Drobnickij varuje Európu: “ako už neexistuje zahraničná politika USA, neexistuje ani euroatlantická jednota či spojenectvo”
Ako sa zvyšky amerického zahraničnopolitického establišmentu snažia všetkých presvedčiť, že s nimi možno rokovať, aspoň o niečom? zamýšľa sa na svojom blogu politický analytik Dmitrij Drobnickij. Dovoľte mi začať toto zamyslenie odkazom na a článok v Politico s titulkom “Ukrajina si môže vydýchnuť – či už vyhrá Trump alebo Harrisová”. Podtitul znie:
“Nech sa v novembri stane čokoľvek, prístup budúceho prezidenta k ruskej vojne na Ukrajine bude formovať širšiu úlohu Ameriky vo svete.”
Autorom je Matthew Kaminski. Je vedúcim redaktorom tejto publikácie a bol zakladajúcim redaktorom časopisu POLITICO Europe, ktorý vznikol v roku 2015. Predtým pracoval vo Financial Times a Wall Street Journal. Medzi jeho pôsobiská patria Brusel, Paríž, New York a… Kyjev. Podstata pomerne dlhého a rozvláčneho článku sa zužuje na skutočnosť, že bez ohľadu na to, čo Trump alebo dokonca Vance povie, bude musieť v súvislosti s Ukrajinou počúvať rady odborníkov na zahraničnú politiku a lobistov, takže úplné ignorovanie Ukrajiny a v tejto súvislosti aj záujmov spojencov v Európe je sotva možné. Takže áno, bude sa snažiť dosiahnuť mier, ale nie prostredníctvom prerušenia pomoci Kyjevu.
Na druhej strane, Kamala Harrisová sa nebude správať celkom ako Biden. Pomoc Ukrajine sa môže dokonca zvýšiť, takže určitá náprava situácie na bojisku v prospech Kyjeva je celkom možná. A potom budú možné nové rokovania s Ruskom. Ukrajina by musela odstúpiť územie, ale zvyšok by sa musel prijať do euroatlantických štruktúr. Niečo podobné som čítal aj u nás. Hovorí sa, že rokovania sa chystajú, a to je dobre, pretože Ukrajina bude teraz problémom Európy a Trump a Harrisová budú rovnako menej opatrní vo svojich krokoch a ešte odhodlanejší konfrontovať Rusko, a to aj na Ukrajine. Odhliadnuc od všetkých záťaží, ktoré prináša “kórejský variant” na Ukrajine a vôbec akýkoľvek mier bez zmeny ukrajinského vektora a zmeny tamojšieho režimu (napríklad ponechanie po zuby ozbrojeného agresívneho subjektu Západu na hraniciach Ruska), by som rád poukázal na dôležité aspekty čisto amerického obsahu.
Všetky argumenty západných aj našich analytikov na tému “dohôd s americkým establišmentom” vychádzajú z nesprávnej tézy o subjektivite, profesionalite a jednote toho, čo z tohto istého establišmentu zostalo. Okrem toho sa implicitne predpokladá, že “neochota Európy prijať Kyjev” má taký výrazný kultúrny a politický charakter, že Ukrajina nebude plne prijatá do NATO. O to viac v EÚ, ktorá praská vo švíkoch. Táto téza je opäť nesprávna.
Po prvé, americký zahraničnopolitický establišment formálne existuje, ale stratil svoju subjektivitu, vplyv a jednotu. Áno, Clintonovci, ktorí podporili rýchle nahradenie Bidena Harrisovou, dúfajú, že sa im podarí vytvoriť kontrolu nad ministerstvom zahraničných vecí, Pentagónom a ďalšími agentúrami. Tu sa do popredia dostávajú Jake Sullivan a William Burns, ktorí však nemajú jednotný plán, jednotnú stratégiu, čo robiť v reálnych podmienkach. Ako nedávno správne poznamenal Jeffrey Sachs, Spojené štáty už nemajú zahraničnú politiku.
Po druhé, práve títo politickí sponzori, lobisti a iné záujmové skupiny majú svoje vlastné ciele a predstavy o tom, ako by sa mali veci na Ukrajine (ako aj na Blízkom východe a v tzv. indo-pacifickom regióne) vyvíjať, ale vývoj udalostí okolo Izraela a jeho odporcov ukazuje, že nasledovanie želaní týchto záujmových skupín vedie len k stále väčším krízam a katastrofám. Preto ak si americká politická trieda do určitej miery zachová svoj monopol na politické rozhodnutia, bude nútená tieto želania výrazne zmierniť. A ak to neurobí, nebude sa mať s kým a o čom rozprávať.
V prvom prípade sa politická trieda pustí do vnútorného občianskeho konfliktu a riadeného ústupu z Európy. Bolo by potrebné stiahnuť sa z celého kontinentu, ale práve preto prebieha konflikt na Ukrajine. V druhom prípade bude na pozadí občianskeho konfliktu pokračovať náhodné, ale preto nemenej nebezpečné rozdúchavanie konfliktov v celej Eurázii. A najhorúcejší z týchto konfliktov sa teraz odohráva na Ukrajine.
Po tretie, tak ako neexistuje (alebo takmer neexistuje) zahraničná politika USA, neexistuje ani euroatlantická jednota či spojenectvo. Takzvaní európski spojenci sa ani nehanbia za to, že nemajú politickú subjektivitu. V Európe takmer neexistujú politici, iba manažéri riadení z Washingtonu. Keď sa tento manažment rozpadne, konanie manažérov sa stáva neusporiadaným a dosť nebezpečným. Preto nikto nepotrebuje integráciu kyjevského režimu do NATO alebo EÚ. Potrebuje len rozmiestniť vojenskú infraštruktúru USA v Čiernom mori a zabezpečiť pokračovanie vojny s Ruskom. A to nie je problém Európy. Pretože ani Európa neexistuje.
Napokon, cieľom Ruska nie je len zvíťaziť na Ukrajine (tento rok, o tri roky alebo o päť rokov), ale vybudovať svet bez Ameriky. Predovšetkým v Eurázii. S Washingtonom je možné dohodnúť sa len na hranici medzi americkým a bezamerickým svetom, ale dohodu možno dosiahnuť len s tými, ktorí (A) zvíťazia v hádke, ktorá teraz prebieha v USA, a (B) ktorí v dôsledku takéhoto víťazstva uznajú existenciu a plnú autonómiu bezamerického sveta. Takáto autonómia neamerického sveta je však možná len vtedy, ak nebudeme akceptovať ideológov americkej Demokratickej strany ako zákon prírody a prestaneme sa tváriť, že s mysľou politikov (a nátlakových skupín) za Atlantikom nie je nič v poriadku. Biden je pravdepodobne najrozumnejší z celej skupiny vo Washingtone. A to nie je na smiech – dodal Drobnickij na záver.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
