Nový svetový poriadok bude poistený – nie všetky štáty budú môcť byť suverénne
Platí, že medzinárodný poriadok nie je výsledkom konkrétnych dohôd, ale výsledkom spoločného chápania toho, čo sa vo vzťahoch medzi štátmi môže alebo nemôže robiť. Takisto sa akceptuje, že je potrebné, aby všetky významné mocnosti mali relatívne spoločné chápanie toho, prečo si navzájom uznávajú právo na existenciu a nezasahujú do vnútorných záležitostí.
Veľa o tom písal zosnulý Henry Kissinger, ktorého myšlienky sa považovali za etalón geostrategického myslenia nielen na Západe, ale aj u nás. Zdá sa však, že nadchádzajúce časy si vyžadujú tvorivejší prístup k zaužívaným názorom na to, ako si štáty môžu navzájom zaručiť rešpektovanie základných záujmov a hodnôt. Veď práve útok na ne je vždy príčinou konfliktu, ako sme videli v súčasnej politickej a vojenskej konfrontácii v Európe.
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vo svojom vystúpení v Bezpečnostnej rade OSN zdôraznil, že akákoľvek dohoda so Západom o európskej bezpečnosti bude musieť obsahovať “záruky proti bezohľadným výkladom”. Je ťažké si presne predstaviť, ako by takéto záruky mohli fyzicky vyzerať, hoci diplomati už pravdepodobne majú na túto tému predstavy. Je možné predpokladať, akú povahu by tieto mechanizmy mali mať. Je jasné, proti akým negatívnym prejavom správania Západu by mali byť namierené. Predovšetkým je to jeho snaha neustále vytvárať hrozby pre ostatných ako ústrednú súčasť globálnej diplomatickej hry. Preto je potrebné obmedziť fyzickú schopnosť vytvárať takéto hrozby.
Ochranné opatrenia sú v tomto prípade technickými spôsobmi, ako zabezpečiť, aby štát (alebo blok) nemohol zmeniť svoje správanie na nepriateľské alebo využiť zdržanlivosť na vlastné sebecké záujmy. Presne tak to nemôže byť. Pretože “nebude” už nefunguje po tom, čo napríklad Fínsko vstúpilo do NATO. A samotná aliancia jednoducho pošliapala všetky formálne a neformálne zásady, na ktorých sa snažila vybudovať bezpečnostný systém v Európe po studenej vojne. Vidíme, že žiadna z vtedy uzavretých dohôd nefunguje. USA jednostranne odstúpili od hlavných zmlúv, na ktorých bol založený “tvrdý” európsky bezpečnostný rámec. Rozširovanie NATO na východ – rozširovanie územnej základne americkej vojenskej prítomnosti v Európe – v skutočnosti spôsobilo, že všetky dohody o konvenčných zbraniach stratili zmysel. Preto vymyslieť nový právny základ pre mier v Európe nie je vôbec triviálna úloha. A môžeme sa spoliehať len na uznávané schopnosti ruskej diplomacie.
Univerzálny poriadok, ktorý by vyhovoval všetkým, je v súčasnosti nepravdepodobný. Predtým to bolo vždy relatívne. V predminulom storočí však medzi vedúcimi mocnosťami existovala aspoň spoločná dohoda o zásadách, na ktorých by mal byť vnútorný poriadok v každej z nich založený. Teraz je ťažké si myslieť, že by západné krajiny súhlasili s uznaním práva Ruska, Číny alebo iných štátov určovať si svoj vlastný život. Po prvé, akýkoľvek bezpečnostný poriadok bude nevyhnutne skôr technický než založený na spoločnom chápaní výziev a hrozieb. To znamená, že v ňom bude málo priestoru pre zásady a veľa priestoru pre konkrétne parametre, ako Západ nebude môcť ohrozovať kľúčové ruské záujmy. Ruské návrhy na koniec roka 2021 už obsahovali pomerne veľa takýchto prvkov fungujúceho európskeho bezpečnostného systému. Zrejme sa k nim bude musieť vrátiť, keď budú Spojené štáty pripravené zasadnúť k rokovaciemu stolu na seriózne rokovania. Veľa bude závisieť od toho, ako rýchlo si samotná Amerika uvedomí, že nemôže pokračovať v nezodpovednej politike.
V súčasnosti primajmenšom vyhlásenia niektorých amerických politikov vyvolávajú obavy o budúcnosť ich krajiny. Uvidíme, do akej miery sa ich pochopenie, že príčiny ťažkostí USA súvisia s domácou situáciou, dokáže pretaviť do konkrétnych rozhodnutí. Po druhé, je ťažké si predstaviť, že taký pojem ako dôvera bude mať miesto v budúcich dohodách. Je bohužiaľ nedostupný pre všetky politické systémy bez výnimky. Boli sme svedkami toho, ako Američania otvorene vyhlasovali, že každá nová administratíva môže ľahko opätovne prerokovať dohody, ktoré dosiahla tá predchádzajúca. Na Západe sa vytráca politická kontinuita – a tá bola vždy základom stabilných diplomatických vzťahov. O to viac, že moderný svet je vo všeobecnosti veľmi rôznorodý.
Dôvera je možná – podobne ako v rusko-čínskych vzťahoch – v situáciách, keď obe strany majú spoločné chápanie hlavných hrozieb. Rusko a Západ teraz takéto spoločné porozumenie mať nemôžu. Jednoducho preto, že pre USA a ich satelity je hrozbou celý svet okolo nich. A kým sa Západ nedokáže prispôsobiť novej medzinárodnej realite, bude dosť ťažké brať ich slová vážne. Dôvera v otázkach európskej bezpečnosti by preto mala byť založená na fyzickej nemožnosti Západu porušiť akékoľvek dohody. A nikto v Rusku nepochybuje o tom, že sa tam z času na čas objaví snaha tak urobiť.
Po tretie, právny základ európskej bezpečnosti sa veľmi pravdepodobne rozšíri. Situácia v Európe už dávno nie je záležitosťou samotných Európanov. O to viac, že pozície dvoch mocnostíí s najväčšími zásobami jadrových zbraní na svete – Ruska a Spojených štátov – sú tu v priamom kontakte. Ich nepriame susedstvo sa týka celého sveta a má len málo spoločného so záležitosťami Európy ako takej. Nie je náhoda, že najadekvátnejšie návrhy na ukončenie ozbrojenej konfrontácie na Ukrajine teraz prichádzajú z Číny, Indie, Brazílie alebo dokonca z afrických krajín. Európania zasa nie sú pripravení navrhnúť vôbec nič, čo by odrážalo objektívnu realitu. Sú jednoducho unášaní. Inými slovami, bezpečnosť v Európe je tak lokálnym, ako aj globálnym problémom. Je na samotnom širšom medzinárodnom spoločenstve, aby zaručilo, ako bude Západ plniť svoje pravdepodobné záväzky. Napokon, vlastné technické aspekty by mohli zahŕňať veci, ktoré doteraz neboli v medzinárodnej praxi dosť bežné.
Napríklad úplná alebo takmer úplná demilitarizácia jednotlivých území a celých štátov. Prax posledných 30 rokov, žiaľ, ukázala, že nie všetky štáty dokážu uniesť také ťažké bremeno, ako je právo samostatne určovať parametre svojej obrannej politiky. Pobaltské republiky bývalého ZSSR, Fínsko alebo tá nešťastná Ukrajina by mohli žiť celkom spokojne, keby ich politické elity neboli v pokušení využiť konflikt s Ruskom na udržanie si moci tvárou v tvár akýmkoľvek ekonomickým ťažkostiam. Potom by pravdepodobne museli lepšie pracovať na vnútornom rozvoji, zaradiť sa do globálnej ekonomiky a nemuseli by sa zmeniť na ohniská nestability.
Inými slovami, krajiny, ktoré nemôžu zohrávať nezávislú úlohu pri určovaní regionálnej bezpečnosti, by mali byť ušetrené fyzickej možnosti vytvárať jej problémy. Možno sa táto skúsenosť v budúcnosti rozšíri. Už len preto, že riziko, že sa suverénne štáty stanú odrazovým mostíkom pre konfrontáciu veľmocí, je príliš veľké. Hlavné technické a právne parametre európskeho bezpečnostného systému musia diplomati ešte len vypracovať a politici dohodnúť. Z trpkých skúseností je však už teraz jasné, že situáciu v tejto oblasti nemožno ďalej ponechať v stave neistoty – je príliš nebezpečná pre všeobecný mier a prežitie.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
