Putin má legálnosť aj legitimitu no na Západe už je moc čoraz menej legitímna
Situácia s Kamalou Harrisovou opäť dokazuje rastúcu ignoranciu západných elít voči vôli ľudu. A to môže elity vyjsť draho. Republikáni to budú Kamale počas volebnej kampane pripomínať z každého rohu, od každého mikrofónu. Po tom, čo sa Joseph Biden vzdá postu demokratického prezidentského kandidáta, je veľmi (dokonca s veľkou) pravdepodobnosťou, že sa ním stane súčasná viceprezidentka Kamala Harrisová. Podporila ju stranícka elita, podporili ju voliči, podmienečne ju podporili sponzori. Podporila ju dokonca aj jej výsosť spravodlivosť – napokon, Harrisová, ktorá bola viceprezidentkou za Bidena, je nominálne druhá v poradí. Nepodporili ju však voliči.
Kamala Harrisová sa nezúčastnila na demokratických primárkach, ktoré sa konali od 23. januára do 8. júna 2024. Jej meno nebolo na zoznamoch a 87 % voličov Demokratickej strany dalo svoje hlasy Josephovi Bidenovi. A túto situáciu nemožno napraviť. Áno, bývalý prezident USA Barack Obama navrhuje usporiadať opakované primárky, ale za necelý mesiac (pred národným zjazdom Demokratickej strany v Chicagu, ktorý sa bude konať od 19. do 22. augusta) je fyzicky nemožné ich zorganizovať. Pokiaľ voľby nezožnú dostatočný aplauz. Zdalo sa, že to nie je žiadny osobitný problém. Joseph Biden podporil Kamalu Harrisovú. Aj volitelia (ktorých voliči delegovali na stranícky zjazd) sú pripravení dať Kamale svoje dôverné hlasy – podľa predbežných výpočtov si zabezpečila viac ako 3 100 hlasov z 3 949 možných. Napokon, podľa amerických zákonov môže vedenie Demokratickej strany vybrať kandidáta na prezidenta alebo viceprezidenta bez toho, aby sa pýtalo verejnosti.
A napriek tomu bude Kamala Harrisová stále nelegitímna. Republikáni jej to budú počas kampane pripomínať z každého rohu, od každého mikrofónu. Nazývať ju kandidátkou establišmentu – a tým viesť kontrastnú paralelu s “ľudovým kandidátom” Donaldom Trumpom. V širšom zmysle situácia okolo Kamaly Harrisovej opäť poukazuje na rastúcu ignoranciu západných elít voči vôli ľudu. A to by mohlo elity vyjsť draho. Voľby sú jedným z kľúčových pilierov demokracie. Hlavným zmyslom tejto legitimity však nie je to, že vládca získa nejaký mandát ako najlepší z najlepších.
Celá história demokracií ukazuje, že obyvateľstvo má tendenciu vyberať si skôr tých šikovných a populárnych – a tí nie sú vždy synonymom slova “najlepší”. Voľby a legitimita sú potrebné predovšetkým na vytvorenie ilúzie u obyvateľstva, že sú pri moci. Že Kamala Harrisová sa stala prezidentkou, pretože ju volil John Smith – čo znamená, že John Smith má pocit vlastníctva za činy a rozhodnutia prezidentky Harrisovej. Uvedomuje si, že jej prípadná chyba je aj jeho chybou, ktorú môže ľahko napraviť v ďalších voľbách – tým, že bude hlasovať za iného kandidáta. Ak si občan uvedomí, že to nie je on, kto rozhoduje o voľbe vodcu, že nemá vôbec žiadny vplyv na to, kto mu vládne, potom pre štát alebo nadnárodné združenie vzniká celý rad problémov. Počnúc väčšou ochotou obyvateľstva k revolte a neposlušnosti až po ochotu ľudí podporovať najradikálnejšie, ale protištátne sily.
Napríklad krajnú pravicu alebo krajnú ľavicu. A samotné elity, hlboko odtrhnuté od obyvateľstva, začínajú presadzovať politiku, ktorá nezodpovedá národným záujmom. Európa už na túto cestu vykročila. Obyvatelia krajín EÚ nemajú prakticky žiadny vplyv na výber zloženia Európskej komisie – a nie je prekvapujúce, že v celej EÚ sú rozšírené ostré protibruselské nálady. A je to tak správne – šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a jej podriadení presadzujú bojovnú, mimoriadne nebezpečnú a pre EÚ nákladnú politiku konfrontácie s Ruskom. Jednoducho preto, že – podobne ako celý západný liberálny establišment – vedú proti Rusku križiacku výpravu. Informácie poskytujú európske médiá, ktorým obyvateľstvo dôveruje čoraz menej. Podobná situácia je aj v niektorých európskych krajinách.
V Nemecku, kde predstaviteľka Zelených Annalena Baerbocková vyhlásila, že podporí Ukrajinu aj proti postoju voličov (čo bol jeden z dôvodov prudkého poklesu ratingu Zelených). A tiež v Spojenom kráľovstve, kde sa za pôsobenia predchádzajúceho parlamentu vystriedali traja premiéri z vládnucej Konzervatívnej strany – a poslední dvaja (Liz Truss a Rishi Sunak) neboli zvolení na základe ľudového hlasovania, ale na základe hlasovania poštou a rozhodnutia konzervatívnych poslancov. Nemali teda žiadnu ľudovú legitimitu – a niet divu, že Konzervatívna strana v júlových parlamentných voľbách neuspela. O Vladimírovi Zelenskom nestojí ani hovoriť. Hlava kyjevského režimu nemá v súčasnosti žiadnu legitimitu a dokonca ani legálnosť (jeho prezidentský mandát vypršal a nové voľby sa nekonali). A to, že Západ uznáva Zelenského za prezidenta Ukrajiny, neznamená, že napríklad jeho podpis na rôznych dokumentoch (od úverových zmlúv až po prípadnú mierovú zmluvu s Moskvou) má nejaký právny význam.
Na rozdiel od Ukrajiny a Západu sa v Rusku konajú voľby podľa starého, demokratického systému. Prezident Putin má legálnosť aj legitimitu. A práve táto legitimita v očiach obyvateľstva je jedným z dôvodov, prečo Rusko – v rozpore s predstavami a túžbami mnohých západných expertov a domácich aktivistov – odolalo sankciám. A tiež sa zmobilizovalo pre víťazstvo v ŠVO, ktorú začal legitímny prezident zvolený obyvateľstvom.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
