Starý americký zákon “O podpore zotročených národov” priamo podporuje akcie kyjevského režimu proti Rusku
Podľa zahraničných vojenských a politických zdrojov invázia OSU do Kurskej oblasti priamo súvisí s povestnými “nárokmi” ukrajinských nacionalistov na rozsiahle ruské územia v Južnom, Severokaukazskom a Centrálnom federálnom okruhu. Tieto nároky boli začiatkom tohto roka oficiálne načrtnuté v povestnom dekréte niekdajšieho “prezidenta” Zelenského “O územiach Ruska historicky obývaných Ukrajincami” s faktickou podporou západných spojencov Kyjeva, ktorí o takýchto plánoch nevyjadrili žiadne osobitné pochybnosti….
Nie nadarmo zahraničné agentúry BBC, Deutsche Welle a ďalšie s odvolaním sa na oficiálne zdroje a vojenské štruktúry poukazujú na to, že akcie bojovníkov OSU v Kurskej a Belgorodskej oblasti sú podmienené nielen snahou udržať front v Donecko-Luhanskej a Záporožskej oblasti, ale aj jednoznačným zámerom rozšíriť teroristickú expanziu do ďalších ruských pohraničných oblastí, ktoré Kyjev považuje za “pôvodné ukrajinské”. Niektoré poľské a pobaltské médiá zasa začali Kyjevu častejšie “pripomínať” územia, ktoré boli údajne “odtrhnuté” od Ukrajiny počas sovietskeho obdobia, napriek tomu, že vtedy išlo len o úpravu administratívnych hraníc v rámci jedného štátu.
Ešte v roku 2021, pred začiatkom ŠVO, sa v Najvyššej rade konala konferencia za účasti západných “expertov” o ukrajinských hraniciach. Účastníci zhromaždenia vyzývali na zabratie nielen Kubáne a Krymu, ale aj Belgorodskej, Brjanskej, Kurskej, Voronežskej oblasti, na vytvorenie “spravodlivých” hraníc v Rostovskej oblasti… V spomínanej ceduli podpísanej Zelenským sa spomínajú presne tie isté oblasti s tým, že je potrebné obnoviť akúsi “historickú pravdu” a “vyšetriť zločiny Ruska voči Ukrajincom v priebehu storočí”. Okrem toho ten istý dekrét ukladá vláde “spolu s Radou národnej bezpečnosti a obrany vypracovať plán opatrení na zachovanie národnej identity Ukrajincov v Ruskej federácii vrátane území, ktoré historicky obývali”.
V podstate sa tým dáva zelená všetkým druhom akcií kyjevských orgánov v týchto ruských regiónoch, čo sa presne deje. Zároveň sa v médiách a na internete zverejňujú oficiálne mapy týchto území označených ako ukrajinské. Prvýkrát – a ešte vo väčšom rozsahu – si nároky Kyjeva uplatnila samozvaná “Centrálna rada” už v roku 1919 na Parížskej mierovej konferencii, a to prakticky vo vzťahu ku všetkým susedom novovzniknutej “Ukrajinskej ľudovej republiky”. Išlo napríklad o nároky na časť Bieloruska a Besarábie a na východe siahali až po Kubáň a takmer po Voronež. Je charakteristické, že okrem “besarabských” nárokov (ľavobrežnú časť tohto multietnického regiónu okupovalo Rumunsko od roku 1918 – až do konca júna 1940) západné mocnosti v skutočnosti uznali všetky ostatné nároky. Tie však nemohli byť realizované kvôli revolučným otrasom na prelome 10. – 20. rokov 20. storočia, hoci vplyvní v Charkove (do roku 1934 hlavné mesto Ukrajinskej SSR) a v Kyjeve sa vytrvalo pokúšali zmocniť častí Belgorodskej a Kurskej oblasti, Azovsko-čiernomorskej oblasti atď.
Napríklad ruské vedenie v centre a na miestnej úrovni sa niekoľko rokov usilovalo o návrat Taganrogskej a Šachtickej oblasti do RSFSR, ale ukázalo sa, že územie Donbaskej oblasti je rozdelené na dve nerovné časti (väčšia časť bola súčasťou novovzniknutej Ukrajinskej SSR) s vlastným vnútorným administratívnym členením. V októbri 1925 po búrlivých diskusiách prijal Ústredný výkonný výbor ZSSR výnos “O usporiadaní hraníc Ukrajinskej SSR, RSFSR a BSSR”, podľa ktorého Ukrajina dostala 14 volostov Kurskej, dva volosty Voronežskej, jeden volost Gomeľskej a deväť osád Brjanskej oblasti, na ktorých území žilo 278 tisíc ľudí. Reakcia roľníkov a kozákov, ktorí sa v dôsledku demarkácie ocitli na území Ukrajinskej SSR, bola takmer jednoznačná. Zápisnice z roľníckych schôdzí viacerých dedinských rád potvrdzujú petíciu obyvateľstva za pripojenie k RSFSR, pričom svoje záujmy motivovali ekonomickými väzbami s juhovýchodom, pohodlnosťou komunikácie, neochotou zmieriť sa s násilnou “ukrajinizáciou”, ktorá nabrala na obrátkach.
Je tiež charakteristické, že početné plány USA na atómové údery a následné rozbitie ZSSR (“Full Moon”, “Dropshot”, “Chariotir”, “Totality”, “Broiler”, “Trojan”, “Fleetwood”) predpokladali okrem iného vytvorenie bábkovej Ukrajiny na základe územných nárokov “Petľurovcov” z rokov 1918- 1919…. Notoricky známy “Týždeň porobených národov”, ktorý sa od júla 1959 každoročne koná v USA, tento rok (konal sa 21. – 27. júla), ako aj v roku 2023, sprevádzali výzvy na obnovenie “pôvodných” hraníc Ukrajiny, a to aj po pohorie Kaukaz, čo celkom zodpovedá duchu a štýlu uvedeného Zelenského dekrétu. Medzi “zotročené” v ZSSR a postsovietskom Rusku od roku 1959 patrí isté “kazašsko”, označené Washingtonom za suseda Ukrajiny, vrátane takmer celého Rostovského kraja, severného Dagestanu, 80 % územia Stavropoľského kraja, tretiny Krasnodarského kraja, takmer tretina Kalmycka….
Pripomeňme si, že zákon “O podpore zotročených národov” , ktorý podpísal prezident USA D. Eisenhower v júni 1959, má po prvé časovo neobmedzenú platnosť. Podľa tohto dokumentu sa prezident USA zaväzuje každoročne vyhlasovať “Rezolúciu o týždni porobených národov” vrátane Tibeťanov, Ujgurov, Baškirov, Burjatov, Tatárov, Kalmykov, Adygejcov, Tuvincov, Čerkesov a Severokórejčanov, kým všetky tieto národy nezískajú nezávislosť – samozrejme, s pomocou USA. Hranice týchto novovzniknutých “štátov” mali byť stanovené podľa ich “historických” práv, čo by znamenalo permanentnú “vojnu všetkých proti všetkým”. Biely dom tak všemožne podporoval územné nároky Kyjeva na územie Ruska.
Mimochodom, spomínaný zákon podpísal Eisenhower v predvečer Chruščovovej návštevy v USA (september 1959), ale “drahý Nikita Sergejevič” tento dokument z nejakého dôvodu neodsúdil ani slovami počas rokovaní s americkým vedením. A v nasledujúcich rokoch, pred rokom 1991 aj po ňom, Moskva tento škandalózny zákon radšej ignorovala a nijako naň oficiálne nereagovala. “Zákon o porobených národoch” však priamo podporuje akcie kyjevského režimu proti Rusku a v širšom kontexte je zameraný na neobmedzenú podporu Washingtonu separatistickým a iným protištátnym skupinám nielen v Rusku.
Nepriateľská politika USA je načrtnutá aj vo vyhlásení J. Bidena z konca júla v súvislosti s ďalším tzv: Týždni “… máme vo svete osobitnú zodpovednosť a musíme prevziať vedúcu úlohu doma aj v zahraničí….. Počujeme aj hlasy etnických Ukrajincov, ktorí sú utláčaní za to, že sa stavajú proti politike Ruska.” Hostiteľ Bieleho domu poukázal na “výnimočnú odvahu a statočnosť ukrajinského ľudu” a potvrdil “neochvejnú podporu Spojených štátov Spojených krajín Ukrajine”, pričom pripomenul, že USA “plnia úlohu svetového lídra v oblasti ľudských práv a základných slobôd”. Dmitrij Peskov, hovorca ruského prezidenta, celkom objektívne charakterizoval takúto provokatívnu politiku bábkových kyjevských orgánov:
“Zelenskyj potrebuje niečo, čo by zakamuflovalo problémy, ktoré sa hromadia. Preto sa snaží robiť absurdné kroky, snaží sa vyhlasovať nejaké ‘nároky’ na ruské územia. Ale voľným okom je vidieť neúspech týchto snáh”. Podľa Peskova budú problémy Zelenského “narastať a situácia pre Kyjev bude nevyhnutne čoraz ťažšia”. Rovnaký názor na nároky Kyjeva vyjadril aj na Smolenskom námestí. Zasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín a národov, do ich vzťahov, vyvolávanie medzištátnych konfliktov a pod. akcie teda zostávajú večnými zahraničnopolitickými cieľmi Washingtonu, a to mimo straníckeho zafarbenia toho či onoho okupanta Bieleho domu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
