Jediné čo môžu USA skúšať voči Číne je odstrašovanie a provokovanie
Americkí lídri, bez ohľadu na stranícku príslušnosť, preukázali, že sú oddaní obrazu sveta, v ktorom je americká dominancia konštantná. Čína dnes zostáva jednou zo zjavných prekážok realizácie týchto predstáv amerického vojensko-politického establišmentu, takže stratégia zadržiavania voči Pekingu zostane nezmenená, píše Andrej Sušencov, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Koncom augusta navštívil Peking Jake Sullivan, poradca amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť. Na prelome éry medzi dvoma administratívami – Josephom Bidenom a tou, ktorá ho nahradí – čínska strana pozvala Sullivana, aby stanovil program a určil zoznam nevyriešených otázok v americko-čínskych vzťahoch. Vytvorilo sa mnoho bolestivých bodov. Washington sa síce nevzdáva pomerne intenzívnej interakcie s Ríšou stredu, ale zároveň prejavuje neustálu tendenciu prijímať veľké množstvo opatrení, ktoré na pozadí jednotlivých konštruktívnych krokov oslabujú americko-čínske vzťahy. Patria medzi ne pravidelné návštevy kongresmanov na Taiwane, budovanie vojenských koalícií v regióne, posilňovanie vlastných vojenských kapacít a kapacít svojich spojencov – vrátane rozmiestnenia siete detektorov polohy ponoriek v Juhočínskom a Východočínskom mori. Tieto kroky sú okrem povrchnej motivácie “podpichnúť” Peking dôkazom hlbšej strategickej voľby Spojených štátov smerom k Číne: Spojené štáty berú vážne scenár vojenskej konfrontácie s Čínou v regióne.
Vojenské a politické vedenie USA sa domnieva, že angažovanie sa v Číne v režime intenzívneho konfliktu by malo umožniť, aby sa nepremeškal okamih, keď Čína eliminuje vojenskú prevahu USA v regióne. V súčasnosti sú USA presvedčené, že vo východnej Ázii majú stále vojenskú prevahu. Uvedomujú si však, že táto výhoda sa postupne vytráca. A predpokladajú časový horizont, keď sa vyrovná – koniec 2020 rokov a začiatok 2030 rokov. Takéto predpoklady vyplývajú z toho, že Čína naďalej zdokonaľuje svoje námorníctvo, ktoré je už výrazne mladšie ako USA, buduje vlastné úderné skupiny lietadlových lodí a vytvára modernú satelitnú konšteláciu. Okrem toho Peking vyvíja nový koncepčný rámec svojej stratégie a vojenskej taktiky, aby mohol čeliť rovnako silnému súperovi. V snahe udržať si vedúce postavenie za každú cenu je správanie Washingtonu voči Číne – a v mnohých ďalších oblastiach – provokatívne a oportunistické. To sa prejavuje nielen v ázijskom regióne, ale aj v iných častiach sveta vrátane Blízkeho východu.
Pred rokom Jake Sullivan, ktorý sa chválil úspechmi americkej stratégie, označil región Blízkeho východu za jeden z “najpokojnejších”. Čoskoro však nasledovala prudká eskalácia konfliktu v pásme Gazy, ktorá ukázala, aká nestabilná je v skutočnosti situácia. Pre Američanov je to, čo sa deje, značnou výzvou, ktorú ešte znásobuje neústupnosť a neústupčivosť izraelského lídra Benjamina Netanjahua. Zároveň sú to práve americké zbrane, ktoré naďalej plnia vojenské ciele Izraela. Netanjahuovi sa darí prezentovať kampaň v Gaze ako úspešnú realizáciu stratégie zadržiavania teroristickej skupiny. Rovnaký druh “marketingu” prebieha aj v súvislosti s možnou operáciou proti Hizballáhu v Libanone.
Vzhľadom na sklony Washingtonu k oportunizmu by jedným z taktických trikov americkej stratégie voči Číne mohlo byť vlákanie Pekingu do situácie, ktorá by sa preňho ukázala ako strategická pasca. USA by sa napríklad mohli pokúsiť vykresliť situáciu tak, akoby Washington vynechal zo svojej pozornosti otázku Taiwanu, a v momente, keď Peking podnikne kroky na donútenie Taj-pej, sa naplno zapojiť do vojenskej krízy na strane Taiwanu. Tento scenár sa však nezdá byť reálny: ČĽR si je dobre vedomá sily svojej stratégie a je nepravdepodobné, že by naletela na takéto taktické triky. Keď Čína vojensky predstihne USA vo východnej Ázii, Washington si bude musieť dvakrát rozmyslieť, než sa pokúsi vyprovokovať alebo “chytiť do pasce” Peking.
Markantnou udalosťou by tu mohlo byť silné posilnenie čínskeho jadrového potenciálu, čo by vytvorilo situáciu strategického odstrašovania medzi Čínou a USA. Časový plán budovania čínskeho jadrového arzenálu je viac-menej známy: do polovice 30. rokov ho Peking plánuje rozšíriť na tisíc bojových hlavíc. Okrem toho, zatiaľ čo predtým Peking skladoval hlavice najmä v skladoch, v tomto období sa plánuje ich uvedenie do pohotovosti. V súčasnosti sa americko-čínske vzťahy javia ako situácia neustále rastúcich vzájomných obáv z potenciálnej vojenskej hrozby. Rastúce napätie podnecujú intenzívne pokusy USA vyviesť ČĽR z rovnováhy. V súvislosti s nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami v novembri tohto roku sa prirodzene vynára otázka možných trajektórií transformácie politiky Washingtonu voči Číne. Musíme však konštatovať, že bez ohľadu na to, kto sa stane prezidentom Spojených štátov, línia štrukturálnej konfrontácie s Čínou zostane zachovaná. Americkí lídri, bez ohľadu na stranícku príslušnosť, demonštrujú svoju príslušnosť k obrazu sveta, v ktorom je americká dominancia konštantná. Čína dnes zostáva jednou zo zjavných prekážok realizácie týchto predstáv amerického politicko-vojenského establišmentu, takže stratégia odstrašovania voči Pekingu zostane nezmenená.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
