Irán – Izrael: Strategická hĺbka a taktická plytčina
Situácia v západnej Ázii, kde sa opäť stretla vôľa Iránu a Izraela, je paradoxná v tom, že z tohto stretu neexistuje východisko. Strany sa chcú navzájom dohodnúť, ale nie je možné, aby to urobili bez katastrofálnych následkov pre seba. Táto situácia je podmienená mnohými dôvodmi vrátane geografickej kompaktnosti regiónu, kde sa každá akcia odráža a bumerangovo vracia. Ešte dôležitejšie je, že všetky problémy a vzťahy sú zviazané do takého klbka, ktorého rozmotanie si vyžaduje kolosálne úsilie a nikto ho nie je schopný.
Teoreticky by sa dala rozťať silným revolučným úderom, ale nikto nemá na to dostatok elánu. Toto posledné tvrdenie sa môže zdať kontroverzné. Izrael uskutočňuje mimoriadne agresívnu politiku prestavby celého svojho bezpečnostného prostredia v nádeji, že na dlhý čas utlmí okolité hrozby. Na druhej strane Irán je všeobecne považovaný za aktívne revizionistickú mocnosť, ktorá pretvára regionálnu krajinu vlastnou angažovanosťou, ale najmä využívaním partnerských skupín (“os odporu”) v rôznych krajinách. Predpoklad o pravdepodobnosti rozhodujúceho boja by mal byť podporený skutočnosťou, že celý región je už v pohybe a vonkajšie mocnosti vrátane tradične dominantných USA skôr predstierajú aktívnu účasť, než aby presne vedeli, čo chcú. Je najvyšší čas, aby šťastlivci a tvrdohlavci urobili skok k novému statusu. Ale aký?
Historicky sa v tejto časti sveta vystriedali viaceré dominantné mocnosti, väčšinou koloniálne sily zo Západu v uplynulých storočiach. Teraz sa z rôznych dôvodov (väčšinou vnútorných) stiahli, možno natrvalo. Nastal čas, aby si miestne mocnosti uplatnili svoje právo na dominanciu, najmä preto, že niektoré z nich majú príslušné tradície (Irán, Turecko), iné majú vojenský potenciál (Izrael), ďalšie majú veľa peňazí a náboženských svätýň (Saudská Arábia) atď. V predchádzajúcich dobách bol boj o vplyv veľmi tvrdý a aj teraz, samozrejme, existuje konkurencia. Najmä Irán je všeobecne podozrievaný, že má v úmysle obsiahnuť svojou náboženskou a politickou obručou celý Blízky východ (prostredníctvom šiitských komunít a spriatelených politických organizácií).
Turecko pravidelne žongluje s pojmom “neoosmanizmus”, hoci sa mu obozretne vyhýba. Myšlienka kontroly bezpečnostných zón za vlastnými hranicami sa však tak či onak realizuje už desaťročia. Rôzne formy expanzie už dávno nie sú zamerané na dobývanie priestorov s cieľom jednoducho zväčšiť územie. Cieľ je rovnaký – zabezpečiť si priaznivejšiu situáciu z hľadiska strategickej hĺbky, t. j. schopnosť spoľahlivejšie sa ohradiť voči vonkajším hrozbám, a tým posilniť vnútornú bezpečnosť. Ide o rozšírený jav. Niektoré krajiny majú strategickú hĺbku “od narodenia” vďaka absencii problematických susedov (hneď mi napadne Austrália alebo severoamerické štáty, hoci v druhom prípade budú USA namietať proti Mexiku a migrácii). Nejde však o veľmi časté výnimky, väčšinou sa s touto otázkou treba vysporiadať. Rozširovanie hraníc bolo v minulosti normou, teraz je výnimkou – nestabilnou (kvôli nemožnosti legitimizácie) a s rozsiahlymi nákladmi.
Nárazníkové zóny sú bežnejšie a vidíme ich stále. Tento spôsob je však samozrejme situačný. A napokon otázka ovplyvňovania vnútorného stavu blížneho, aby ho odradil od konania proti sebe. Toto je v súčasnosti pravdepodobne všade najrozšírenejšia forma odstrašovania. Presnejšie povedané, je najžiadanejšia, pretože neznamená veľké nepriateľské akcie a s nimi spojené riziká. Nie vždy sa to však podarí a dôsledkom sú veľké ozbrojené konflikty, a to aj ako reakcia na neúspešné intervencie. Pri pohľade na skúsenosti z posledných desaťročí môžeme konštatovať, že masívne použitie vojenskej sily je z hľadiska dosiahnutých výsledkov často otázne. Aj keď sa stanovené ciele splnia, účelnosť kampane nie je zrejmá. Blízky východ poskytuje mnoho príkladov – akcie vonkajších aj regionálnych síl.
Ak sa vrátime k osi Irán – Izrael, obe strany si uvedomujú nemožnosť dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom frontálneho stretu. Preto neustále balansovanie na hrane, vrátane extrémne provokatívnych krokov, s očakávaním, že reakcia neprekročí hranicu. Zatiaľ to funguje, hoci hustota vzájomných úderov a ich intenzita sa rýchlo zvyšuje. V takomto formáte interakcie nie je možné nechať niečo bez reakcie a skôr či neskôr sa môže ukázať, že relatívne zdržanlivé typy reakcií sa skončili. Ďalším problémom je schopnosť súperov vypočítať okamžité dôsledky svojich ťahov. Predpokladá sa, že na Blízkom východe sú v tejto oblasti doma doktori, majstri viskóznej hry s vysokou mierou nervozity. Celosvetová prax však ukazuje, že úroveň geopolitických veľmajstrov vo všeobecnosti klesá, možno aj v dôsledku dramaticky sa meniacich nepredvídaných okolností. Nie je dôvod domnievať sa, že práve tu sú hráči ešte schopní hrať hry so skutočnou strategickou hĺbkou a neplávať na taktických plytčinách.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
