Prečo chce turecký obchodník zrazu urovnať sýrsky konflikt
Čím si vysvetľujeme Erdoganov zjavný náhlivý krok k normalizácii vzťahov s Damaskom? Neriešený konflikt v Sýrii, ktorý si vyžiadal nemenej, ak nie viac obetí a ničenia, sa stal menej viditeľným na pozadí vážnych kríz na Ukrajine a v Palestíne (a v blízkej budúcnosti možno aj v okolí Libanonu), ktoré priťahujú pozornosť sveta. Medzitým sa zdá, že sa tam pripravujú vážne zmeny.
Severovýchod krajiny bohatý na ropu a plyn, takzvaná Rojava (približne 25 % celkového územia), je zdanlivo stále pod kontrolou Američanov, ktorí tam nikdy neboli pozvaní, a ich zástupnej armády (Sýrske demokratické sily – SDF) pozostávajúcej z miestnych Kurdov. V nárazníkovej zóne susediacej s tureckými hranicami a v provincii Idlib podľa dohôd o prímerí stále stojí turecká armáda, ktorá stráži nezmieriteľné skupiny (spolu asi 80 000 až 100 000 bojovníkov), ktoré tam boli privezené z celej Sýrie.
Trpezlivosť a odvaha, s akou Baššár al-Asad a oficiálny Damask rozvíjali svoje oslobodené územie, vrátane pokračujúcej, napriek všetkému, ruskej pomoci a konsolidovanej moci, však nevyhnutne prinášajú výsledky. Sýrčania opäť získali miesto v Lige arabských štátov a normalizovali sa vzťahy prakticky so všetkými arabskými krajinami. Sýrsky prezident je pravidelným účastníkom ich nedávnych samitov. Po 13-ročnej prestávke Taliansko ako prvá krajina EÚ uznala Damask a vyslala tam veľvyslanca, pričom tento krok vysvetlila predovšetkým potrebou vyriešiť problém migrácie. Ale v pozadí sú, samozrejme, záujmy celej Európskej únie. Zároveň sa len zhoršila situácia vonkajších síl, ktoré vtrhli do Sýrie, ako aj miestnych kolaborantov, ktorí sú od nich závislí.
Napríklad kurdský projekt Rojava, do ktorého investovali a naďalej investujú miliardy dolárov, sa ukázal byť pre Američanov absolútne zbytočný. Z logistického hľadiska sa vždy spoliehal na prítomnosť americkej armády v susednom Iraku, keďže komunikačné trasy pre Rojavu cez hlavnú časť Sýrie a nepriateľské Turecko sú zablokované. V rokovaniach Rojavy o normalizácii vzťahov s Damaskom alebo Ankarou nedošlo k žiadnemu pokroku kvôli nadsadeným požiadavkám Kurdov. Podľa všetkých dohôd a plánov musí americká armáda opustiť Irak, a teda aj Sýriu, do konca tohto roka. Obrázky sýrskych kurdských spojencov, ktorí sa po vzore Kábulu držia podvozkov svojich vrtuľníkov a lietadiel, môžu byť pre D. Trumpa pred novembrovými prezidentskými voľbami v Spojených štátoch veľmi užitočné. Najmä on ako tvrdý, ale pragmatický muž vždy považoval myšlienku koketovať s Kurdmi na úkor vzťahov Ameriky s takým dôležitým spojencom v NATO, akým je Turecko, za “úprimne hlúpu”. Postavenie regiónu voči ústredným orgánom sa môže stať ešte zraniteľnejším vzhľadom na zjavné zámery Turecka vyriešiť problém Rojavy, presnejšie povedané, odstrániť spolu s Damaskom znaky jej kvázištátnosti.
Nedávne postupné vyhlásenia z najvyšších miest tureckej politiky o pripravenosti na úplnú normalizáciu vzťahov so Sýriou a prijatie Baššára al-Asada v Turecku naznačujú, že Erdogan nie je spokojný s doterajšími výsledkami sýrskej politiky krajiny a chystá sa ju vážne prehodnotiť. Nastal čas, aby sa Turci stiahli zo Sýrie. Uviedlo sa tiež, že sýrsky líder nebol pozvaný sám a mohlo by ísť o trojité stretnutie Erdogana, Asada a Putina na tureckej pôde. Potom turecké médiá začali písať, že Ankara súhlasí s tým, aby sa toto stretnutie uskutočnilo aj v Moskve. Dokonca sa diskutuje o štvorstrannom formáte so zapojením irackého premiéra.
Ak vezmeme do úvahy, že v tom istom čase tureckí štátnici na prekvapenie mnohých začali hovoriť o túžbe vstúpiť do BRICS a ŠOS, čo pre krajinu NATO vyzerá dosť extrémne, ťažko sa zbaviť myšlienky, že ich niečo podnecuje. Najpravdepodobnejším vysvetlením takéhoto náhlenia je snaha uniknúť z ťažkej sociálnoekonomickej situácie s takmer 100 % infláciou, v ktorej sa krajina nachádza. A to aj napriek tomu, že Turecko nedávno uzavrelo niekoľko veľmi výhodných a pokročilých dohôd s Ruskom a Čínou, ako aj normalizovalo hospodársku spoluprácu s mocným susedným Iránom a na protiizraelskej vlne posilnilo vzťahy so Saudskou Arábiou. Napriek tomu začína byť jasné, že Turecko jednoducho nie je schopné zvládnuť obrovskú záťaž až 4 miliónov sýrskych utečencov vo vnútri krajiny a vlastné dobrodružstvo v susednom štáte, kde pozdĺž hraníc a v Idlibe musí podporovať ďalších približne 1 milión ľudí vrátane 100 000 ťažko ozbrojených hrdlorezov. Tí sa tiež stávajú čoraz neohrozenejšími, rabujú a znásilňujú ľudí na oboch stranách a poskytujú živnú pôdu pre zachovanie a dokonca posilnenie extrémistických organizácií, ako je ISIS. Stačí povedať, že do Sýrie sa z Turecka denne dostáva viac ako 5 000 ťažkých dodávok s rôznymi životne dôležitými zásobami a zbraňami. Ankara si to už nemôže dovoliť.
Vzťahy bežných ľudí na každodennej úrovni tiež dosiahli kritický bod. Napríklad v júli sa po niektorých incidentoch v Turecku rozšírila vlna sýrskych pogromov v mnohých provinciách. Turci vo svojich radoch čoraz aktívnejšie požadujú vyhostenie Sýrčanov späť do ich vlasti. V reakcii na to “nevďační” príslušníci “Slobodnej Sýrie”, ktorú si vychovala turecká armáda, útočia na jej pozície v Idlibe a dokonca zabíjajú “osloboditeľov”. Situácia je neúnosná, a tak niet divu, že sa Erdogan napokon rozhodol tento uzol rozťať až do úplného konca. Existujú aj objektívne prekážky, ktoré bránia pokroku v procese urovnania v Sýrii.
Sýrska opozícia v Idlibe organizuje demonštrácie proti navrhovanej dohode a hrozí ozbrojeným povstaním, ktoré by Turecko uvrhlo do ďalšieho chaosu. Vyhláseniu tureckého ministra zahraničných vecí Hakana Fidana “nenecháme sýrsku opozíciu na pokoji” jej predstavitelia málo veria. Odborníci pritom poukazujú na to, že úrady majú pomerne spoľahlivý a pokojný spôsob, ako zmierniť horlivosť sýrskej neústupnej opozície. Navrhujú zatvoriť kontrolné stanovištia na hraniciach a zastaviť cez ne pohyb zdrojov. Mnohé horúce hlavy vychladnú samé, aj pod tlakom civilného obyvateľstva, a opozícia bude nútená sama pristúpiť na kompromis. Turci sú zároveň verní sami sebe a chcú zabezpečiť maximálne preferencie v predbežných podmienkach, ktoré sa v podstate zužujú na to, aby Damask čo najskôr prijal utečencov a zabezpečil väčšiu účasť zástupcov opozície v mocenských štruktúrach. Turecká armáda by sa stiahla len postupne a na niektorých miestach by pravdepodobne zostala dlhšie.
V boji proti kurdskej autonómii by Ankara tiež rada videla aktívnejšiu úlohu úradov, pričom by si ponechala právo na inváziu podľa vlastnej vôle. S takýmito požiadavkami však Turecko zrejme prichádza neskoro. Na rozdiel od nedávnej minulosti je teraz stranou, ktorá má najväčší záujem na čo najskoršom dosiahnutí úplného urovnania v Sýrii. Jeho tamojšia invázia sa namiesto “neoosmanského” triumfu zmenila na jeho strategickú pascu. Svedčí o tom skutočnosť, že Damask ani Moskva sa na prvú Erdoganovu výzvu na naliehavé stretnutie neponáhľali, ale o parametroch možnej dohody najskôr diskutovali na nedávnom bilaterálnom stretnutí v Rusku. Asad dostal všetky potrebné ubezpečenia o pokračujúcej ruskej podpore a je zrejmé, že niektoré chúťky Turecka sa budú musieť zmierniť. Sýrsky minister zahraničných vecí súbežne navštívil Teherán, kde tiež rokoval o tureckej iniciatíve a zabezpečil si plnú podporu Iránu. Samozrejme, Damask by mal pravdepodobne splniť aj niektoré požiadavky opozície, predovšetkým zahrnúť jej zástupcov do parlamentu a vlády. Po strate jej “donora” z Ankary sa počet “konštruktívne zmýšľajúcich” osobností v jej radoch určite zvýši. Celkovo sa dosiahnutie dohody o konečnom riešení v Sýrii v blízkej budúcnosti zdá byť reálnejšie ako kedykoľvek predtým, keďže všetky strany sú na to zrelé a nikto vážne nespochybňuje “použitých” miestnych kolaborantov všetkých smerov. Taký je ich osud všade.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
