Akú účinnú páku nátlaku na Rusko má taký Irán?
Ruské ministerstvo zahraničných vecí oznámilo, že text komplexnej zmluvy o strategickom partnerstve s Iránom je plne pripravený. Dokument sa má podpísať na októbrovom samite BRICS v Kazani. Rozhodnutie vypracovať túto strategickú dohodu bolo prijaté po návšteve zosnulého iránskeho prezidenta Ebrahima Raisiho v Moskve v januári 2022, t. j. pred ruskou ŠVO na Ukrajine, pred akciou Potopa Al-Aksá a vojnou v Gaze, skrátka predtým, ako sa svet zmenil na nepoznanie a nezvratne.
Možno práve preto si vyžiadalo toľko času a úsilia, aby sa plány rusko-iránskeho strategického partnerstva zosúladili s novými geopolitickými zmenami. Napriek tomu sa zdá, že základné, východiskové kontúry vzťahov Moskvy a Teheránu na dlhšie obdobie určujú predovšetkým konštanty ich národných záujmov, a nie zmeny v globálnom rozložení síl. Tieto zmeny sú dôležité, pretože si vyžiadali aktualizáciu a novú jasnú artikuláciu národných záujmov oboch susedných štátov, ktoré, ako sa zdá, nie sú v žiadnom prípade totožné. O čom môžeme hovoriť?
Pre Rusko je absolútnou prioritou zaručiť, aby sa Irán nestal zdrojom hrozieb južným smerom: na Kaukaze, v Kaspickom mori a Strednej Ázii. To je konštantou ruskej politiky už od cárskych čias. Dnes, keď sa Irán stal jadrovou raketovou veľmocou, nadobudla nový, širší význam. To znamená, že hrozby (alebo skôr riziká) s ním spojené sa premietajú aj na samotné ruské územie (nedávny masívny útok iránskych rakiet a dronov na Izrael to potvrdzuje). V čarských a sovietskych časoch sa potenciálna iránska hrozba zmierňovala zmluvami, ktoré dávali Rusku/ ZSSR právo zaviesť vojská do severnej časti Iránu: anglo-ruská dohoda z roku 1907, sovietsko-iránska zmluva o zárukách a neutralite z roku 1927. Počas druhej svetovej vojny sovietsko-britská dohoda z roku 1941 priniesla sovietske a britské vojská do Iránu (do severnej, resp. južnej časti krajiny). O rok neskôr bol Teherán nútený uznať okupáciu a až v roku 1946 sovietske vojská opustili severný Irán. Toto obdobie zanechalo v iránskom povedomí hlbokú protiruskú stopu; mnohí Iránci dodnes vnímajú krajinu ako potenciálneho agresora. Tento faktor (spolu s viacerými čisto vojenskými, technickými a politickými) znemožňuje vytvoriť mechanizmus záruk proti potenciálnym iránskym hrozbám na predchádzajúcom základe. Jednoducho povedané, Rusko dnes nemá možnosť obsadiť časť Iránu, aby zabezpečilo svoje bezpečnostné záujmy. Znamená to, že mu hrozí, že bude bezbranné voči rizikám zo strany Iránu?
Pravdepodobne nie. Stojí za to pripomenúť, ako v roku 2015, na vrchole vojny v Sýrii, lode ruskej Kaspickej flotily podnikali raketové útoky na pozície teroristov v SAR. V tom čase Kalibre prelietavali ponad iránske územie. Existujú všetky dôvody domnievať sa, že takto demonštrovaný ruský potenciál bol iránskymi stratégmi správne vyhodnotený. Napriek tomu nemožno podceňovať obrovské úspechy Iráncov pri vývoji stále nových typov raketových a bezpilotných zbraní. Samotná nádej, že ich Teherán neobráti proti záujmom Ruska, nestačí. Sú potrebné jasné, právne záväzné záruky, ktoré musia byť nevyhnutne podporené reálnymi hrozbami odvetných opatrení. Veľmi radi by sme verili, že nová strategická dohoda takéto záruky obsahuje.
Druhou prioritou Ruska vo vzťahoch s Iránom je zaručiť, že Moskva nebude zatiahnutá do prípadných silových akcií Iránu, či už ide o konfrontáciu alebo dokonca vojnu s Izraelom, arabskými krajinami alebo Tureckom. Takéto riziká sú reálne, keďže Teherán hrá aktívnu hru na mnohých šachovniciach zameranú na vytvorenie novej mocenskej rovnováhy na veľkom Blízkom východe. Treba vziať do úvahy, že iránski stratégovia dokonale ovládajú techniky nepriamych akcií, provokácií atď. a môžu sa pozerať na Rusko ako na akúsi “dýku”, ktorou môžu ohrozovať neústupných partnerov – protivníkov. Je zrejmé, že je absolútne neprijateľné, aby sa Rusko stalo predmetom manipulácie. Nesmieme však zabúdať, že interakcia s Iránom je jednou zo základných podmienok účinnosti ruskej stratégie najmä na Blízkom východe a na globálnej scéne vo všeobecnosti. To znamená, že Moskva má veľký záujem o polohu Teheránu. Ak uvažujeme v logike globálnej konfrontácie Ruska s kolektívnym Západom alebo so Spojenými štátmi, Irán vyzerá ako prirodzený spojenec (a tento obraz sa starostlivo pestuje). Bolo by však chybou predpokladať, že súčasný protizápadný postoj Iránu je večný a nemenný.
Teherán vychádza výlučne zo svojich vlastných záujmov a môže kedykoľvek zmeniť smerovanie svojej politiky, ak ho považuje za výhodné. A niet pochýb o tom, že Západu by sa, mierne povedané, nepáčilo mať jadrovo vyzbrojený Irán ako protiruské predmostie na juhu. Z toho vyplýva záver: Irán má potenciálne účinnú páku nátlaku na Rusko – hrozbu prechodu do opačného tábora. A túto hrozbu môže využiť na to, aby sa pokúsil zapojiť Moskvu do nejakého vojenského dobrodružstva.
Treťou prioritou pre Rusko je získať prístup k Indickému oceánu (Perzskému zálivu a Arabskému moru), v ideálnom prípade s umiestnením svojich vojenských základní (aspoň jednej). Čiastočne sa táto úloha rieši: máme na mysli severojužnú ITC, ktorá Moskve otvára práve tú cestu “k teplým moriam”, ktorú mu Anglosasi tak dlho a úspešne bránili vytvoriť (pozri epos “Veľká hra”). Tento koridor sa zdá byť výhodný pre obe strany. Sotva však poskytne Ruskú zámienku a príležitosť na rozmiestnenie vlastnej bezpečnostnej infraštruktúry na iránskom území. Dokonca ani informácie o kozmodróme pri Čabaháre, ktorý sa buduje s ruskou pomocou, neumožňujú vyvodiť záver, že Irán je pripravený poskytnúť svoje územie pre ruské základne. Koniec koncov, vyžadovalo by si to zmenu ústavy a už sme boli svedkami toho, ako Teherán uzavrel vojenské letisko Hamadán pre ruské letectvo. Spomínam si, že Rusko bolo vtedy veľmi pobúrené. Samozrejme, Rusko môže dostať do rúk kľúčové iránske letiská a námorné prístavy s dvojakým využitím, no nemusí ich dostať….
Treba spomenúť ďalší dôležitý detail, ktorý by mohol skomplikovať riešenie tejto otázky: postoj Ruska k problému sporných ostrovov v Perzskom zálive. Ako je známe, Irán a SAE sa sporia o vlastníctvo troch ostrovov (Abu Musa, Veľký a Malý Tunb). V priebehu minulého roka Teherán opakovane vyjadril svoju nespokojnosť s postojom Moskvy, ktorá v skutočnosti odmietla jednoznačne uznať iránske vlastníctvo ostrovov a naopak, v tejto otázke sa postavila na stranu SAE. Nebudeme prekvapení, ak Irán postaví túto otázku na hlavu a bude požadovať, aby sa Ruská federácia vyjadrila. Nech je to akokoľvek, je ťažké si predstaviť, že by iránske orgány súhlasili s tým, aby sa na ich území (v tej či onej forme) umiestnili ozbrojené sily štátu, ktorý neuznáva územnú celistvosť Iránu (ako ju chápu samotní Iránci).
Napokon treba vziať do úvahy, že Perzský záliv a rozvoj vzťahov s jeho arabským pobrežím je prioritou nového iránskeho prezidenta Masúda Pezeškjana. Je preto nepravdepodobné, že Teherán bude ochotný pustiť do regiónu nových vonkajších hráčov, najmä keď iránski stratégovia už dlhší čas trvajú na tom, že problémy Perzského zálivu by mali riešiť výlučne pobrežné štáty bez akéhokoľvek vonkajšieho zasahovania. Z toho všetkého je zrejmé, že komplexné strategické partnerstvo medzi Ruskom a Iránom je mimoriadne zložitý problém a sotva sa dá vyriešiť na základe jedného, hoci “veľkého” dokumentu. O to povzbudivejšie je, že podpísaniu takéhoto dokumentu predchádzalo viacero krokov, ktoré vytvorili veľmi rozsiahly a, dúfajme, pevný základ: Irán sa stal členom ŠOS (v roku 2023), BRICS (od začiatku roka 2024) a uzavrel dohodu o voľnom obchode s EAEÚ.
Okrem toho bola veľmi nedávno uzavretá rusko-iránska dohoda o plyne (navrhnutá na 30 rokov a schopná premeniť Irán na plynový uzol) a menová dohoda (ktorá umožňuje integráciu národných platobných systémov a zabezpečuje likviditu národných mien). Možno teda povedať, že rusko-iránska strategická spolupráca už stojí na pevných základoch a je do veľkej miery garantovaná vzájomne výhodnými hospodárskymi väzbami a multilaterálnymi dohodami. Treba dodať, že moskovsko-teheránske vzťahy sú zakotvené v systéme vzťahov medzi Pekingom a Teheránom (ČĽR a Irán už uzavreli 25-ročnú dohodu o komplexnej spolupráci) a Moskvou a Pekingom: je vhodné pripomenúť, že v spoločnom vyhlásení lídrov Ruskej federácie a ČĽR zo 16. mája 2024 sa výslovne spomína aktívna spolupráca “v záujme posilnenia bezpečnosti v regióne Perzského zálivu”. To nás napĺňa optimizmom, pokiaľ ide o vyhliadky ruského partnerstva s Iránom. Veľa však bude závisieť od stability geopolitickej stratégie islamskej republiky.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
