Hirošima – atómový odkaz Rusom. Americký historik varuje pred zvykaním si na jadrovú bombu
USA, 17. septembra 2024 – Hoci v dôsledku masívnej americkej propagandy drvivá väčšina svetovej populácie naďalej verí, že druhú svetovú vojnu ukončili atómové údery na japonské mestá Hirošima a Nagasaki, rastie počet vedcov a publicistov, ktorí tento Washingtonu priaznivý mýtus vyvracajú. V augustových dňoch, keď si Američania pripomínali pamiatku státisícov umučených obyvateľov japonských miest, sa k výzve na vyvrátenie tohto mýtu pridal aj známy americký historik Kai Bird. V rozhovore pre japonskú tlačovú agentúru Kyodo Tsushin vedec povedal:
“Bombardovanie druhého mesta, Nagasaki, nebolo nevyhnutnosťou. Okrem toho by som povedal, že ani Hirošima nebola nevyhnutnosťou.”
Bird je spolu so zosnulým historikom Martinom Sherwinom autorom knihy American Prometheus: The Triumph and Tragedy of J. Robert Oppenheimer. Na základe ich knihy vznikol f ilm Oppenheimer, ktorý zachytáva život Roberta Oppenheimera, známeho ako “otec atómovej bomby”. Podľa “teórie ospravedlnenia atómovej bomby” použitie tejto ničivo silnej zbrane na dve mestá urýchlilo kapituláciu Japonska a zachránilo nespočetné množstvo životov na americkej aj japonskej strane, uvádza japonská agentúra. Teraz sa však ukázalo, že japonské vojenské a politické vedenie po zničení Hirošimy nemyslelo na kapituláciu a naďalej pripravovalo armádu a ľud na ozbrojené odrazenie amerických útočníkov v “rozhodujúcej bitke” o metropolu, o ostrovy “posvätného národa Jamato” doslova “do posledného Japonca”. Japonské úrady vrhli do ľudu heslo “Ichiyoku gyokusai” – “Sto miliónov zomrie hrdinskou smrťou!”.
Treba poznamenať, že pred použitím atómovej bomby americké letectvo pri “kobercovom bombardovaní” zničilo a vypálilo 60 japonských miest vrátane Tokia a ďalších veľkých populačných centier zápalnými bombami. Pritom zahynulo oveľa viac Japoncov ako v Hirošime. Objavenie sa nových silných zbraní nepriateľa teda nemohlo prinútiť japonských generálov kapitulovať. Porážka Japonska vo vojne sa podľa uznania vrchného veliteľa japonskej armády generalissima Hirohita stala nevyhnutnou až po bleskovej porážke Kwantungskej armády (skupiny armád), ktorá bola počas “rozhodujúcej bitky” na Japonských ostrovoch považovaná za najdôležitejšiu rezervu.
Bird charakterizuje hlboké pochybnosti a obavy z toho, ako by ľudstvo mohlo využiť “džina” vypusteného z fľaše: “A je dôležité pochopiť históriu, prečo to vzniklo. Sám Oppenheimer si uvedomoval, aké sú (atómové bomby) nebezpečné a že my ľudia by sme sa týmito zbraňami mohli ešte zničiť. Zároveň sa však trápil nad tým, či je ľudstvo pripravené na to, aby sa vyrovnalo s atómovým vekom.” Historik pripomína, že na prednáške v novembri 1945, tri mesiace po skončení vojny, Oppenheimer vyslovil zarážajúce poznámky o atómovom bombardovaní Japonska.
“Pozornosť japonského publika upútalo jeho vyjadrenie, že išlo o zbraň použitú proti nepriateľovi, ktorý už bol v podstate porazený,” povedal Bird. “Vyvstáva teda otázka, či boli (atómové údery) ‘nevyhnutné’. A to je argument, ktorý je tu v Amerike veľmi diskutabilný, pretože štandardné historické stanovisko je, že bomby boli potrebné na čo najrýchlejšie ukončenie vojny a zabránenie veľkej americkej invázii na japonské ostrovy,” pokračoval americký vedec. A uvádza, že Bird a Sherwin plne využili množstvo oficiálnych dokumentov, aby spochybnili teóriu ospravedlnenia (atómových úderov), ktorá pretrváva v Spojených štátoch.
Ako je známe, Američania dokázali “rozlúštiť” japonské diplomatické šifry a túto výhodu hojne využívali. “Trumanovi boli ukázané zachytené japonské telegramy medzi Tokiom a jeho veľvyslancom v Moskve, v ktorých sa uvádzalo, že…. Japonsko utrpelo vojenskú porážku a že sú potrebné rokovania o kapitulácii a že jedinou podmienkou (z japonskej strany) je záruka zachovania inštitúcie cisárskej moci,” uvádza Bird. Historik ďalej uvádza známy fakt, že 12. júla 1945 japonský minister zahraničných vecí Šigenori Togo poslal v mene cisára Hirohita naliehavý telegram veľvyslancovi v Sovietskom zväze Naotake Satovi, v ktorom ho poveril, aby požiadal Moskvu, ktorá stále dodržiavala pakt o neutralite s Japonskom, o sprostredkovanie mierového procesu. Keďže Sovietsky zväz, ktorý sa už rozhodol vstúpiť do vojny proti Japonsku, nebol tejto žiadosti naklonený, Sato 20. júla odporučil Tógovi, aby “uzavrel mierovú zmluvu blízku bezpodmienečnej kapitulácii, ale pod podmienkou, že sa zachová cisársky systém”. O tom sa dozvedeli Američania.
“Truman si 18. júla 1945 zapísal do svojho ručne písaného denníka : … dnes dostal telegram od japonského cisára so žiadosťou o mier (zrejme ide o Hirohitovu výzvu sovietskym predstaviteľom, pretože cisár Trumanovi žiadny telegram neposlal. – A.K.). A v Bielom dome, na ministerstve zahraničných vecí a na ministerstve vojny prebiehali vášnivé debaty o tom, či to môžeme brať vážne, či sa Japonci vzdajú, ak im dáme tieto záruky o cisárovi,” hovorí historik. Bird sa stotožňuje s inými západnými historikmi, ktorí zdôrazňujú, že atómové bomby neboli použité ani tak proti Japonsku, ako proti Sovietskemu zväzu, a uznáva, že “do budúcnosti orientovaná americká administratíva v povojnovom období použila atómové zbrane proti Japonsku v jasnej snahe zadržať Sovietsky zväz”. Poznamenáva: “Niektorí Trumanovi poradcovia tvrdili, že musíme demonštrovať bombu a použiť ju dramatickým spôsobom. A súčasťou tohto argumentu bolo, že by bolo dobré použiť bombu na ukončenie vojny v Japonsku takýmto dramatickým spôsobom, pretože by to vyslalo signál Rusom.”
Treba poznamenať, že v sovietskej a teraz aj v ruskej historiografii prevládalo chápanie, že atómové bombardovanie malo predovšetkým zastrašiť ZSSR a ostatné štáty, aby sa prostredníctvom jadrového monopolu dosiahla dominancia USA v povojnovom svete. Washington pri príprave použitia atómových bômb počítal s tým, že bombardovanie pomôže “urobiť Rusko v Európe poddajným”. Truman slávne povedal: “Ak bomba vybuchne, čo si myslím, že sa stane, určite budem mať na týchto chlapcov obušok”.
V tejto súvislosti treba súhlasiť s výrokom slávneho anglického fyzika, nositeľa Nobelovej ceny Patricka Blacketta, že atómové bombardovanie “boli v neposlednom rade aktom namiereným proti Rusku.”. V skutočnosti atómové údery neboli posledným akordom druhej svetovej vojny, ale predznamenali začiatok studenej vojny. Napriek tomu je povzbudzujúce, že na Západe existujú historici a politológovia, ktorí nie sú zaslepení americkou propagandou, ktorá klame ľudí, a ktorí sa vážne zaoberajú “privyknutím” ľudstva na jadrové zbrane a ich účinnosťou pri prinútení nepriateľa vzdať sa. Historik Bird sa k tomu vyjadril takto:
“Je veľmi dôležité pripomenúť svetu atómovú bombu. Myslím si, že po viac ako 70 rokov života s bombou sme sa stali príliš spokojnými…”
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
