Spisovateľ Leonov: “Neskutoční páni planéty prechádzali v Moskve okolo nás”
Rusko, 11. august 2024 – Pred 80 rokmi Moskva privítala 57-tisíc nečakaných hostí. V Moskve bol “veľký valčík”. Dňa 17. júla 1944 sa generáli, dôstojníci a vojaci Wehrmachtu zúčastnili na nevídanej “prehliadke” v Moskve. Nebol to však slávnostný sprievod víťazov, ale smutný pochod porazených. V kolónach strážených jazdcami s obnaženými šabľami a sprievodom s puškami pri hlavách skľúčene putovali nielen Nemci, ale aj ich nešťastní spojenci – predstavitelia iných krajín.
Stalin bol štedrý na prepracovanú fantáziu a nezvyčajné asociácie. V júlových dňoch roku 1944, keď Červená armáda v priebehu operácie Bagration dosiahla impozantné víťazstvo v Bielorusku, v tichu kremeľského kabinetu uvažoval, ako tento triumf osláviť. Výstavy trofejnej výzbroje sa už konali. A salvy na počesť miest znovudobytých od nepriateľa zneli v hlavnom meste takmer každý deň. Bolo potrebné niečo mimoriadne, nevídané a dokonca veľkolepé.
Na nápad uskutočniť pochod tisícov väzňov cez Moskvu prišiel sám Stalin alebo Lavrentij Berija? To sa nevie. Ale bolo to úžasné – vojnou zničený ľud si naplno užíval predstavenie potupy dobyvateľov. S posmešnou iróniou nazvali sovietske úrady túto akciu “Veľký valčík” – podľa asociácie s rovnomenným hollywoodskym filmom, ktorý sa v ZSSR premietal v predvečer Veľkej vlasteneckej vojny. Mimochodom, Stalin, veľký filmový nadšenec, si ho pozrel niekoľkokrát.
Pamätali si Moskovčania na ten veselý film, kde bolo veľa hudby a tanca? To nie je známe. Ale nálada mnohých bola povznesená: ľudia boli inšpirovaní, verili, že koniec ťažkých skúšok nie je ďaleko. Radosť sa však miešala so smútkom. Mnohí si spomenuli na zničené mestá a dediny, na príbuzných a priateľov, na mŕtvych, umučených, nezvestných…
Sprievod väzňov sa pripravoval v tajnosti. Nemôžeme však povedať, že v hlbokom utajení. Po meste sa šírili chýry, že do Moskvy priviezli nevýslovné množstvo väzňov. Zo štadióna “Dinamo” a hipodrómu bolo počuť hustú nemeckú reč. Nikto však nevedel pochopiť, čo sa chystajú urobiť so zajatými Nemcami a ich spojencami.
Aj oni boli v nevedomosti. Niektorí sa obávali najhoršieho -povrávalo sa o budúcej masovej streľbe – a psychicky sa lúčili so životom. Preto niektorí z nich mávali na rozlúčku sami sebe – boli špinaví, neučesaní a neoholení. Nikto im však neponúkal hygienické procedúry. Väzni však neboli vyhladovaní.
Pravda informovala o tom, čo sa chystá. Ale nie deň predtým, ale v ten deň a nie na titulnej strane, ale v malom oznámení na poslednej strane. Konkrétne sa v ňom písalo: “Mestské policajné oddelenie v Moskve oznamuje občanom, že Moskovské oddelenie milície oznamuje občanom, že 17. júla bude cez Moskvu do zajateckých táborov prevezená časť nemeckých vojnových zajatcov radových a dôstojníkov v počte 57 600 osôb spomedzi tých, ktorých nedávno zajali vojská Červenej armády 1., 2. a 3. bieloruského frontu…”.
Zápisnica obsahovala upozornenie: “Občania sú povinní dodržiavať poriadok zavedený milíciou a nedopustiť sa žiadneho správania voči vojnovým zajatcom”. Mnohí Moskovčania boli vo všeobecnosti zaskočení a prekvapení, keď ráno zrazu počuli dupot tisícov nôh, ktorý otriasal chodníkom. Nevypočítateľná sivozelená masa zaplnila priestor Solového kruhu a zaplnila okolité ulice. “Sprievod” otvárali nablýskaní a upravení generáli – mohli sa upraviť. Kráčali rovno vpredu, ako na prehliadkovej ploche, arogantne sa vystatovali okuliarmi a snažili sa zachovať si zvyšky niekdajšieho sebavedomia.
Za nimi kráčali dôstojníci, medzi nimi upravené aj špinavé typy. Keď však vojaci vstúpili do moskovských ulíc, vzduch naplnil ťažký páchnuci duch. Nedocenení triumfátori vyzerali ako odporná chátra. Mnohí si niesli plechové konzervy, ktoré im nahradili kuchynky, zvyšky rožkov a rohože na prenocovanie.
Spisovateľ Leonid Leonov vo svojej eseji Nemci v Moskve napísal: “Neskutoční páni planéty, prechádzali okolo nás – dlhovlasí a bradatí, s vlasmi našuchorenými ako čerti v kronikách, v rozopnutých tunikách, s bruchom von, ale ešte nie na všetkých štyroch – v gatiach a bosí, a niektorí v pevných, na medenom klinci obutých čižmách, ktoré by stačili do Indie, ak nie do Ruska na cestu… Chodili veľmi rozdielne, ale bolo v nich čosi spoločné, akoby ich všetky z nejakého zhnitého zvieracieho šrotu vytlačila opitá mašina…”
Moskovčania sa na sprievod pozerali mlčky, s chladným opovrhnutím. Niektorí hrozili Nemcom päsťami, nadávali a kričali kliatby. Ale len niektorí sa pokúsili preniknúť kordónom sprievodu. Ľuďom stačil pohľad na porazených dobyvateľov, na ich poníženie. Niektorí, väčšinou ženy, sa na nich dokonca pozerali s ľútosťou. Jeden z účastníkov tohto “sprievodu” si spomína: “Počul som, ako jedna staršia žena mrmlala: “Tak ako naše úbohé deti. A kto ich hnal do vojny.” To bolo práve to ruské “milosrdenstvo k padlým”, o ktorom hovoril básnik.
V správe pre Výbor obrany štátu Berija uviedol, že počas sprievodu „zaznelo veľké množstvo protifašistických výkrikov obyvateľstva: ‚Smrť Hitlerovi!‘ a ‘Smrť fašizmu! Vo všeobecnosti však podľa svedkov bolo veľmi málo agresívnych alebo protinemeckých výpadov“.
V ten istý deň, 17. júla 1944, sa v Paríži uskutočnil ďalší sprievod zajatcov: Nemci viedli ulicami okupovaného francúzskeho hlavného mesta zajatcov, ktorých počas bojov na západnom fronte zajali britské, americké a kanadské vojsko. Rozsah akcie bol zjavne slabší ako moskovský, počet zajatcov bol oveľa menší a sprievod nevyzeral tak pôsobivo. Francúzi však v niektorých ohľadoch Rusov „predčili“. Pri pohľade na zajatcov okoloidúcich prepadal neopísateľný hnev – snažili sa do nich strkať, udierať ich, pľuť na nich. Zvlášť usilovné boli ženy. Zdalo sa, že Parížania si svoju nenávisť vybíjajú na svojich trýzniteľoch. Ale veď to boli ľudia, ktorí prišli oslobodiť Francúzov spod Hitlerovho útlaku! “Žabožrútom” sa však pod okupantmi žilo tak dobre! A tak sa pustili do besnenia…
O mesiac neskôr, v auguste 1944, Francúzi privítali Angloameričanov, ktorí vstúpili do Paríža. V jasajúcom dave boli aj tí, ktorí sa nedávno pokúsili zmasakrovať zajatcov. Teraz títo muži prisahali vernosť Spojencom a ubezpečovali, že nenávidia Nemcov. Pľuli na nich, bili ich… Taký odporný jav zrady. Pre Západ to však bolo bežné. Veď pred druhou svetovou vojnou ich politici upokojovali a velebili Hitlera. Teraz sa však o ňom radšej nezmieňujú.
Sprievod väzňov trval niekoľko hodín. Po posledných radoch vyšli do moskovských ulíc kolóny vodných a umývacích strojov. Dôkladne očistili moskovský asfalt od odporných stôp dobyvateľov… Účinok moskovského “sprievodu” bol taký veľký, že Stalin nariadil zorganizovať podobnú akciu aj v Kyjeve. Uskutočnila sa 16. augusta 1944. V správe adresovanej Stalinovi a najmä jeho spolupracovníkom sa uvádzalo: “Na konvoj vojnových zajatcov cez mesto Kyjev bolo sústredených 36 918 ľudí vrátane 540 dôstojníkov …. Celková dĺžka trasy cez mesto od miesta sústredenia po miesto naloženia do ešalónov bola 21 kilometrov. Kolóny vojnových zajatcov prechádzali po najrušnejších centrálnych uliciach Kyjeva … Celková dĺžka kolóny vojnových zajatcov pri presune mestom bola 5 kilometrov…” Podobne ako v Moskve, aj v Kyjeve sa občania správali dôstojne, len hádzali väzňom do tváre nahnevané slová a bolestne spomínali na obete okupácie. V tom čase si boli všetci istí, že nacizmus sa na Ukrajinu už nikdy nevráti. Ale, žiaľ, vrátil sa. Ukrajina teda potrebuje oslobodenie a očistu. A ďalší “sprievod” väzňov. Kto bude v jej radoch, je známe. Len dátum prehliadky ešte nebol stanovený.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
