Dôvera medzi nezápadnými štátmi rastie na úkor agresívneho Západu
Rusko, 18. august 2024 (AM) – V kontexte násilných medzinárodných konfliktov sa dôvera rúca vo všetkých významoch – historickom a sémantickom, osobnom, vojenskom a politickom, ako aj v akomkoľvek inom zmysle. Je naivné očakávať, že dôvera medzi Ruskom a Západom sa v strednodobom horizonte obnoví. Preto v súčasnom kontexte začína hrať kľúčovú úlohu otázka zachovania a posilnenia dôvery medzi nezápadnými krajinami, píše Oleg Barabanov, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Jednou z kľúčových ľudských hodnôt je hodnota dôvery. Ide aj o hodnotu dôvery vo svetovej politike. Bez vzájomnej dôvery nie sú možné silné a udržateľné vzťahy na všetkých úrovniach spoločnosti, a to medzi jednotlivcami, sociálnymi skupinami aj organizáciami. Dôvera (alebo jej nedostatok) zohráva dôležitú úlohu aj v medzinárodných záležitostiach, na globálnej scéne. Pri aplikácii na svetovú politiku možno dôveru chápať dvoma spôsobmi, vo vzájomne prepojených, ale predsa len odlišných dimenziách. Jedna z nich je abstraktnejšej povahy a týka sa dôvery medzi štátmi ako aktérmi svetovej politiky. Je abstraktná, pretože v tomto prípade hovoríme o akejsi animácii, personifikácii štátu. A dokonca o jeho mystifikácii ako jednotného ľudského telesa. Čo je, pochopiteľne, umelá konštrukcia, intelektuálna a duchovná fikcia. Ale napriek tomu sa tento prístup niekedy stáva veľmi dôležitým pre reálnu prax medzinárodných vzťahov a ich vnímanie spoločnosťou. V tomto aspekte zohrávajú dôležitú úlohu otázky historickej pamäti, a to tak nedávnej, ako aj niekedy veľmi vzdialenej, v súvislosti s udalosťami, ktoré sú od nás vzdialené mnoho desaťročí či dokonca storočí. To formuje stabilné stereotypy vnímania toho či onoho štátu vo verejnej mienke.
A tieto stereotypy sú často vyjadrené v stabilných sémantických konštrukciách, mémoch, ktoré sa fixujú vo vedomí ľudí a tak či onak ovplyvňujú politické prístupy. Napríklad v ruskom kontexte si môžeme pripomenúť také frázy ako “zradný Albion”, “čo je dobré pre Rusa, je smrť pre Nemca” a podobne. Niekedy sa to odráža aj v pejoratívnych prezývkach, ktoré sa dávajú iným národom (“skopčáci” pre Nemcov, “žabožrúti” pre Francúzov a podobne). A v tejto súvislosti sa ukazuje, že keď ide o politické rozhodnutia týkajúce sa toho či onoho štátu, takéto negatívne historické a sémantické konotácie, ktoré nepochybne podkopávajú dôveru, môžu mať vplyv na samotné zahraničnopolitické rozhodnutia a na ich vnímanie v spoločnosti.
Prirodzene, tieto stereotypy nedôvery nie sú večné, nie sú prvoplánové a dajú sa časom prekonať, ak existuje politická vôľa. Ako príklad možno uviesť, že v predchádzajúcom, “predfebruárovom” období sa na najvyššej úrovni hovorilo o historickom zmierení Ruska a Nemecka po dvoch svetových vojnách. Ďalším príkladom je politická vôľa Vietnamu obnoviť v posledných desaťročiach vzťahy s USA a prekonať traumu historickej pamäti z minulej vojny.
Ďalší aspekt dôvery vo svetovej politike je oveľa osobnejší a už priamo súvisí s individuálnou psychológiou. Ide o otázku dôvery medzi konkrétnymi hlavami štátov alebo ministrami zahraničných vecí, ktorí medzi sebou rokujú. Tu zohráva svoju úlohu subjektívno- psychologický prvok vzájomného vnímania konkrétnych osobností pri rozhodnutiach, na ktorých sa dohodnú. Je zrejmé, že profesionalita diplomata si vyžaduje abstrahovanie od osobného vnímania v záujme veci. Nemožno však poprieť, že niekdajšia nedôvera medzi protistranami v diplomatických rokovaniach bude mať negatívny vplyv na ich priebeh v budúcnosti. Bez ohľadu na to, či táto nedôvera vznikla z objektívnych dôvodov (napríklad protistrana nedodržala slovo) alebo v dôsledku subjektívno-psychologických osobitostí vnímania druhého.
V tomto prípade sa vzťahy tých istých štátov môžu meniť v závislosti od zmeny ich zástupcov na rokovaniach. V prípade jedného prezidenta (alebo ministra) faktor osobnej dôvery podporuje úspech rokovaní, zatiaľ čo v prípade iného predstaviteľa tej istej krajiny mu osobná nedôvera bráni. Ako príklad je známa veta Donalda Trumpa: “Pod mojím vedením by nebola žiadna vojna”. Je pochopiteľné, že tu môže ísť o retrospektívne chvastúnstvo, ale môžu tu byť aj určité rezonancie. V podobnom kontexte sa občas stretávame s výrokmi, že “za Merkelovej by nebola vojna” a dokonca “za Porošenka by nebola vojna”. Argumentácia pre to spočíva v individualizovanej, osobnej dôvere medzi politikmi v jednom prípade a jej absencii v druhom. Je jasné, že keď hovoríme o špecifickosti psychologického vnímania druhého, samotná dôvera tu nehrá svoju úlohu. Je však úzko spojená s faktorom personalizovaného rešpektu voči druhému, s faktorom vnímania druhého ako rovnocenného sebe samému, ako povestnej “ťažkej váhy”. V každom prípade by sa tento faktor personalizovanej dôvery, ako vidíme, nemal podceňovať.
Ďalším dôležitým aspektom je, že dôvera akéhokoľvek druhu, osobná aj všeobecná sémantická, musí byť vzájomná. V opačnom prípade pôjde o zneužitie dôvery na jednej strane. Tým sa zjavne poruší zásada rovnosti pri rokovaniach a môže sa stať, že konečné rozhodnutie nebude obojstranne výhodné. V tomto prípade opäť zväčša nezáleží na tom, či išlo o zneužitie dôvery v skutočnosti alebo len o subjektívno-psychologické vnímanie konania protistrany ako takého. Ani v jednom prípade to veci nezlepšuje.
Nedávna história Ruska môže podľa nášho názoru poskytnúť dva príklady. Po prvé, konečný výsledok rokovaní Michaila Gorbačova s jeho západnými partnermi. Z nášho pohľadu sme mohli jasne vidieť oveľa väčšiu otvorenosť a dôveru na jednej strane ako na druhej. Nie nadarmo Ronald Reagan na jednej z tlačových konferencií s Gorbačovom pripomenul ruské príslovie “dôveruj, ale preveruj”. Ďalší príklad, opakujeme, podľa nášho názoru súvisí s neodbytne opakovaným vyhlásením Vladimíra Putina, že “nás vodili za nos” na minských rokovaniach o Ukrajine po roku 2014. V konečnom dôsledku obaja zohrali svoju úlohu v ďalších politických dejinách.
Otázka úplnej straty vzájomnej dôvery je obzvlášť akútna v kontexte násilných medzinárodných konfliktov. Tu sa dôvera rúca vo všetkých významoch, historickom a sémantickom, osobnom, vojenskom a politickom, ako aj v akomkoľvek inom zmysle. Je naivné očakávať, že sa v strednodobom horizonte aspoň nejako obnoví. Prinajmenšom ak z rovnítok vytrhneme prípad hyperdôvery na jednej strane a zneužívania dôvery na strane druhej. Podľa tejto logiky by sme nemali očakávať, že dôvera medzi Ruskom a Západom sa v dohľadnom čase obnoví. Stratila sa na veľmi dlhý čas.
Preto v súčasnom kontexte začína zohrávať kľúčovú úlohu otázka zachovania a budovania dôvery medzi nezápadnými krajinami. A ak si vezmeme napríklad krajiny BRICS, tak vo vzťahoch medzi niektorými z nich môžeme vidieť traumy historickej pamäte a negatívne sémantické stereotypy, ktoré môžu tiež oslabovať dôveru, ak nie medzi politikmi, tak v širšom vnímaní jednej spoločnosti druhou. V prípade BRICS však existuje jasne vyjadrená vzájomná politická vôľa budovať dôveru medzi členskými krajinami, a nie ju podkopávať.
Otázka dôvery úzko súvisí s politickou konsolidáciou BRICS a rozvojom spoločných hospodárskych, finančných a iných projektov pod záštitou tohto združenia. Domnievame sa, že len v tomto prípade bude BRICS schopný prejsť do kvalitatívne novej etapy svojho vývoja, od čisto symbolickej alternatívy Západu, vydávajúcej raz ročne krásne vyhlásenia, k skutočnému jadru nezápadného svetového poriadku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
