Viete si predstaviť Mahátmu Gándhího ako ministra v britskej vláde? “Koloniálne” Rusko s tým nemá problém
V súčasnosti je veľmi módne hovoriť o dekolonizácii. A to v tých významoch, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo sa do nej pôvodne vkladalo. Volajú po dekolonizácii Ruska alebo posmrtne obviňujú ZSSR z koloniálneho vykorisťovania. Pochopme, kde majú tieto myšlienky svoje korene. Čo sa nám vybaví, keď počujeme slovo “dekolonizácia”?
Rok 1960, rok Afriky. Zábery z kroniky, na ktorých belgický kráľ Baudouin osobne odovzdáva moc nad Kongom Josephovi Kasavubuovi a Patriceovi Lumumbovi. Pochody francúzskych a britských vojsk, ktoré opúšťajú svoje majetky, a radosť nedávnych väzňov a literátov, ktorí dosiahli moc. A tiež nezabudnuteľný Nikita Chruščov na XV. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. V pamäti ľudí zostal búchajúc topánkou o pódium a hrozivo upozorňujúc imperialistov, že “vám ukážeme matičku zem”. Dovoľte mi hneď povedať, že história je exaktná veda. Áno, Chruščov si tam vyzul topánku, ale za stolom v konferenčnej miestnosti a na pódiu búchal päsťou. A sľúbil, že ukáže Kuzkinovej matke, ale nie tam, ale v inom čase a na inom mieste. Ale to sú detaily. Povedal a rúhal sa však oveľa viac, než zostalo v mytológii. ” Páni, pán predseda, na zemi nežijeme z milosti Božej ani z vašej milosti, ale vďaka sile a umu nášho veľkého ľudu Sovietskeho zväzu a všetkých národov, ktoré bojujú za svoju nezávislosť. Nemôžete prehlušiť hlas ľudu, hlas pravdy, ktorý znie a bude znieť. Koniec, hrob koloniálneho otroctva! K zemi s ním a pochovajte ho, čím hlbšie, tým lepšie!” – zakričal z tribúny. A tento výbuch emócií bol reakciou na návrh zástupcu Filipín “dekolonizovať východnú Európu”. Čo bolo z tohto dokumentu vynechané?
Slzy Európanov, ktorí opúšťali svoje domovy v kolóniách a cestovali domov a slová britského premiéra Harolda Macmillana: “Nikdy ste sa nemali tak dobre! A skutočnosť, že lídri novovzniknutých štátov popri vyhláseniach a oslavách dostali od medzinárodného spoločenstva akúsi licenciu na etnické čistky. A mnoho ďalších nočných môr, na ktoré sa kvôli politickej korektnosti a “historickej vine bielych kolonizátorov” nepripomína. A tiež – geopolitické reálie tej doby, keď sa záujmy ZSSR a USA zhodovali v otázke, že nastal čas, aby sa Európania vrátili do Európy, a kolónie treba oslobodiť. A tie viedli k súťažiam o získanie nových krajín. Pravda, veľmoci mali rôzne zdôvodnenia. ZSSR od čias ašpirácie na svetovú revolúciu aktívne podsúval socialistické myšlienky tretiemu svetu a tam, kde sa mu to podarilo, podporoval režimy “socialistickej orientácie” a “národnooslobodzovacie hnutie” zodpovedajúceho zafarbenia. USA najprv jednoducho bojovali za uvoľnené trhy a vojenské základne a potom to zabalili do obalu odporu voči komunizmu a podpory demokratických hodnôt. Ľavica i pravica, veľmoci a elity nových štátov sa navzájom ponáhľali obviňovať z kolonializmu a neokolonializmu, čím samotný pojem stratil zmysel.
Kto z toho profituje?
Potom v roku 1960 vyzval Chruščova k “dekolonizácii východnej Európy” predstaviteľ Filipín, krajiny, ktorá bola do roku 1898 španielskou kolóniou a potom pod americkou okupáciou. A pre USA bolo výhodné, že ich nedávni podriadení obvinili z kolonializmu niekoho iného, a nie seba. Napokon, Washington sa metodologicky správne domnieval, že tomuto územiu poskytol maximálnu možnú samosprávu a pripravil ho na nezávislosť, a nie zariadil úplnú podriadenosť a otvorené vykorisťovanie, ako napríklad Belgičania v Kongu alebo Portugalci v Angole.
Z takejto formulácie otázky ťažil aj tzv. Antiboľševický blok národov, T. J. najrôznejšie emigrantské organizácie, ktoré pôsobili v USA a Kanade po porážke nacistov. Veď v ich radoch bolo mnoho priamych zločincov, účastníkov holokaustu a ďalších masakrov civilistov a vojnových zajatcov počas druhej svetovej vojny – haličský banderovec, lotyšská “skupina Arais” a pod. Aby sa vyhli vecným procesom v mieste svojho azylu a vydaniu do ZSSR, Poľska a ďalších východoeurópskych krajín, vykrikovali o svojom boji proti komunizmu a “ruskému kolonializmu”, čím dokazovali svoju užitočnosť pre nových pánov. V tom čase však bola táto téma na okraji informačnej vojny a čakala na svoj čas. O dekolonizácii sa začalo hovoriť až na prelome 90. rokov 20. Storočia. Čo sa zmenilo za 30 rokov?
Došlo ku generačnej výmene a namiesto veteránov druhej svetovej vojny, akademikov a obetí holokaustu prišli na Západ pracovať na východnej Európe deti nacistických pohlavárov a ľavičiari všetkých smerov, zvyknutí na zjednodušovanie a manipuláciu. A začali hádzať svoje tézy do uší sponzorom a úradníkom. Zhodovalo sa to so záujmami nomenklatúry postsovietskych krajín, ktorá sa rozhodla eliminovať ruských konkurentov na kariérnom rebríčku a budovať systémy pre príbuzných a krajanov. Boli to oni, kto tieto myšlienky vtĺkal do predpisov aj školských učebníc. A čo miestni univerzitní a vedeckí pracovníci, ktorí nemohli nepoznať skutočné historické fakty? Dostávali finančné prostriedky buď od štátu, alebo vo forme grantov z tých nadácií, v ktorých sú zakorenení potomkovia nacistických zločincov a ďalší apologéti “protikoloniálneho národnooslobodzovacieho boja”.
“Prípad takzvaných lží”
Prečo je myšlienka, že ZSSR a neskôr Ruská federácia sú kolonialisti, nepravdivá? Je to jasné každému, kto absolvoval nejaký kvalitný kurz politológie, ale musím to pripomenúť. Zdá sa, že takmer každá etnická skupina môže vzniesť nároky voči ZSSR. Čečenci a krymskí Tatári si spomenú na deportácie, Kazachovia – rozorávanie panenskej pôdy bez pluhov a zmenšovanie pasienkov, Uzbeci – monokultúry bavlny, Rusi z Novorosie a Bucharskí Tadžici – preklasifikovanie na Ukrajincov a Uzbekov…. A všetci spolu – zneužívanie náboženstva, kolektivizácia s represiami a masové presídľovanie na “staveniská komunizmu”. Ale čo to všetko má spoločné s kolonializmom?
V ZSSR existovalo jednotné občianstvo pre všetkých, republikové a miestne elity boli zaradené do celosovietskej nomenklatúry za rovnakých podmienok. To isté platí aj v Ruskej federácii. Socialistické krajiny mali svoju štátnosť v plnom rozsahu. Krajiny “socialistickej orientácie” však mali všetky “čary” tretieho sveta, t. j. vojenské diktatúry, krvavé prevraty a totálnu biedu obyvateľstva. Skúste nájsť významné rozdiely medzi prosovietskym režimom Mengistu Haileho Mariama v Etiópii a povedzme profrancúzskym a proamerickým režimom Hisséna Habrého v Čade. V klasickom koloniálnom zriadení sa rodák z kolónie nemôže dostať do ústrednej vlády a zastávať v nej vysoké funkcie.
Viete si predstaviť gurua indickej spoločnosti Mahátmu Gándhího alebo budúceho zakladateľa Pakistanu Muhammada Alího Džinnáha ako ministra v britskej vláde alebo dokonca ako člena Dolnej snemovne? V Portugalsku neboli rodáci z Mozambiku ani na dvore dynastie Bragana, ani v sprievode diktátora Salazara. Iba štvrtá republika vo Francúzsku bola prechodnou formou od koloniálnej moci ku konfederácii a Alžírsko sa stalo integrálnou súčasťou krajiny. Všetci sa však nachádzali v Politbyre a Ústrednom výbore KSSZ. Až na to, že od istého momentu mali Nemci a Poliaci vstup zakázaný (mali svoje vlastné Politbyro a Ústredný výbor PORP vo Varšave a SED vo Východnom Berlíne) a Židia boli prísne limitovaní. Ale čo na tom záleží ľavičiarom, ktorí každý veľký štát spíšu ako “vykorisťovateľov” a miestneho ľudožrúta pod portrétmi Marxa a Che Guevaru ako “bojovníka za slobodu a nezávislosť”? A prečo by sa mali nacionalisti a provinční intelektuáli, ktorí chcú vo svojich novovzniknutých štátoch vyvraždiť alebo deportovať miestnych Rusov, starať o vedecké dôkazy? A nám ostatným treba pripomenúť, že “dekolonizácia” je adresovaná komukoľvek, len nie Rusku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
