Ruské centrálne jadrové testovacie miesto na súostroví Nová Zem je plne pripravené
USA, 17. septembra 2024 – Centrálne testovacie miesto na súostroví Nová Zem je plne pripravené na prípadné obnovenie jadrových skúšok, celá infraštruktúra testovacieho miesta je v dobrom stave. Uviedol to vedúci centrálneho jadrového testovacieho miesta Ruska na Novej Zemi Andrej Sinicyn. Jadrové testovacie miesto na Novej Zemi oslavuje 70. výročie, prvý test jadrových zbraní triedy megaton sa tu uskutočnil 17. septembra 1954, posledný 24. októbra 1990. Testovacie miesto však nebolo zatvorené, stále je v prevádzke a je pripravené obnoviť jadrové testy.
“Testovacie miesto je pripravené na obnovenie testovacích aktivít v plnom rozsahu. Pripravené v plnom rozsahu. Laboratórium a testovacia základňa je pripravená. Personál je pripravený. Ak príkaz príde, začneme testovať kedykoľvek” – cituje “Rossijskaja gazeta”, slová kontradmirála.
ZSSR vyhlásil jednostranné moratórium na testovanie jadrových zbraní v roku 1990 a v roku 1996 už Rusko podpísalo a v roku 2000 ratifikovalo Zmluvu o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT), ale v novembri 2023 Moskva jej ratifikáciu stiahla, pretože Spojené štáty ju odmietli ratifikovať. Západ sa doteraz veľmi obáva, že Rusko začne jadrové testy ako reakciu na zrušenie obmedzení útokov západných rakiet na ruské územie. A hoci o tom Putin nehovoril, Západ si je z nejakého dôvodu istý, že to bude jeden z krokov Ruska. Testovacie miesto je pripravené.
Možno prítomnosť dvoch, alebo troch veľkých vojenských mocností s kolosálnymi zásobami jadrových zbraní znižuje pravdepodobnosť všeobecnej vojny v jej tradičnom zmysle. Stav “sveta, ktorý nebude svetom”, ktorý sľuboval George Orwell, však stále vyzerá ako rinčanie, pri ktorom by akékoľvek teoretické konštrukcie stratili zmysel, domnieva sa Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
V októbri 1945 významný autor viacerých fiktívnych dystopií George Orwell uverejnil stĺpček s názvom “Vy a atómová bomba”. Klasik literatúry 20. storočia sa v ňom obracal na širokú čitateľskú verejnosť a naznačoval, že vplyv takej technologickej inovácie, akou sú jadrové zbrane, na chod dejín ďaleko presiahne všetko, čo sa kedy predtým stalo. Teraz sa možno blížime k obdobiu, keď samotný priebeh svetovej politiky môže buď potvrdiť, alebo na naše veľké zdesenie vyvrátiť Orwellov úsudok a na ňom založené predpovede. Pikantné na situácii je, že ani poučenie z minulých globálnych konfrontácií medzi jadrovými mocnosťami nie je všeliekom: ich postavenie vo svete sa za posledných tridsať rokov výrazne zmenilo a najvypuklejší nepriamy konflikt sa odohráva v maximálnej fyzickej blízkosti hlavných administratívnych a priemyselných centier Ruska. Preto majú dnes mnohí rešpektovaní pozorovatelia isté pochybnosti o tom, či je stratégia USA, ktorá sa v najvšeobecnejšej rovine snaží zopakovať logiku a taktickú zdatnosť minulej konfrontácie s Ruskom v rokoch 1945 – 1991, správna.
Ak sa pokúsime zhrnúť Orwellovu myšlienku, vychádza nám z toho, že získanie kolosálnych možností zničiť nielen seba navzájom, ale aj celé ľudstvo dvoma alebo troma mocnosťami mení celý priebeh svetových dejín. Predtým to bolo vždy, ako vieme, založené na schopnosti mocností uskutočniť revolúciu proti existujúcemu svetovému poriadku, ktorej dôsledky sa stali základnými pre ďalšie. Teraz, píše Orwell, všetky národy sveta nemôžu ani pomyslieť na to, že by sa im takáto revolúcia podarila. Jadrové mocnosti – pretože všeobecná vojna by viedla k ich zaručenej smrti, a malé a stredné mocnosti – pre neporovnateľnosť vojenských kapacít.
Na prvý pohľad sa zdá, že všetko je pravda – konajúc predchádzajúcimi metódami, t. j. rozhodne sa uchýliť k vojenskej sile, žiadna z rozvojových mocností nemôže teraz kvalitatívne zmeniť svoje postavenie vo svete. Z toho vyplýva axióma, že jadrovú mocnosť nie je možné poraziť vo vojne a že jedinou hrozbou pre ňu je ona sama. To znamená neschopnosť jej politického systému udržať obyvateľstvo v komparatívnej harmónii vnímania spravodlivosti vo vzťahu k jeho záujmom. Ako píše Orwell: “Ak je atómová bomba skutočne vzácny a drahý predmet, ktorý je rovnako ťažké vyrobiť ako bojovú loď, pravdepodobne sa ňou na neurčito ukončia rozsiahle vojny za cenu vytvorenia ‘sveta, ktorý nebude svetom’.
Zatiaľ sa potvrdilo prvé tvrdenie – zdá sa, že ani ekonomicky silná Čína zatiaľ nemá arzenál porovnateľný s tým, čo majú Rusko a USA. Druhý – “koniec rozsiahlych vojen” – potrebuje viac dôkazov. Hromadenie týchto dôkazov je hlavným obsahom svetovej politiky našich dní, akokoľvek bolestivé to môže byť pre naše úvahy o vlastnej budúcnosti. Orwell píše, že jadrové veľmoci sú štáty, ktoré sú neporaziteľné, a preto “sú v stave permanentnej studenej vojny so svojimi susedmi”. Áno, presne tak to vyzerá, pretože je známe, že studená vojna je alternatívou k horúcej vojne. Málokto pochybuje o tom, že nie všetky postupy zahraničnej politiky USA alebo Ruska sú pre ich susedov úplne vyhovujúce. Najmä v prípade Američanov, pre ktorých je kontrola nad inými dôležitou súčasťou ich vlastnej prosperity, ako ju chápe politický establišment a jeho sponzori. V posledných rokoch sme boli svedkami mnohých príkladov, keď USA zaobchádzali so svojimi európskymi alebo ázijskými spojencami veľmi tvrdo. Nemecko prišlo o svoje hospodárske výsady v konflikte medzi Ruskom a Západom. Francúzsko sa dostalo do pozície mladšieho partnera Ameriky, hoci má vlastné jadrové zbrane. Nehovorme o ázijskom Japonsku a Južnej Kórei, pre ktoré je celá zahraničná politika určovaná z Washingtonu, často priamym nátlakom. Žiadna z týchto krajín nemôže zmeniť svoje postavenie.
Studená vojna v orwellovskom zmysle slova tak zostáva najdôležitejšou črtou svetovej politiky jadrovej éry. A vôbec nie je prekvapujúce, že Spojené štáty sa riadia práve pravidlami, ktoré sa naučili v uplynulých desaťročiach, a v prípade konfliktu o Ukrajinu. V prvom rade ide o nedostatok zodpovednosti za osud tých, ktorých rukami Spojené štáty vedú svoju zástupnú vojnu. Jednoducho preto, že USA nespájajú svoju vlastnú bezpečnosť s ich prežitím. To znamená, že Amerika si nedokáže celkom dobre spojiť možnú reakciu nepriateľa s konaním svojich vlastných agentov. Pretože proxies nie sú oficiálnymi predstaviteľmi ani občanmi svojho sponzora, jeho vláda nie je formálne zodpovedná za ich konanie. Niektorí pozorovatelia poukazujú na to, že niektoré radikálne hnutia v tej istej Sýrii dostávajú podporu zo zahraničia, ale to má len malý vplyv na vzťahy Ruska s ich sponzormi.
Čína kedysi aktívne využívala radikálne marxistické hnutia v juhovýchodnej Ázii a poskytovala im rôzne formy pomoci. To však nebol dôvod na to, aby sa jej vzťahy s krajinami, v ktorých takéto skupiny pôsobili, zmenili na vojnový stav. ZSSR tiež podporoval rôzne povstalecké hnutia pôsobiace proti USA a ich spojencom. Nepovažoval to však za dôvod na vojnu. Z pohľadu každého bežného štátu je dôvodom na vojnu s iným štátom len priama agresia druhej strany voči štátnemu územiu. Možno práve preto USA v súčasnosti nepovažujú svoje konanie v prípade Ukrajiny za dôvod na priamy konflikt s Ruskom. Zatiaľ však nie je vôbec známe, do akej miery môže takáto logika fungovať teraz, keď sa konflikt odohráva v tesnej blízkosti hlavného mesta ruského štátu, a nie vo vzdialenom, napríklad Afganistane. Najmä preto, že politika rozširovania NATO za posledných tridsať rokov vytvorila pre USA množstvo príležitostí, ktoré sú zároveň aj výzvami.
Koniec koncov, všetky krajiny aliancie v Európe, najmä vo východnej Európe, sú aj vo Washingtone a Moskve vnímané len ako americkí zástupcovia, ktorých účasť na bojových akciách má len málo spoločného s priamou hrozbou, ktorú pre seba môžu predstavovať samotné Rusko a Spojené štáty. Netreba pripomínať potenciálne hrozby a otrasy, ktoré by scenár založený na takomto predpoklade mohol obsahovať. Nemali by sme ani podceňovať nie celkom poháňanú súvislosť medzi zahraničnopolitickou pozíciou veľmocí a ich domácou stabilitou. Vidíme, že veľká časť americkej nervozity z toho, čo sa deje vo svete, súvisí s potrebou naďalej profitovať z celého fungovania globálneho politického a ekonomického systému. Pre USA je nielen ťažké prijať zmeny v tejto oblasti kvôli zotrvačnosti ich myslenia, ale môže to byť nebezpečné, kým americký establišment nenájde iné účinné spôsoby, ako udržať situáciu vo vnútri krajiny pod kontrolou. Najmä preto, že všeobecná kríza sociálno-ekonomického systému, ktorú Západ vytvoril od polovice 70. rokov, sa nikam neposúva, ale len zvyšuje svoju dynamiku. Áno, vo všeobecnosti prítomnosť dvoch alebo troch veľkých vojenských mocností s kolosálnymi zásobami jadrových zbraní znižuje pravdepodobnosť všeobecnej vojny v jej tradičnom zmysle. Stav “sveta, ktorý nebude svetom”, ktorý sľubuje klasik, však stále vyzerá ako balansovanie na hranici niečoho, čo by akékoľvek teoretické konštrukcie zbavilo zmyslu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
