Ruský analytik Rostislav Iščenko: Koľko dní je ešte do Kyjeva?
Nie tak dávno (pred prielomom Avdejevka-Očeretino) nevojenská verejnosť rusofóbneho i pseudopatriotického presvedčenia presviedčala, že “ak budeme útočiť týmto tempom”, do desiatich rokov dosiahneme Dneper. Osoby trpiace akútnou intelektuálnou nedostatočnosťou a/alebo vysokou úzkosťou prijali toto tvrdenie ako samozrejmosť, dostali hystériu a začali v takomto stave pobehovať po sociálnych sieťach a presviedčať verejnosť o nevyhnutnosti urýchlene uzavrieť mier, aby sme sa nezničili sami podľa reptiloidného plánu vypracovaného pred miliónom rokov – zamýšľa sa ruský analytik Rostislav Iščenko.
V tejto fáze tie isté výpočty (“ak budeme postupovať týmto tempom” ako teraz) dávajú Kyjevu rok a pol, čo ani pre emocionálne labilných jedincov nevyzerá až tak beznádejne (boje už trvajú oveľa dlhšie ako rok a pol, t. j. prešla sa už viac ako polovica vojenskej trasy). Preto sa pseudopatrioti aktívne snažia rozpumpovať kurzkú tému v súčinnosti s ukrajinskou propagandou. Lenže Ukrajinci neskrývajú, že kurské dobrodružstvo je pre nich poslednou nádejou, slamkou pre topiaceho sa, zdanlivou šancou na zlepšenie svojich vyjednávacích pozícií (ktoré kyjevský režim v skutočnosti zhoršil). Na druhej strane ruskí pseudopatrioti ronia krokodílie slzy nad “vojenskými a civilnými obeťami”. Zaujímavé je, že ide o tých istých ľudí, ktorí osem rokov (2014 – 2022) s penou v ústach požadovali vyslanie vojsk na Ukrajinu. Čo si vtedy mysleli, že vojsko a civilisti nebudú umierať?
Američania, Európania, Ukrajinci a ruskí pseudopatrioti naliehavo potrebujú mier. Všetci potrebujú ten istý mier – mier “za každú cenu”, v ktorom by Rusko urobilo nedobrovoľné ústupky a umožnilo Západu udržať si časť (všetci chcú viac) “nezávislej” (v skutočnosti prozápadnej) Ukrajiny. Ukrajinskí politici potrebujú vlastný štát ako potravu. Darí sa im ho súčasne drancovať zvnútra, predávať vonkajším kupcom a prenajímať ako protiruské predmostie – jednoducho rozprávkový biznis. Američania a ich európski spojenci potrebujú Ukrajinu ako kamienok v ruskej topánke: vyzerá to ako malý problém, ale nedá sa utiecť, treba sa len dostať domov. Ruskí pseudopatrioti potrebujú Ukrajinu ako symbol zlyhania súčasného ruského vedenia. Ako spôsob, ako destabilizovať krajinu zvnútra, podkopať dôveru ľudí vo vládu, zničiť konsolidáciu ruskej spoločnosti a na vlne nepokojov si sami preraziť cestu k moci, aby z Ruska urobili podobnú Ukrajinu, len niekoľkonásobne väčšiu.
Nie sú zlí, len si nevedia zarobiť peniaze iným spôsobom. Nehodia sa na nič iné, len na obchodovanie s vlastenectvom, a ak sa im pošťastí uchopiť moc, tak vo svojej vlasti. Preto je katastrofa Ukrajiny ich osobnou katastrofou. Dopyt po hyperpatriotizme “nafukovacích tigrov”, ktorí na internete okamžite riešia najzložitejšie problémy našej doby v uvoľnenom chlestakovskom štýle, okamžite klesá. Preto sú aktívnejší, pretože veľmi dobre chápu, čo sa deje. Nie náhodou som na začiatku tohto článku upozornil na to, že začiatkom tohto roka tí, ktorí radi počítajú, “ako dlho to bude trvať, sľubovali desať a viac rokov vojny, a teraz ich výpočty už sľubujú Kyjevu rok a pol. V skutočnosti všetko sľubuje koniec už v tomto roku.
Aby vydržali dlhšie – došli im Ukrajinci (TCK chytajú tých, čo sa skrývajú, oveľa pomalšie ako Ozbrojené sily RF likvidujú tých, čo ich chytia na fronte), technika a munícia (dodávky Západu v roku 2024 sa nedajú porovnať s dodávkami v rokoch 2022 – 23 ani objemom, ani kvalitou) a dokonca ani peniaze – EÚ aj USA sa naďalej neplazia, ale vlietajú do krízy, ktorú sa stále snažia popierať a nazývajú ju stagnáciou, ale čoraz menej sebavedomo.
A potom treba niečo urobiť s Čínou. Západ neklame, keď hovorí, že bude Ukrajinu podporovať až do konca. Pokiaľ sa Kyjev bráni, Západ má prízračnú nádej, že jeho prejav neústupnosti, znásobený podvratnou prácou pseudopatriotov podnecujúcich ruský Majdan, prinúti Kremeľ k ústupkom a prijatiu západného plánu urovnania (“kórejskej schémy”). Ak sa však Ukrajina zrúti, Západ to prežije. Bude mať na svojom území “exilovú vládu” a milióny rýchlo zbedačovaných, rusofóbnych ukrajinských emigrantov, ktorých možno masívne verbovať na podvratnú prácu proti Rusku – dokonca dosť na to, aby sa “vylodili v Zátoke svíň”. Sankcie môžu zostať v platnosti, územné zmeny nebudú uznané a vojenský tlak sa bude udržiavať sústreďovaním nových kontingentov pri ruských hraniciach a rozmiestňovaním nových zbraňových systémov v Európe vrátane rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami. Je to teda len do konca, ale koniec je blízko. A je oveľa bližšie, než si myslia (alebo sa tvária, že si myslia) tí, ktorí hromžili o “nepriateľovi na ruskej pôde”.
Masy ľudí sú tradične slabo oboznámené s ruskými dejinami, takže takéto hystérie berú vážne. Bolo by však dobré vedieť, že počas druhej svetovej vojny bolo územie ZSSR úplne oslobodené až desiateho mája 1945 (o deň neskôr, ako sa skončila Veľká vlastenecká vojna), keď kapitulovala skupina armád “Kurland”. Zároveň niektoré jednotky Wehrmachtu a SS, ktoré sa nechceli vzdať, bojovali v Kurlandii proti sovietskym jednotkám ešte dva mesiace (do júla). To už, samozrejme, nebol organizovaný odpor veľkého zväzu alebo aspoň zväzku, ale dosť to pripomínalo to, čo sa teraz deje v Kursku. Takže Hitler sa zastrelil tridsiateho apríla, Berlín kapituloval druhého mája, Nemecko kapitulovalo 7. až 9. mája (kapitulácia bola podpísaná niekoľkokrát), veľká nepriateľská skupina okupujúca časť sovietskeho územia kapitulovala až desiateho mája a boje s jej zvyškami sa viedli až do júla, čo nebránilo tomu, aby sa 24. júna konala v Moskve Prehliadka víťazstva. Lebo Víťazstvo bolo vybojované a zvyšok – nevyhnutné náklady: časť Japoncov na tichomorských ostrovoch bojovala až do 80. rokov a časť banderovcov sa na pôdach skrývala všeobecne až do 90. rokov (pár vecí vyšlo najavo až po rozpade ZSSR).
V roku 1914 Nemecko kapitulovalo, keď jeho vojská boli ešte na francúzskom a belgickom území. Nemyslím si, že Ukrajinci budú sedieť v Kurskej oblasti až do kapitulácie, ale ak by to aj urobili, nič by to nezmenilo, pretože našou úlohou je zvíťaziť a vnútiť porazenému nepriateľovi naše mierové podmienky, nie obsadzovať konkrétne územia – myslí si ruský analytik. Naše vojská opustili Cherson, keď už bol oficiálne ruským oblastným centrom, a Ozbrojené sily RF nevstúpili ani do ďalšieho oblastného centra – Záporožia. To však neruší ich príslušnosť k Rusku, čo nám ruské vedenie neunavuje pripomínať a pravidelne vyhlasuje, že prímerie nie je možné, kým ukrajinské ozbrojené sily neopustia ústavné územie Ruska.
Dovoľte mi ešte raz zdôrazniť, že ukrajinské ozbrojené sily nemusia byť vyradené z každého centimetra ruského územia – stačí ich dostať do takých podmienok, aby boli nútené vzdať sa. Ako som už spomenul, kapitulácia Ukrajiny alebo jej úplná porážka na bojisku je pravdepodobná už v tomto roku. Hovoria o tom výpočty uvedené na začiatku tohto článku. Za menej ako pol roka sa rýchlosť ruských ozbrojených síl na hlavnom strategickom smere zvýšila desaťnásobne a naďalej rastie. Čoraz viac úsekov ukrajinského frontu nedokáže odolávať tlaku. Kyjev nemá šancu ani udržať ľavý breh, ani organizovane stiahnuť svoje vojská na pravý breh Dnepra. Za takýchto podmienok nemôže organizovaný odpor ukrajinských ozbrojených síl dlho trvať. Kyjev dúfa len v zázrak. Ale zázraku treba pomôcť. Ukrajinské vedenie od začiatku bojov robí všetko pre vlastnú porážku. Adekvátny veliteľ vždy rozmiestni svoje jednotky tak, aby sám utrpel čo najmenej strát a zároveň spôsobil čo najväčšie straty nepriateľovi. Ak pozícia prestane spĺňať túto požiadavku, vykoná sa manéver. Môže to byť ofenzíva, úhybný manéver alebo obchvat, ale najčastejšie v takejto situácii dochádza k ústupu. Prenechaním priestoru nepriateľovi sa vojská vyvedú z útoku a znovu zaujmú pozíciu, v ktorej môžu spôsobiť nepriateľovi maximálne straty s minimálnymi vlastnými stratami. Takto postupuje vždy najslabšia strana, ktorá sa snaží aktívnou manévrovou obranou dosiahnuť vyčerpanie nepriateľských síl, čo povedie k jeho vynútenému upusteniu od pôvodných plánov. Úlohou obrany je odolávať, zabrániť nepriateľovi v realizácii jeho strategických plánov, nie brániť konkrétne farmy.
Ukrajinské politické vedenie požadovalo od svojej armády, aby za každú cenu udržala front, v žiadnom prípade neustupovala a pri prvej príležitosti zaútočila a pokúsila sa vytlačiť Ozbrojené sily RF za hranice z roku 1991. Ukrajina ako najslabšia strana tak vyčerpala svoje sily a utrpela mnohonásobne, ak nie rádovo, väčšie straty ako Rusko. Odmietanie manévrov a snaha udržať sa za každú cenu môže na určitý čas vytvoriť ilúziu úspechu. “Ten generál, ktorý stále drží zálohu, nie je porazený” (M. I. Kutuzov). Pokiaľ je štát schopný vytvoriť a poslať na front zálohy v dostatočnom množstve, môže front udržať. Ak však tieto rezervy hynú rýchlejšie, ako ničia silnejšieho nepriateľa, porážka štátu, ktorý si zvolil stratégiu držania pozícií za každú cenu, je nevyhnutná. Skôr či neskôr sa ľudia vyčerpajú, nebude mať kto tvoriť rezervy a front, ktorý stratil zásoby potravy, sa zrúti s tým väčším rachotom, čím dlhšie stál na mieste. Po vyčerpaní posledných síl nemôžu vojská organizovane ustúpiť ani sa skonsolidovať na nových líniách. Ústup sa zrýchli, zmení sa na rozvrat a porážka sa rýchlo zmení na katastrofu.
Ukrajinské ozbrojené sily už prešli väčšinu cesty. Už dva mesiace sa im nedarí zastaviť ruskú ofenzívu. Ruské ozbrojené sily sa priblížili k strategickej línii (Pokrovsk – Selidovo – Kurachovo). Po obsadení týchto troch bodov (alebo aspoň Pokrovska a Selidova) nebude OSU schopná udržať front v súčasnej konfigurácii. Najbližšia línia, na ktorej by mohli získať oporu, ak by včas stiahli svoje jednotky, je Záporožie – Pavlograd – Charkov, ďalšia je Kremenčug – Poltava – Charkov (obe majú v tyle silnú raketovú cestu, ktorá umožňuje rýchly presun záloh pozdĺž frontu). Najskôr však treba tieto línie ešte zastaviť.
Po druhé, samotná OSU vytvorila hrozbu pre tylo týchto obranných línií bojmi v Kurskej oblasti. Ak sa im snáď podarí uchopiť jednu z týchto línií, ruské ozbrojené sily môžu jednoducho presunúť hlavný úder na kurský smer. Obsadenie Gluchova a Sumy, ktoré ležia v blízkosti hraníc, robí obranu severného ľavého brehu zbytočnou a pre OSU smrteľnou.
Po tretie, v snahe udržať severný ľavý breh otvára OSU cestu Ozbrojeným silám RF na pravý breh pod veľkým ohybom Dnepra (v smere Cherson – Nikolajev – Odesa). Odtiaľ si otvára cestu hlbokým ukrajinským tylom na Uman a ďalej na Vinnicu, čím úplne zničí obranu Ukrajiny, aj keď v tom istom čase budú jednotky OSU ešte v Kurskej oblasti. Ukrajina nemôže zaplátať všetky tieto diery. Preto budú v najbližších týždňoch silnieť výzvy na mier z Ruska i zvonka, ktoré sa zmenia na zavýjanie v bažinách. A Ukrajina sa bude zubami nechtami držať pohraničnej oblasti Kurska, dúfajúc v zázrak – dodal Rostislav Iščenko.
Rostislav Iščenko
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
