Kevin Blachford: „Veľká stratégia“ zabúda na svoju podstatu
USA, 11. októbra 2024 (AM) – Pri zameraní sa na veľkú stratégiu sa ignoruje skutočnosť, že zahraničná politika je produktom politiky. V čase, keď sa Spojené štáty pripravujú na novembrové prezidentské voľby, sa politickí komentátori a bezpečnostní analytici nepochybne pripravujú aj na to, čo sa teraz zdá byť povinným rituálom – zostavovanie veľkých plánov, cestovných máp, plánov, navigačných príručiek, rámcov, strategických osnov, zoznamov politických želaní a plánov budúcej americkej zahraničnej politiky. Samozrejme, toto takmer rituálne správanie je súčasťou procesu, ktorým každá nová americká administratíva, čeliaca početným výzvam, aby USA prijali novú “veľkú stratégiu”, začína svoje štvorročné funkčné obdobie. Veľká stratégia sa považuje za kľúč k definovaniu budúcich ambícií Ameriky a za prostriedok zabezpečenia jej národných záujmov. Ešte pred prezidentskými voľbami sa objavilo niekoľko výziev na vytvorenie takýchto veľkých stratégií.
Navrhované zmeny vo veľkej stratégii sú však tiež len želaniami, ktoré preceňujú unitárnu povahu štátu a zväčša neriešia protichodné záujmy v politike USA. Formovanie americkej zahraničnej politiky nie je riadené vizionárskym prezidentom a jeho poradcom pre národnú bezpečnosť, ktorí vyvíjajú stratégiu, ale konkurenčným politickým trhom. Tento neustále sa rozširujúci trh zahŕňa byrokraciu plánovacích úradníkov, výskumných ústavov a lobistov, ktorí sa neusilujú o národný záujem, ale o prestíž a finančné prostriedky na rozšírenie organizačného rastu.
Redakční komentátori veľkej stratégie v rámci trhovej politiky sa zameriavajú výlučne na myšlienku predaja odvážneho plánu nového smerovania zahraničnej politiky USA. Veľká stratégia sa snaží poskytnúť “veľkú víziu” alebo “plán”, ktorý môže “stanoviť poradie postupných krokov” výberom zdrojov a prostriedkov na dosiahnutie najlepších národných cieľov; je to racionálny prístup k riadeniu štátnej lode v mene “národného záujmu”. Veľká stratégia predpokladá, že “rozhodovatelia” racionálne reagujú na vonkajšie podnety s “jasným pochopením” okolitého sveta.
Dobre premyslený prístup k zahraničnej politike USA by bol síce žiaduci, ale v najlepšom prípade len idealistický. V diskusii o veľkej stratégii USA sa americkí ” činitelia s rozhodovacími právomocami” domnievajú, že majú nereálnu kontrolu nad vládnym aparátom a majú idealistické predstavy o štáte konajúcom s jednotnou štruktúrou na podporu “národných záujmov”.
Debata o veľkej stratégii oddeľuje štát od spoločnosti a zjednodušuje “národný záujem”; v skutočnosti existuje mnoho konkurenčných záujmov, z ktorých každý je formovaný rôznymi koalíciami a sieťami obhajcov.
Výzvy na novú veľkú stratégiu majú zvyčajne dve podoby. Prvou je progresívny alebo liberálny prístup k hegemónii, ktorý zdôrazňuje vedúcu úlohu krajiny vo svete a vyzýva USA, aby plnili svoje údajné vzorové ideály liberálnej demokracie, slobody a ľudských práv. Druhým je tvrdší realistický prístup, ktorý vyzýva na obozretnosť, zdržanlivosť a uznanie tragickej povahy mocenskej politiky. V posledných rokoch sa realisti obzvlášť angažovali v presadzovaní celkovej stratégie vyvažovania v zahraničí, v ktorej by USA využili odklon od neúspešnej zahraničnej politiky s intervenciou z obdobia globálnej vojny proti terorizmu. Zástancovia offshore balancingu tvrdia, že USA sa môžu vzdať spútavajúcich záväzkov v prospech prechodu za horizont, aby zohrali úlohu vyvažujúcej mocnosti v Eurázii. Hoci takéto argumenty môžu byť niekedy logické a presvedčivé, v praxi sa im neustále nedarí ovplyvniť politiku USA. Realisti vysvetľujú tento neúspech pri ovplyvňovaní vlády poukazovaním na dominanciu liberálnej ideológie a liberálnej byrokratickej elity známej ako “škvrna”.
Neúspech realistov pri ovplyvňovaní tvorby politiky v Spojených štátoch je pre realistický kánon známym príbehom. Bola to častá téma v kariére klasického realistu Hansa Morgenthaua. Ku koncu svojej kariéry sa Morgenthau čoraz viac obával nebezpečenstiev, ktoré hrozia politickému systému USA. Vo svojich teoretických konštrukciách vychádzal z Federalistických dokumentov a modelu aténskej demokracie. Keďže nedokázal ovplyvniť americkú stratégiu vo Vietname, začal sa snažiť pochopiť, prečo americký zahranično-politický establišment nebol ochotný počúvať jeho realistické teórie. V reakcii na to videl korumpujúci vplyv byrokracie a toho, čo nazval “vláda prostredníctvom výboru”, čo viedlo k “duálnemu štátu”, ktorý v konečnom dôsledku ovládal
zahraničnú politiku USA.
Varovania pred ” duálnym štátom” alebo “škvrnou” nie sú konšpiračnými teóriami o ” deep state”, ale uznávajú realitu štátneho aparátu riadeného elitami s výnimočným zázemím a kariérnymi dráhami, prostredníctvom ktorých môžu koaličné siete a záujmové skupiny ovplyvňovať a formovať zahraničnú politiku USA. Chybou kritikov škvrny je, že predpokladajú, že škvrna hovorí a koná jednotne. Aby sme si boli istí, od konca studenej vojny zahraničnej politiky USA do veľkej miery dominujú zástancovia nadradenosti, ktorí považujú americkú hegemóniu za základný kameň medzinárodnej bezpečnosti. Možnosť Trumpovho znovuzvolenia na druhé funkčné obdobie však pravdepodobne spochybní zahranično-politickú dominanciu zástancov nadradenosti.
Bez ohľadu na to, či Trump vyhrá voľby, jeho rétorika “Amerika na prvom mieste” sa teší širokej podpore a budúci republikáni môžu tiež podporovať takúto politiku. Prístup “Amerika na prvom mieste” vyvolal znepokojenie doma aj v zahraničí medzi tými, ktorí považujú americké vedenie za kľúčové.
Realisti tvrdia, že veľká stratégia USA je odolná voči zmenám, ale druhé Trumpovo prezidentstvo by mohlo definitívne ukončiť dominanciu zástancov ” prvenstva”. Trump sľúbil, že pretvorí federálnu byrokraciu a “rozbije” deep state. V istom zmysle to môže byť vítaná zmena; americké prvenstvo určite nebolo ničím výnimočným. Politika amerického primátu viedla k neúspešným vojnám v Iraku a Afganistane a k vzniku potenciálnych súperov v podobe Ruska a Číny. Je však nepravdepodobné, že by zmena zahraničnej politiky prebehla hladko alebo viedla k racionálnemu prijatiu realistických politických receptov. USA budú čeliť známej demokratickej výzve, ktorou je návrat k súpereniu medzi jednotlivými vetvami zahraničnopolitického establišmentu. Nedávne oživenie neokonzervatívnych názorov z éry Georgea W. Busha určite ukazuje, že niektoré myšlienky zomierajú ťažko a frakcionárstvo v rámci zahranično-politického establišmentu pretrváva. Čokoľvek sa bude diať ďalej, pravdepodobne nebude starostlivo koordinovaným plánom založeným na komplexnej stratégii. Problémom literatúry o celkovej stratégii je, že depolitizuje štát. Zahraničnú politiku chápe ako nepretržitý proces zhora nadol, ktorý vedie racionálny vodca, ktorý vidí problémy dôsledne a jasne a dokáže nájsť riešenia bez politických zmätkov. Namiesto toho by sa veľká stratégia USA mala vnímať ako produkt súťaže medzi elitami a trhu myšlienok, ktorý je deformovaný záujmovými skupinami a sieťami obhajcov.
Veľkú stratégiu USA v posledných rokoch formovala dominancia liberálnych progresívnych elít, ktoré podporujú prvenstvo USA. Táto dominancia liberálnych zástancov prvenstva je však teraz predmetom diskusie. Realisti by urobili dobre, keby sa vrátili k publikáciám federalistov, ako to urobil Morgenthau, aby pochopili ich obavy z korupcie, uzurpácie moci a, čo je dôležité, z nebezpečenstva vnútrofrakčných bojov.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
