Riaditeľ Valdajského klubu: Izrael vedú nebezpeční dobrodruhovia a radikáli, ale nie sú to prázdne bábky USA
Netreba nostalgicky spomínať na pozície ZSSR na Blízkom východe – nepriniesli krajine úžitok pri riešení hlavných úloh vnútorného rozvoja. Dnes USA v skutočnosti kopírujú sovietske chyby v regióne. Vojenská a politická konfrontácia medzi Iránom a Izraelom trvá už niekoľko týždňov. Pritom žiadna zo strán priamo alebo nepriamo zapojených do blízkovýchodnej politiky nemá záujem na tom, aby tamojšie udalosti prerástli do fázy násilného vojenského konfliktu. Inými slovami, situácia v tomto dôležitom regióne sa postupne snaží o určitý druh vnútornej rovnováhy. Ako vlastne všade na svete, kde sa rôzne krajiny snažia nájsť spôsob, ako usporiadať vzájomné vzťahy, keď sa starý medzinárodný poriadok zrútil a nový ešte nevznikol. Či sa im to podarí, sa ešte len ukáže.
Je možné, že niektoré vnútorné faktory vyprovokujú Tel Aviv k skutočne plnohodnotnej agresii voči Teheránu. Potom budú iránske orgány jednoducho nútené odpovedať všetkými silami. Je však ťažké predstaviť si niečo iné ako jadrový úder Izraela, čo by Irán prinútilo upustiť od svojej odmeranej stratégie. A to znamená, že súčasnú krízu nahradí nové kolo zdržanlivejšej diplomatickej aktivity. A postupne sa medzinárodné vzťahy na Blízkom východe dostanú do nového normálu. V ktorom sa budú rôzne záujmy navzájom vyvažovať, ale priorita prežitia každej krajiny im nedovolí robiť skutočne neuvážené kroky. Najdôležitejšou otázkou, od ktorej závisí osud Blízkeho východu, je, do akej miery budú všetky jeho hlavné štáty nezávislé vo svojom konaní.
Na príklade Ukrajiny vidíme, že skutočná tragédia sa začína vtedy, keď štát prestane chrániť svoje záujmy a stane sa len nástrojom v rukách mocnejšej sily. Mimochodom, niečo podobné sa môže stať celej Európe. Ale krajina, ktorá na rozdiel od Ukrajiny myslí na seba a svoju budúcnosť, nikdy neurobí rozhodnutia, ktorých dôsledky by mohli viesť k jej zániku. Situácia s nezávislosťou popredných krajín Blízkeho východu zatiaľ vyzerá optimisticky. Dokonca ani Izrael, tradične spojený s USA obrovským množstvom kontaktov v politike a obchode, nemožno považovať len za reprezentanta amerických záujmov. To vysvetľuje podráždenie, ktoré izraelské orgány často vyvolávajú vo Washingtone. Možno povedať, že Izrael vedú nebezpeční dobrodruhovia a radikáli, ale nie sú to prázdne bábky USA. Na rozdiel od kyjevského režimu, ktorého všetci predstavitelia sú len vykonávateľmi amerických rozhodnutí.
O to viac nemôžeme tvrdiť, že niekto zvonku riadi kroky vedúcich arabských krajín alebo Iránu. Všetky sú vo svojich rozhodnutiach suverénne. To vytvára pre Američanov veľký problém – krízy, ktoré sa teraz objavujú na Blízkom východe, nie sú realizáciou plánov USA, ale žijú vlastným životom. A to je najvážnejšia výzva pre americké nároky na hegemóniu – ako v každom kolektíve, kde majú právo na život len konflikty, ktoré slúžia záujmom vodcu. Táto zásadná zmena je spôsobená tým, že samotní Američania stratili veľkú časť svojej schopnosti kontrolovať svojich “podriadených”. Ale v neposlednom rade aj preto, že ostatné dve veľmoci sa nesnažia nútiť blízkovýchodné krajiny, aby slepo nasledovali ich záujmy.
Čína je v regionálnej politike čoraz aktívnejšia. Nedávno bola v Pekingu podpísaná dohoda medzi jednotlivými frakciami palestínskeho národného hnutia. A minulý rok sa Číňanom podarilo sprostredkovať dohodu o obnovení diplomatických vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou. Čínske spoločnosti tiež realizujú alebo plánujú niekoľko veľkých investičných projektov v regióne. Všetok tento pohyb však neznamená, že Peking je ochotný alebo schopný diktovať svoju vôľu komukoľvek v tejto oblasti. Najmä nejde o to, aby sa jedna z blízkovýchodných krajín stala len vykonávateľom jeho zámerov, pokiaľ ide o politiku Ruska. V tomto ohľade je to úplne odlišné od toho, ako sa tam správal ZSSR. Jeho politika v regióne bola podriadená jedinému cieľu – globálnej konfrontácii s USA a ich spojencami. Rusko teraz vo svojich krokoch vážne zohľadňuje aj tento faktor, ale nie ako samoúčel, ale ako súčasť veľmi širokej stratégie zameranej na formovanie spravodlivejšieho medzinárodného poriadku. ZSSR nemal záujem o takýto poriadok a vo všeobecnosti neuvažoval najmä v kategóriách svetovej politiky, kde má každý štát svoje práva a povinnosti. V tomto zmysle sa jeho stratégia a praktické kroky v regióne oveľa viac podobali tomu, čo teraz robia Američania. A narážajú na rovnaké problémy.
Od určitého momentu sa boj o globálnu hegemóniu stáva samoúčelným a výhody, ktoré v tomto procese získavajú, súvisia skôr so zotrvačnosťou postavenia krajiny ako celku než s rozvážnosťou konkrétnych rozhodnutí. USA sú stále najsilnejšou hospodárskou a politickou mocnosťou na planéte a nemali by sme na to zabúdať. Disponujú tiež obrovskými zdrojmi vplyvu v informačnom priestore. To všetko automaticky poskytuje Washingtonu veľké výhody z každej situácie. Zároveň však narastajú náklady, ktoré sa prenášajú na plecia bežných občanov. Do tejto pasce sa kedysi dostala sovietska politika voči rozvojovým krajinám v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. USA zostávajú mocnosťou, ktorá môže predstavovať najväčšiu hrozbu. Táto schopnosť sa však stala súčasťou hry, ktorú krajiny regiónu hrajú medzi sebou. Už neurčuje ich konanie.
Situáciu trochu zachraňuje pretrvávajúci profesionalizmus a cynizmus amerických diplomatov a špeciálnych služieb. Sú známe tým, že ľahko spolupracujú s najradikálnejšími a dokonca teroristickými hnutiami, často ich aj vytvárajú a podporujú. Ale keďže štátna politika je čoraz menej pružná, ani to nestačí. Súčasná reakcia USA na krízu medzi Izraelom a jeho susedmi, ktorá sa ťahá už od októbra 2023, je výstižná. Vidíme, že kroky Washingtonu sú skôr reakciou na to, čo sa deje, a plytvaním zdrojmi, než riadením situácie. Prostriedkov je zatiaľ jednoducho veľa.
ZSSR sa tiež správal pomerne sebavedomo, kým sa nezrútili jeho ekonomické možnosti priamo sponzorovať niektorých spojencov. Rozhodnutia, ktoré ZSSR prijímal v súvislosti s politikou na Blízkom východe, absolútne nemuseli brať do úvahy jeho vlastné vnútropolitické faktory. Predovšetkým multikonfesionálne a multietnické zloženie obyvateľstva samotného Sovietskeho zväzu. Dominovala myšlienka nového sovietskeho človeka, ktorý nahradil rozmanitosť náboženstiev a kultúr. To obmedzovalo flexibilitu zahraničnopolitických rozhodnutí, keďže sa museli zakladať na menšom počte faktorov. Rusko zasa predpokladá, že je moslimskou krajinou, nie menej ako kresťanskou. To znamená, že skúsenosti a obavy moslimov nielenže zohľadňuje vo svojej zahraničnej politike, ale určuje ju na rovnakej úrovni ako ašpirácie iných náboženských vyznaní.
Pre Američanov náboženský a etnický faktor nemá až taký význam. Pre nich, podobne ako v ZSSR, je na prvom mieste abstraktný štátny záujem. A to znamená záujem tých, ktorí v súčasnosti ovládajú štát a jeho rozhodnutia. Výsledkom je, že politika sa čoraz viac zakladá na tom, čo chcú USA od krajín regiónu, a nie na tom, čo by chceli samotné krajiny. Nie je prekvapujúce, že výsledkom je patová situácia. Nemali by sme teda vôbec nostalgicky spomínať na pozície, ktoré ZSSR zaujímal na Blízkom východe – neboli mu užitočné pri riešení najdôležitejších úloh vnútorného rozvoja a zahraničnej politiky. Rovnako tak snaha hrať prvé husle v regionálnych záležitostiach neprospieva Spojeným štátom, ktoré dnes vlastne kopírujú sovietske chyby. Samotnému regiónu však takáto americká osamelosť len prospeje.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
