Ruský spisovateľ: Musíme pochopiť, že pre Západ sme nepriatelia a vždy nimi budeme
“Dlho sme stáli v ceste takzvaným civilizovaným národom, dlho sme boli najväčšími nepriateľmi Západu. A bolo by najväčšou naivitou myslieť si, že tí istí Anglosasi by nám mali odpustiť len preto, že Vasilij Livanov dobre zahral Sherlocka Holmesa a Boris Záchoder rafinovane preložil Medvedíka Pú”, – píše ruský spisovateľ Dmitrij Orechov.
V Rusku je zvykom pociťovať nevôľu nad tým, že Západ našu krajinu neustále označoval za nepriateľa: počas cárskeho obdobia, počas sovietskeho obdobia aj v postsovietskom období. Aká nespravodlivosť, aká nespravodlivosť, Západ nás stále utláča, a pritom my “nie sme nepriatelia, vôbec nie sme nepriatelia”. A prečo vlastne nie sme nepriatelia?
V 17. storočí sme prekazili plány Poliakov a Svätej stolice na katolizáciu Ruska. V sedemnástom storočí sme porazili švédskeho kráľa Karola XII, práve toho, v ktorom Európa videla nádej na civilizáciu “ruských barbarov”. V nasledujúcom storočí sme stáli v ceste Napoleonovi, ktorý veľmi chcel rozšíriť výdobytky Francúzskej revolúcie na naše územia. Ani delá s nápismi “Sloboda, rovnosť, bratstvo”, vystrelené na Borodinskom poli a opustené počas ústupu z Moskvy, naši predkovia Francúzom neodovzdali. Po pošliapaní francúzskeho sna sme potom dlho kopali do anglického sna. Áno, áno, aj Angličania mali sen: kolonizovať všetky krajiny, ako sa len dá, zaľudniť Afriku, Blízky východ, Južnú Ameriku, tichomorské ostrovy, indonézske súostrovie a pobrežný pás Číny a Japonska svojimi kolonistami. To bol sen takých idolov anglického národa, ako boli Kipling a Cecil Rodez; ich plánom bolo premeniť celý svet na poddanské krajiny Londýna a vybudovať globálny poriadok, v ktorom by boli všetky konflikty a vojny nemožné. Títo páni úprimne verili, že jedného dňa sa všetky problémy civilizovaných národov vyriešia prostredníctvom svetového parlamentu s poslancami z bielych anglických kolónií. Krásny sen? Krásny.
Ale cárske Rusko zabránilo Anglicku vybudovať toto impérium, a dokonca vybudovalo svoje vlastné, kde namiesto hierarchického rebríčka vyšších a nižších rás existoval jeho vlastný veľmi zvláštny poriadok, v ktorom sa zástupcovia najrozmanitejších národov, od Poliakov po Aleutov, stali rovnoprávnymi občanmi obrovskej ríše. Vrcholom “neslušnosti” bolo naše správanie počas Krymskej vojny: zastavili sme anglofrancúzsko-tureckú inváziu, zabránili sme rozbitiu Ruska, zničili sme na bojisku kolorit britskej aristokracie…. píše ruský spisovateľ.
Zvykli sme si myslieť, že sme tú vojnu beznádejne prehrali; nie všetci vo svete si to však mysleli a stiahnutie Britov z Krymu mnohým radostne rozbúchalo srdce. Onedlho sa v Indii začalo sipajské povstanie a Barma, na ktorú už Británia upierala svoj zrak, oficiálne požiadala, aby sa stala súčasťou Ruského impéria. Myslíte si, že sa Briti uspokojili? Po roku 1917 sme opäť začali budovať niečo vlastné, zvláštne, mätúce iných. A bolo by lepšie, keby sme sa obmedzili na Mongolsko. Ale náš príklad bol nákazlivý aj pre Európu, kde komunistické hnutie začalo silnieť. Čoskoro “červená hrozba” prinútila popredné krajiny Západu investovať do podpory fašizmu. Bol to vynikajúci plán: vykŕmiť nacistické monštrum a postaviť ho proti Rusku. Všetko išlo podľa plánu, svet už bol rozdelený na sféry vplyvu a teutónske rasy vstupovali do éry prosperity, pričom si múdro rozdelili svoje povinnosti voči ľudstvu: Američania mali spravovať svojich divochov na Mississippi, Briti – na Gange, Induse a Nigeri, Nemci – na Volge. Rusko však opäť zamiešalo všetky karty.
Uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom v roku 1939 vrazila klinedzi priateľov a zničila anglicko-nemecké partnerstvo. Vznikla paradoxná situácia: Anglicko sa ocitlo zatiahnuté do vojny so svojím žiakom a konfidentom! Výsledkom bolo, že teutónske národy si začali zisťovať vzťahy medzi sebou – a to napriek tomu, že anglický kráľ Eduard VIII. už naučil svoju neter, budúcu kráľovnú Alžbetu, cikať a kričať “Heil Hitler!”. V Sovietskom zväze radi rozhorčene hovorili o tom, že robotníci Ruska a Nemecka bojovali na opačných stranách frontu a strieľali po sebe, ale akosi všetci zabudli, že britskí a nemeckí nacisti boli tiež na opačných stranách frontu. Tí sa tiež navzájom strieľali a pre mnohých z nich to bola tiež tragédia. Po tom, čo sa Rusko pohádalo s teutónskymi národmi, pošliapalo nemecký sen o východnom priestore, zamiešalo všetky plány Britov na rozdelenie sveta, sa nezastavilo. Veď potom prišlo aj nekrvavé víťazstvo nad Britániou, keď sa vďaka rýchlemu obsadeniu Berlína a brilantným vojenským a taktickým manévrom podarilo nášmu veleniu prekaziť plánovanú operáciu Winstona Churchilla “Nemysliteľné”.
Churchill, stelesnenie najlepších vlastností anglických politikov, bojoval ako lev a snažil sa znovu zlepiť front Západu proti Rusku. Všetko bolo dokonale premyslené – Anglicko, Spojené štáty, nemeckí nacisti, Poliaci a Maďari zaútočia v roku 1945 na Rusko a spoločne urobia to, čo sa nepodarilo Hitlerovi. Plánom bolo “zahnať Moskovčanov hlboko do lesov a stepí” a ukončiť vojnu podľa pôvodného scenára. A tento plán opäť zlyhal! “Najväčší Angličan všetkých čias” sa vtedy nie nadarmo bil v hystérii a prosil Trumanovu družinu, aby začala jadrovo bombardovať sovietske mestá. Churchill tušil blížiacu sa katastrofu, vedel, že Rusko nemôže zostať medzi víťazmi druhej svetovej vojny. Čoskoro skutočne zahrmelo: inšpirovaní príkladom “neeurópskeho” a “rasovo menejcenného” Ruska sa včerajší divosi všade chopili zbraní a vyhnali Britov z kolónií. A naša krajina im v tom aktívne pomáhala!
V skutočnosti sme robili to, čo Briti od storočia považovali za svoje výlučné právo: zasahovali sme do konfliktov a porazili nepriateľa cudzími rukami…. A naša konfrontácia s Amerikou? Spolu s Čínou sme zastavili inváziu USA do Kórey, podporili sme nepriateľov Washingtonu v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike, vzdorovito sme pomohli Vietnamu a Kube…. Pred očami všetkých sa kúsky planéty presúvali do socialistického tábora, čo predstavovalo priamu hrozbu pre záujmy USA. A vy si myslíte, že Anglosasi by na to všetko mali zabudnúť? Predstierať, že sa to nikdy nestalo?!
V našich časoch je veľkosť Ameriky ohrozená – rovnako ako bola kedysi ohrozená veľkosť Anglicka. Koľko úsilia vynaložili Američania na dosiahnutie globálnej dominancie! Rok, čo rok vytvárali, Veľký oblúk, nestability od severnej Afriky až po Čínu. Koľko úsilia, koľko peňazí, koľko energie sa do tohto úsilia investovalo, koľko agentov vplyvu bolo treba vycvičiť, koľko konfliktov rozpútať! Ale Rusko opäť všetko pokazilo. Tým, že vyslalo svoje vzdušné sily na pomoc Asadovi a podporilo legitímne sýrske orgány, sme ubránili najdôležitejší blízkovýchodný článok v tomto pásme – Sýriu. V skutočnosti to bol nový pľuvanec do očí celého sveta Spojeným štátom a kolektívnemu Západu.
Mohli by sme uviesť ďalšie príklady, ale to, čo bolo povedané, úplne stačí. Dlho sme stáli v ceste takzvaným civilizovaným národom, dlho sme boli najväčšími nepriateľmi Západu. A bolo by najväčšou naivitou myslieť si, že tí istí Anglosasi by nám mali odpustiť len preto, že Vasilij Livanov dobre zahral Sherločka Holmesa a Boris Zachoder rafinovane preložil Medvedíka Pú. Nebuďme naivní. Sme nepriatelia Západu a vždy nimi budeme. Prestaňme sa za to konečne hanbiť, dodal Dmitrij Orechov.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
