byť budúcnosťou alebo typologicky minulosťou. Minulosť môže byť prítomnosťou. A tak sa to stalo aj predtým. Ako napísal J. Pocock, renesanční myslitelia dávno pred Gibbonom spojili “triumf barbarstva” s “náboženstvom” a začali sa považovať za “moderných” v tom zmysle a z toho istého dôvodu, že napodobňovali alebo dokonca prekonávali starých. Humanisti tak vytvorili inverziu: zatiaľ čo pre prvých kresťanov bola ich éra “moderná” na základe jej osobitnej religiozity vo vzťahu k antike, humanisti prezentovali oživenie sekulárnej antiky ako vznik modernity, ktorá sa stavia proti barbarskej minulosti a dominancii náboženstva. V dôsledku toho stredovek nadobudol podobu pochmúrnej “zaostalej” minulosti.
Na tento najdynamickejší úsek dejín sa, žiaľ, stále pozeráme ako na statický v psycho-historickom falzifikáte renesančno-osvietenského pohľadu. Zabúdame, že predstavitelia reformácie mohli použiť rovnakú dichotómiu a definovať “protikresťanstvo” (alebo christianizovanú antiku) ako minulosť. Martin Luther túto minulosť svojimi tézami vlastne odrezal ako Occamova sociálna britva, neuvedomujúc si, že kresťanský subjekt, Európu a svet vrhá do najväčšieho, najkrutejšieho a najvzrušujúcejšieho sociálneho dobrodružstva – kapitalizmu s jeho globálnou, planetárnou expanziou. V západnej (kresťanskej) tradícii je minulosť starým svetom, ktorého sa často treba zrieknuť, aby sme mohli uniknúť do budúcnosti – buď do večnosti mimo spoločnosti, alebo do virtuálnej budúcnosti, ktorá je zavedená do prítomnosti. To je postoj k minulosti charakteristický pre západného človeka, ktorý obmedzuje možnosti manipulácie s časom, “hry” s ním a do neho. Ale aj tu má európsky subjekt protihru, existujú ťahy. A aj tie sú podmienené logikou dejín a obsahom západnej civilizácie.
Vďaka vlastníctvu lineárneho trojrozmerného (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) času môže Európan vyhlásiť akýkoľvek trik s časom, akýkoľvek obrat za triumf modernity ako prítomnosti. Nech sa zdvihne akýkoľvek chronohistorický náprstok, európsky systém môže pod neho vždy umiestniť loptičku “modernity”, prítomnosti, a zvyšok vyhlásiť za archaickú, zaostalú tradíciu. Toto chronohistorické “hádzanie náprstkom” vychádza z toho, že lineárny čas je nielen segmentárny a futuristický, nielen heterogénny, ale aj eticky vymedzený a definovaný, a to nerovnomerne. Len na takomto základe mohla vzniknúť idea pokroku.
Po dlhú dobu – od blahoslaveného Augustína až po XVII-XVIII. storočie – kresťanská idea dokonalosti, postupného rozvoja morálky a mysle, ducha a poznania neprešla kvalitatívnymi zmenami. Navyše v šestnástom a v prvej polovici osemnásteho storočia renesancia a starý poriadok ako zoskupenia niekoľkých alternatívnych variantov postfeudálneho vývoja (jedným z nich bol kapitalizmus, ktorý v druhej polovici osemnásteho storočia zničil alebo podriadil všetky ostatné a premenil ich na svoje vlastné funkcie) podporovali oživenie cyklických ideí, najmä v Taliansku (Machiavelli, Vico). Na sile však naberala línia “vertikálnej dokonalosti”, ktorá sa od 17. storočia čoraz častejšie nazývala pokrokom.
Rozhodujúca bola druhá polovica osemnásteho storočia. Turgot, Condorcet, Gibbon, Herder, Kant a mnohí ďalší hovorili o dokonalosti nielen duchovnej, ale aj spoločenskej; Kant vo všeobecnosti spájal jedno s druhým do jedného celku. Veľká francúzska revolúcia vniesla otázku nevyhnutnosti zmien, vývoja vo všeobecnosti a pokroku zvlášť do praktickej sféry: revolúcia sa uskutočnila v mene pokroku a “vysvetlila” všetkým (v tom súhlasím s Wallersteinom), že sociálne a politické zmeny sú normálne a nevyhnutné. Nie náhodou sa v roku 1811 objavila termodynamika, ktorá sa stala prvou komplexnou vedou. Zaviedla pojem nevratných procesov, ktoré závisia od smeru času (“šípka času”). Nevratné sociálne a politické procesy konca 18. a začiatku 19. storočia, ktoré ich zástancovia nazývali progresívne, pokrok, boli politickým a intelektuálnym problémom, ktorý si vyžadoval odpoveď. Otázka znela, ako zaobchádzať s takzvanými “progresívnymi” zmenami?
Tri veľké ideológie moderny – konzervativizmus, liberalizmus, marxizmus (a ideológia ako trimodálny fenomén) vznikli a formovali sa v 19. storočí ako tri rôzne odpovede – reakcie na zmenu, ktorá sa stala nevyhnutnou realitou vďaka Veľkej francúzskej revolúcii. Takéto reakcie mohli byť len tri:
Negatívna: negatívny postoj k “progresívnej zmene” – konzervativizmus, teda stratégia brzdenia.
Pozitívny, zdôrazňujúci evolučný, postupný charakter zmien – liberalizmus.
Pozitívny, zdôrazňujúci revolučnú, skokovú povahu zmien – marxizmus.
Boli to teda nezvratné zmeny, ktoré sa stali realitou až koncom 18. storočia (napríklad Voltaire na to ani nepomyslel), ktoré zbavili
náboženstvo možnosti plniť úlohu prostriedku ideologickej artikulácie spoločenských vojen, ako tomu bolo v 16. – prvej polovici 18. storočia. Tieto zmeny postavili na program dňa nevyhnutnosť vytvoriť zásadne odlišnú ideologickú formu organizácie a artikulácie spoločenských záujmov a politického boja – týkajúcu sa nevyhnutnej, nezvratnej budúcnosti, ktorá sa realizuje tu, a nie mimo pozemského sveta, a prostriedkov na dosiahnutie/zabezpečenie tejto budúcnosti.
Zdá sa, že navonok je idea pokroku len sekulárnou, desakralizovanou verziou kresťanskej “chronológie”. Takto uvažoval napríklad Max Weber, a nielen on. V skutočnosti je situácia zložitejšia. Idea pokroku vniesla do kresťanskej ” chronolínie” závažné zmeny, preskupila ju. Myšlienku pokroku sme si zvykli interpretovať ako futuristickú, ako myšlienku týkajúcu sa výlučne budúcnosti. Do značnej miery ide o psychologický omyl alebo prinajmenšom o historický a kultúrny sebaklam. Kresťanstvo bolo skutočne, takpovediac kvalitatívne, futuristické, usilovalo sa len o budúcnosť. Futuristický bol stredovek, ktorý sa usiloval o Budúcnosť a o “budúcnosť – seba samého”. V Budúcnosti mal nastať druhý príchod Krista, ktorý by zavŕšil Čas, zlomil kresťanského “vládcu” a odomkol brány Večnosti.
Budúcnosť je to, po čom prichádza Večnosť, po čom sa začína. A to je jediný dôvod, prečo je Budúcnosť cenná. Je cenná pre svoje spojenie s Večnosťou, pretože je mostom k nej. Myšlienka pokroku, ktorá sa v určitom období dejín kapitalizmu stala jeho základom, nie je len sekularizovanou verziou kresťanského “vladára”, ale niečím zložitejším, komplexnejším a viacrozmernejším. Vznikla ako výsledok výrazného posunu – časového aj hodnotového. Myšlienka pokroku znamená umiestnenie do budúcnosti, rozšírenie na ňu modifikovanej, vylepšenej prítomnosti – prítomnosti moderného (súčasného) Západu, teda modernej súčasnosti. Pokrok je sprítomnením budúcnosti, pričom táto budúcnosť je skôr vylepšenou, “julvernizovanou” prítomnosťou, než budúcnosťou kvalitatívne neporovnateľnou s prítomnosťou.
Modernizácia sveta je v podstate jeho prezentáciou v budúcnosti “à la Západ”. Z tohto hľadiska je budúcnosť už len budúcnosťou (sveta) postavenou na type prítomnosti (dominantných skupín Európy); je funkčným pokračovaním prítomnosti. Pokrok je prítomnosť v budúcnosti, prítomnosť rozšírená do budúcnosti a s ňou spojená. Pokrok je v podstate zničením Budúcnosti ako osobitnej kvality, jej premenou na prítomnosť, redukciou Budúcnosti na budúcnosť. Je to zničenie mosta z Času do Večnosti. Pokrok je historický a metafyzický prevrat, výbuch jediného mosta do Večnosti, zničenie Veľkého kresťanského sna. Ale nielen to. Pokrok je aj Večnosť v Čase, Večnosť prenesená do času prostredníctvom večnosti prítomnosti v budúcnosti.
Zjednodušený výklad idey pokroku – len ako sekularizácie kresťanských predstáv o budúcnosti – prehliada znehodnotenie budúcnosti a obrat od nej k prítomnosti (k minulosti), ktoré sú imanentné idei pokroku, sú v nej zabudované, a pretrhnutie väzby medzi budúcnosťou a večnosťou, časom a večnosťou a nahradenie budúcnosti (v podobe zdokonalenej prítomnosti) večnosťou, t. j. časom za večnosť, a teda úplné odstránenie večnosti zo spoločenského času. Idea pokroku je rozlúčkou Západu s Večnosťou a začiatkom cesty z Budúcnosti – Budúcnosti do prítomnosti – Budúcnosti a potom do minulosti – ako prítomnosti.
Po tom, čo kapitalizmus v 19. storočí predložil myšlienku pokroku, v skutočnosti po prvýkrát v dejinách kresťanstva a západnej civilizácie presmeroval čas z budúcnosti do prítomnosti, inými slovami, obrátil šípky späť smerom do minulosti a vytvoril prítomnosť-v-budúcnosti. Bolo to porušenie logiky vývoja európskej civilizácie, kresťanského historického subjektu? Áno aj nie.
Áno – pri povrchnom pohľade.
Nie – pri hlbšom pohľade.
Antika ako “predzápadná existencia Západu” demonštrovala prítomnosť cyklického aj lineárneho času; ten druhý však nebol významný. Rané kresťanstvo neskorej antiky a kresťanstvo stredoveku zdôrazňovalo lineárny čas, smerujúci do budúcnosti. Kapitalizmus, ktorý zachoval “pravítko”, “šípku času”, prezentoval ju, “nastolil”. Lineárny čas nie je synonymom futuristického času, t. j. času otočeného do budúcnosti: každý futuristický čas je lineárny, ale nie každý lineárny čas je futuristický. Fyzikálne, historicky sa objekty, systémy, vzťahy vyvíjajú z minulosti do budúcnosti. Kultúrno-historický, sociokultúrny smer vývoja, smerovanie historického, a nie “fyzikálneho” (“fyzikalistického”) času však závisí od historicko-kultúrnej interpretácie jeho polohy v okamihu začiatku, v okamihu sociokultúrneho “veľkého tresku”.
“Veľkým treskom” kresťanstva bolo narodenie Krista. Jediná prítomnosť pozitívne hodnotovo podfarbená bola Budúcnosť, ktorá nás priblížila k Božskému, k Večnému; Budúcnosť ako Budúcnosť, nie ako letopočet, do ktorého môžeme načítať obnovenú prítomnosť. Prítomnosť bola okamihom, to hlavné bola Večnosť a Budúcnosť bola prahom k nej. Budúcnosť sa kvalitatívne líšila od prítomnosti tým, že vyčerpávala Čas, ničila ho a umožňovala ísť zaň – do Večnosti. Dva príchody Krista, teda vlastne on sám, uzavreli Čas, zhrnutie kresťanského “pravítka” do “valčeka”, ktorým Kristus ako Terminátor Času odišiel do Večnosti. Budúcnosť zhrnula historický čas a zároveň sa ukázala ako Pravý začiatok cesty do Večnosti. A zároveň koncom Času.
Hlavnou vecou Budúcnosti je, že je koncom Času, koncom Cisárovho kráľovstva a začiatkom Božieho kráľovstva, “Začiatkom Večnosti”. A tento koniec nie je “rajom na zemi”, ako v predstave o pokroku, ale katastrofou, koncom sveta, zničením sveta podľa “scenára” Jána Teológa a Posledného súdu. Takpovediac cez tŕnie ku hviezdam, cez tŕňovú korunu k svätosti. V tomto zmysle Budúcnosť nie je nositeľom pozitívnych substanciálnych charakteristík, tie sú negatívne. Pozitívne charakteristiky Budúcnosti sú funkčné, pretože približujú Božie kráľovstvo. V pokroku je Budúcnosť ako zdokonalená prítomnosť sebahodnotná. Táto chronomanipulácia 19. storočia nie je svojím spôsobom menej významná ako prechod od antického chronosystému ku kresťanskému.
V devätnástom storočí sa myšlienka pokroku ako typu spoločenského vývoja pomerne rýchlo rozvíjala a nadobúdala rôzne podoby. Hegelova filozofia dejín sa tak stala filozofiou dejín progresívnych foriem a stupňov vývoja ducha. Marx nahradil “duchovné štádiá” materiálnymi – spoločensko-ekonomickými formáciami, ktoré sovietsky (stalinský) marxizmus vybudoval do päťčlennej štruktúry “prvobytná spoločnosť – otroctvo – feudalizmus – kapitalizmus – komunizmus” s povinným prechodom takmer všetkých štádií takmer všetkými národmi. Vedci, ktorí skúmali ekonomiku, vytvorili schému “divošstvo – barbarstvo – civilizácia”. Liberálni historici vytvorili vlastné teórie: v dvadsiatom storočí to bola schéma “kmeňová spoločnosť – tradičná spoločnosť – moderná spoločnosť”.
Na začiatku dvadsiateho storočia sa napokon sformovali dva univerzalisticko-progresionistické projekty – liberálny a komunistický – a na konci storočia sa oba zrútili. Terminátorom oboch bol “neoliberalizmus” (“pravicový radikalizmus”), resp. spoločenské sily, ktorých bol nástrojom. Na ZSSR aj na západný “sociálny štát” a na pracujúce a stredné vrstvy uvrhli Frankensteina globalizácie, globálny kapitálový trh, svet slobody bez rovnosti, ktorý pochoval myšlienku všeobecného pokroku a s ňou aj fenomén ideológie. Tá napokon vznikla ako reakcia na univerzálny inkluzívny pokrok. Selektívny exkluzívny “pokrok pre vyvolených” si bude vyžadovať inú formu sebavyjadrenia a sebaospravedlnenia ako ideológia a kresťanské náboženstvo. Aký druh? O tom možno len špekulovať. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude nejaká forma (neo)pohanstva, fixujúca kolektivizmus, partikularizmus (vylúčenie), hierarchiu a popiera”slobodu, rovnosť, bratstvo” a demokratické inštitúcie a hodnoty. Ale to je už samostatná téma.
Vráťme sa k pokroku. Aký je výsledok? Dvesto rokov teda ľudia žili fikciou, ktorú navyše rozšírili na dejiny spoločnosti a živej prírody a vybudovali celú hierarchiu? Nedá sa povedať, že by zástancovia teórií pokroku, nehovoriac o kritikoch, v nich nevideli vážne problémy a slabé miesta. Dokonca aj predstavitelia oficiálnej marxistickej vedy mali mnohé výhrady. Tak v päťzväzkovej sovietskej “Encyklopédii filozofie” sa v článku “Pokrok” zdôrazňuje, že pokrok je úzko spojený s regresom (citát z Engelsa); že neexistujú univerzálne kritériá pokroku, každá oblasť má svoje vlastné kritériá; že (odkaz na Marxa) k pokroku treba pristupovať nie abstraktne, ale konkrétne – historicky, so skokmi dopredu aj dozadu; že kritérium spoločenského pokroku treba hľadať v materiálnej základni spoločnosti;i, v (odkaz na Lenina) rozvoji výrobných síl – v zdokonaľovaní prostriedkov a organizácie práce, v ovládaní prírodných síl.
V západnej (liberálnej) vede sa ako kritériá pokroku uvádzali akumulácia poznatkov, racionalizácia života v rôznych sférach spoločnosti, industrializácia, urbanizácia. Vrcholom “naivného progresivizmu” bola polovica 19. storočia. Už koncom 19. storočia sa spoločenská a intelektuálna atmosféra zmenila. (Stačí porovnať štyri “hlavné” romány Julesa Verna, ktoré napísal v polovici 70. rokov 19. storočia, so štyrmi “hlavnými” románmi Herberta Wellsa, ktoré napísal v polovici 90. rokov 19. storočia). V poslednej štvrtine devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia sa myšlienka pokroku začína kritizovať. Tennys v Nemecku, Leontiev a Danilevskij v Rusku a Sorel vo Francúzsku sú len niektoré mená kritikov. Neskôr, v druhej polovici svetového zmätku v rokoch 1871 – 1945, ich nahradia Spengler, Sorokin, Evola, Toynbee a ďalší. Len čo však prišlo “slávnych tridsať rokov”, kritici pokroku a neocyklisti sa stali predmetom blahosklonných úsmevov kapitalistickej a socialistickej buržoázie, ktorá kombinovala “candidovský princíp” s “princípom Sidonia Apollinaria” a nechcela vedieť, že aj strednodobý hospodársky rast, nieto ešte dlhodobé dejiny, majú cyklický charakter.
Koncom 60. rokov zaznel poplašný signál – v správach pre Rímsky klub a odporúčaniach o nulovom raste. (Tu ponechávam bokom otázku, do akej miery mali tieto správy skutočne vedecký charakter a do akej miery boli začiatkom veľkej politickej hry, intelektuálnou delostreleckou prípravou na aktivity Trilaterálnej komisie a mnohých ďalších organizácií, ktoré sa prudko zintenzívnili po skutočnej porážke USA v roku 1975 v klasickej fáze “studenej vojny”). No už vieme, čo sa stalo v 80. – 90. rokoch so “skutočným” pokrokom a myšlienkou pokroku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
