Rockefellerova nadácia a Standard Oil na počiatku globálneho zdravia
Téma medzinárodnej spolupráce v oblasti medicíny a verejného zdravia sa objavila v modernej dobe v súvislosti s opakujúcimi sa epidémiami a pandémiami v kontexte intenzívneho rozvoja obchodných a hospodárskych vzťahov a kolonizácie zo strany vedúcich svetových mocností. Prvé medzinárodné hygienické rady vznikli v Tangeri, Konštantínopole (1839) a Egypte (1843) a v roku 1851 sa v Paríži konala prvá medzinárodná sanitárna konferencia. Tieto rady a konferencie pripravili pôdu pre vznik stálych medzinárodných zdravotníckych organizácií.
V prvom desaťročí 20. storočia začala rodina ropných magnátov Rockefellerovcov zohrávať kľúčovú úlohu v medzinárodnej zdravotnej starostlivosti, keď sa Spojené štáty stali lídrom v priemyselnom rozvoji a vypracovali stratégiu geopolitickej dominancie. Počiatky lekárskej epopeje Rockefellerovcov siahajú k otcovi miliardára Williama Averyho, ktorý sa vydával za “doktora Livingstona”, špecialistu na rakovinu, a predával zázračný elixír s názvom “New Oil” (zmes mesačného svitu a benzínu). Táto skúsenosť s vytvorením “benzínového lieku” prispela k vzniku americkej farmaceutickej mafie. Syn “doktora Livingstona” John Davison Rockefeller (1839 – 1937) založil spoločnosť Standard Oil, ktorá sa nakoniec stala najväčším ropným impériom na svete.
Na začiatku 20. storočia J. D. Rockefeller ovládal viac ako 90 % ropného priemyslu v USA a mal najväčší osobný majetok v Amerike, pričom sa stal prvým dolárovým miliardárom v histórii ľudstva. Neznášal konkurenciu, problémy so svojimi rivalmi riešil veľmi tvrdo – buď ich zničil, alebo kúpil, čo vyvolalo ostrú kritiku v amerických médiách. Aby zlepšil svoj obraz v očiach verejnosti a zvýšil svoj vplyv, Rockefeller začal venovať veľkú pozornosť filantropickým aktivitám, pričom sa zameral na oblasť vzdelávania – jeho finančnú podporu získali všetky baptistické vysoké školy v krajine a niektoré univerzity. Osobitnú úlohu v Rockefellerovej kariére zohral baptistický duchovný Frederick Taylor Gates, s ktorého pomocou Rockefeller rozšíril rozsah svojej filantropie v oblasti vzdelávania a medicíny, postavil ju na vedecký základ a urobil z nej svoju hlavnú činnosť.
Tieto snahy sa stali súčasťou nového amerického hnutia, takzvanej “vedeckej filantropie”, ktorej význam vyjadril oceliarsky magnát Andrew Carnegie, ktorý v roku 1889 vo svojom manifeste “Evanjelium bohatstva” vyzval všetkých, ktorí majú majetok, aby svoj majetok nasmerovali na spoločenské dobro a uprednostnili organizované sociálne investície pred náhodnými formami charity. S pomocou F. T. Gatesa a svojho syna J. D. Rockefellera mladšieho založil J. D. Rockefeller v roku 1892 Chicagskú univerzitu, v roku 1901 Inštitút pre lekársky výskum (IMI), ktorý sa stal prvým americkým biomedicínskym inštitútom, podobne ako Pasteurov inštitút vo Francúzsku a Inštitút Roberta Kocha v Nemecku, v roku 1903 Radu pre všeobecné vzdelávanie a v roku 1909 Rockefellerovu sanitárnu komisiu. – Rockefellerova sanitárna komisia pre eradikáciu ankylostomovej choroby. Najviac sa však F. T. Gates zaoberal vytvorením “vedeckej medicíny”, ktorá bola založená na používaní chemických látok vyrábaných vtedy vznikajúcim novým farmaceutickým priemyslom, ktorý sľuboval veľké zisky.
Ľudia už tisíce rokov používajú prírodné lieky založené na prírodných extraktoch. So vznikom chémie ako samostatnej disciplíny a rozvojom chemických procesov sa však z rastlín začali získavať účinné liečivé látky. Farmaceutické laboratóriá sa začali meniť na farmaceutickú výrobu, ktorá sa v Európe prvýkrát objavila v polovici 19. storočia. Silným impulzom pre rozvoj farmaceutického priemyslu bola priemyselná revolúcia v 18. – 19. storočí a prudký rozvoj textilného priemyslu, ktorý si vyžadoval chemické farbivá. Zakladateľmi modernej farmácie sú Nemci. Farmaceutický priemysel v Nemecku začal vznikať v závodoch anilínového farbiarskeho priemyslu na základe jeho polotovarov a odpadov. Až do prvej svetovej vojny bolo Nemecko na prvom mieste vo svetovom farmaceutickom priemysle a poskytovalo viac ako 20 % celkovej produkcie liekov.
Prvou spoločnosťou, ktorá sa začala orientovať na farmaceutický priemysel, bola nemecká spoločnosť Merck (“Merck”), ktorú založil Jacob Friedrich Merck v Darmstadte už v roku 1668. Jeho potomok Heinrich Emmanuel pri skúmaní chemického zloženia rastlinného materiálu objavil alkaloidy a izoloval ich v čistej forme z organických surovín. Spoločnosť potom v roku 1827 založila chemicko-farmaceutickú továreň a začala masovú výrobu liečiv, pričom sa stala najväčším výrobcom a dodávateľom alkaloidov morfínu, kodeínu a kokaínu. Spoločnosť aktívne vyvážala tieto výrobky do Spojených štátov a v roku 1887 otvorila v New Yorku svoju reprezentačnú kanceláriu.
Ďalšia slávna spoločnosť Glaxo Smith Kline – GSK (“Glaxo-Smith Klein”), zav roku 1715, sa zaoberala priemyselnou výrobou preháňadla “Beecham’s Pill”, ktoré sa vďaka reklame stalo obľúbeným liekom odporúčaným lekárskou fakultou ako “najlepší a najbezpečnejší like pre celú rodinu” na poruchy trávenia, nervové poruchy a bolesti hlavy.
V roku 1849 založili nemeckí prisťahovalci Carl Pfizer, z ktorého sa stal Charles Pfizer, a C. Ehrhart v Spojených štátoch amerických spoločnosť Pfizer Company. Spočiatku sa spoločnosť zaoberala výrobou výlučne chemických produktov – antiparazitík, analgetík, dezinfekčných, konzervačných a antiseptických prostriedkov, ktoré sa stali žiadanými najmä počas občianskej vojny (1861 – 1865). V dôsledku toho sa príjmy spoločnosti do roku 1868 zdvojnásobili; neskôr sa stala hlavným dodávateľom penicilínu v Spojených štátoch.
V tom istom čase bola založená nemecká spoločnosť Bayer AG (“Bayer”), ktorá vznikla ako vedľajší produkt továrne na syntetické farbivá otvorenej v roku 1863 v Barmene. Pôvodnými medicínskymi značkami spoločnosti Bayer AG boli aspirín a heroín, ktorých výroba sa stala možnou po tom, čo F. Hoffmann, člen laboratória spoločnosti, získal kyselinu salicylovú vo forme vhodnej na medicínske použitie. Bayerov aspirín sa predával po celom svete a bol považovaný za “like century”. Vzhľadom na to, že v tom čase neexistovala politika regulácie výroby a distribúcie liekov, neexistovalo prísne rozlíšenie medzi “farmaceutickým” a “chemickým” priemyslom. Preto, keď bola na samom začiatku 20. storočia vynájdená petrochémia a z ropy bolo možné vytvárať všetky druhy chemikálií, Rockefellerovi sa naskytla skvelá príležitosť monopolizovať ropný, chemický a lekársky priemysel súčasne.
Prírodná medicína – homeopatia, naturopatia, liečba bylinkami, vitamínmi atď. sa však postavila do cesty etablovaniu “vedeckej medicíny” a moderných liekov. – ktorá bola v tom čase v Amerike veľmi populárna a predstavovala pre petrochemikov významného konkurenta. Takmer polovica lekárov a lekárskych fakúlt v USA praktizovala celostnú medicínu, väčšinu lekárov produkovali homeopatické lekárske fakulty. Homeopati však nepoužívali najnovšie syntetické lieky, netlačili na ne reklamy, používali prírodné látky, ktoré neboli patentovateľné. Bránili rozvoju farmaceutického investičného podnikania založeného na patentovaných liekoch, takže odstránenie tejto neželanej konkurencie sa stalo pre toto podnikanie otázkou života a smrti.
Americká lekárska asociácia (AMA), ktorú v roku 1847 založil lekár Nathan Smith Davis na pôde Akadémie prírodných vied, propagovala “vedeckú medicínu” v Spojených štátoch. Vypracovala svoj kódex a program na udeľovanie licencií a zdokonaľovanie zdravotníckych zariadení a v roku 1904 s cieľom reformovať lekárske školy zriadila Radu pre lekárske vzdelávanie (CME), ktorá vypracovala nové normy vzdelávania. Keďže prírodná medicína do týchto štandardov nezapadala, AMA bojovala práve proti nej. V tomto boji však nemohla uspieť, kým sa doň nezapojili Rockefeller a Carnegie a nevypracovali stratégiu, ktorá navždy zmenila smerovanie lekárskeho vzdelávania v Spojených štátoch a s ním aj samotný systém zdravotnej starostlivosti.
V roku 1905 založil E. Carnegie Carnegie Foundation for the Advancement of Teaching (CFAT), ktorú v roku 1906 zaregistroval Kongres USA ako nezávislé politické a výskumné centrum. Dôležitú úlohu v činnosti nadácie zohral pedagóg Abraham Flexner, ktorého brat Simon, lekár a mikrobiológ, pracoval v Rockefellerovom inštitúte pre lekársky výskum. Keď v roku 1908, v snahe podporiť svoj reformný program a odstrániť nevyhovujúce školy, uzavrela Svetová zdravotnícka spoločnosť zmluvu s Carnegieho nadáciou, aby preskúmala stav amerického lekárskeho vzdelávania, prezident nadácie vybral na vykonanie tejto úlohy práve Flexnera. А. Flexner viedol štúdiu a v roku 1910 vypracoval správu o kvalite výučby na 155 lekárskych fakultách v USA a Kanade, ktorú uverejnil v bulletine Carnegieho nadácie č. 4 a predložil Kongresu USA, čím sa jeho zistenia stali legitímnymi. Podľa jeho hodnotenia bol stav učebných osnov a kvalita výučby na prevažnej väčšine inštitúcií katastrofálny, pričom obzvlášť nevedecká bola výučba na homeopatických školách.
“Jediným svetlým bodom” bola, samozrejme, Lekárska fakulta Univerzity Johna Hopkinsa, navrhnutá ako štandard pre ostatné lekárske fakulty. Flexnerova správa, o ktorej sa široko písalo v tlači, odporúčala drastické zníženie počtu lekárskych fakúlt, ich renováciu a centralizáciu, dodržiavanie hlavných vedeckých protokolov vo výučbe a výskume, poskytnutie kontroly lekárskym fakultám nad klinickou výučbou v nemocniciach a zvýšenie štátnej regulácie udeľovania lekárskych licencií. Tieto odporúčania tvorili základ požiadaviek stanovených AMA, na základe ktorých lekárske fakulty a univerzity prijali jednotné štandardy vzdelávacích programov vo všetkých štátoch. Od vydania správy sa viac ako polovica lekárskych fakúlt v krajine skonsolidovala alebo úplne zatvorila. Začalo sa udeľovanie štátnych licencií lekárom a homeopati a prírodné liečivá boli zosmiešňovaní a démonizovaní. Nakoniec sa charakter a systém lekárskeho vzdelávania zmenil natoľko, že viedol k likvidácii škôl prírodnej medicíny a k zavedeniu biomedicínskeho farmaceutického modelu ako zlatého štandardu a medicína sa začala vnímať ako používanie patentovaných liekov.
Rockefellerovi sa konečne naskytla jedinečná príležitosť prevziať kontrolu nad národným systémom vzdelávania a zdravotnej starostlivosti tým, že nasmeroval finančné zdroje do prestížnych inštitúcií “vedeckej medicíny” – Harvardu, Yale, Johns Hopkins, Stanford Columbia a ďalších univerzít. Potom sa zameral na myšlienku vytvoriť inštitúciu s medzinárodnou pôsobnosťou, ktorá by mu umožnila poskytovať “filantropiu” na globálnej úrovni. K tomu prispelo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 1911, ktorý nariadil rozdelenie jeho spoločnosti v súlade s protimonopolnými zákonmi. V dôsledku toho sa namiesto jednej ropnej spoločnosti objavilo 38 nových značiek (Chevron, Exxon, Mobil, Amocco atď.), v každej z nich si Rockefeller ponechal podiel. Prešiel na novú taktiku: nevlastniť, ale udržať si kontrolu, pričom konal prostredníctvom rôznych spoločností a jemu lojálnych ľudí.
Desať rokov experimentovania s Inštitútom pre lekársky výskum a Radou pre verejné vzdelávanie ukázalo, že je možné dosiahnuť skvelé výsledky tým, že sa veľké sumy peňazí dajú do absolútnej dispozície skupín odborníkov a štátnikov. Medzi nich patrili mikrobiológ Simon Flexner, doktor Wally Buttrick a doktor Wycliffe Rose, ktorí zasa dokázali prilákať nových odborníkov s “pokrokovým myslením”. Tento tím viedol v máji 1913 k založeniu Rockefellerovej nadácie, ktorej hlavným cieľom bolo “podporovať blaho ľudstva na celom svete”. Pod touto hlavičkou išli gigantické zisky z ropy na zabezpečenie Rockefellerovho vedúceho postavenia v medzinárodnom zdravotníctve, vzdelávaní, poľnohospodárstve a sociálnych a prírodných vedách. Ako napísal jeden výskumník, “tento daňový raj sa využíval na strategické ovládnutie zdravotníctva v USA”, ale nielen v USA.
Nadácia začala rozvíjať princípy, stratégiu, postupy v oblasti globálneho zdravia, budovania inštitúcií a znalostných systémov, čo malo hlboké dôsledky pre globálne zdravie a jeho riadenie. Prvý vplyv sa prejavil v oblasti odbornej prípravy. V samotných USA boli tie vysoké školy, ktoré pokračovali v štúdiu homeopatie a iných “nevedeckých disciplín”, zbavené financovania, takže homeopatii bol nakoniec zasadený taký úder, že do roku 1930 neexistovala v krajine ani jedna vzdelávacia inštitúcia alebo nemocnica so slovom “homeopatická” v názve (hoci sám J. Rockefeller, neskôr nazývaný “finančným otcom medicíny”, sa až do svojej smrti vo veku 97 rokov liečil len homeopatiou). Do 21 krajín sveta sa posielali veľké sumy peňazí na podporu a realizáciu “vedeckého lekárskeho vzdelávania”.
Ďalšou oblasťou činnosti nadácie bola oblasť verejného zdravia. Keďže najakútnejším problémom tej doby boli rôzne “tropické” choroby, stali sa hlavným predmetom činnosti nadácie. Jej metódy boli prvýkrát vyvinuté na juhu Spojených štátov v boji proti ankylostomóze (ochorenie spôsobené helmintmi zo skupiny hlístovcov), ktorá sa považovala za tropickú chorobu a bola považovaná za jednu z hlavných príčin hospodárskej “zaostalosti” južných štátov, čo malo negatívny vplyv na industrializáciu a hospodársky rast. Štedro dotovaná Rockefellerova sanitárna komisia na eradikáciu ankylostomózy v rokoch 1910 – 1914, ktorá pracovala prostredníctvom cirkevných organizácií a poľnohospodárskych klubov, zaplavila južné štáty celými tímami zdravotníkov, zdravotných inšpektorov a laboratórnych technikov, ktorí dodávali lieky proti hlístom, distribuovali zdravotnícke pomôcky a dokonca podporovali nosenie obuvi (na čom nadácia aj dobre zarobila). A skutočnosť, že helminty neboli hlavnou príčinou úmrtí obyvateľstva, alebo naopak, že liečba ochorenia niekedy viedla k smrti, sa zdala byť nepodstatná.
“Chorobu” sa nakoniec nepodarilo odstrániť, ale kampaň na boj proti nej vyvolala veľký záujem o verejné zdravie, čo Rockefeller využil a v roku 1913 vytvoril na základe Sanitárnej komisie a v rámci nadácie Medzinárodnú komisiu pre zdravie, ktorá sa v roku 1916 premenovala na Medzinárodnú radu pre zdravie (IHC), ktorej prvým riaditeľom sa stal Wycliffe Rose. Najdôležitejšími aktivitami IHC bola podpora verejnej hygieny a vzdelávania miestneho obyvateľstva na základe poznatkov “vedeckej medicíny”. Prostredníctvom kampane proti konkrétnym chorobám dosiahla IHC dlhodobé výsledky, pretože v spolupráci s miestnymi samosprávami využila tieto choroby ako katalyzátor na vytvorenie sietí verejného zdravotníctva. Vďaka tomu mohla nadácia presadzovať normy a metódy farmaceutickej “vedeckej” medicíny, vytvárať trh pre svoje výrobky a upevňovať svoje sféry vplyvu. Nadácia si pritom veľmi skoro uvedomila dôležitosť prispôsobenia svojich postupov zvykom a tradíciám miestneho obyvateľstva. Uvedomila si, že úspešná zdravotná osveta musí byť založená na používaní pojmov, ktorým ľudia rozumejú a ktoré majú zmysel v ich každodennom živote. Činnosť Rockefellerovej nadácie teda prispela k vytvoreniu inštitucionálneho rámca v oblasti medzinárodného zdravia. Najpriaznivejšie podmienky na to však boli vytvorené po prvej svetovej vojne.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
