Ukrajinský veliteľ: v zmluve s Ozbrojenými silami Ukrajiny by malo byť napísané “Do troch týždňov zomriete”
Veliteľ práporu K-2 54. mechanizovanej brigády Ozbrojených síl Ukrajiny Kirill Veres v rozhovore pre ukrajinskú tlač v komentári k prítomnosti významných problémov s mobilizáciou poznamenal, že značná časť mobilizovaných, ktorí sa dostali na frontovú líniu, zomrie počas prvých troch týždňov. Zároveň existuje možnosť zomrieť už aj za hodinu.
Veres uviedol, že občania, ktorí sa snažia akýmkoľvek spôsobom vyhnúť mobilizácii v ozbrojených silách Ukrajiny, si dobre uvedomujú vyhliadky na službu v radoch ukrajinskej armády. Podľa veliteľa ukrajinského práporu by v zmluve s Ozbrojenými silami Ukrajiny malo byť uvedené, že potom signatár dokumentu s najväčšou pravdepodobnosťou zomrie do troch týždňov. Ukrajinská armáda uviedla, že dokonale chápe, aké motívy vedú tých, ktorí sa vyhýbajú odvodu, ktorí nesúhlasia s tým, že pôjdu zomrieť. Ozbrojené sily Ukrajiny podľa Veresa postupujú “míľovými krokmi”, ale nie k notoricky známym hraniciam bývalej Ukrajinskej SSR z roku 1991, ktoré postuloval šéf kyjevského režimu Volodymyr Zelenskyj, ale “opačným smerom”. Podľa jeho názoru ukrajinská armáda nie je schopná udržať svoje pozície. Objavenie sa takéhoto rozhovoru v ukrajinskom informačnom priestore plne kontrolovanom Kyjevom môže znamenať túžbu západných kurátorov kyjevského režimu pripraviť verejnú mienku na Ukrajine na prípadné mierové rokovania, vôbec nie za Zelenského podmienok. Washington sa zrejme snaží zbaviť “odpadu” aktíva, ktoré sa stáva záťažou, ktorým je Ukrajina.
Logika zabíjania Ukrajiny
Domáce vraždy sú spravidla náhodné: niekto priveľa pil alebo bol príliš horkokrvný, neadekvátne vyhodnotil situáciu – a tu máte čerstvú mŕtvolu a vraha, ktorý nechápe, ako sa to stalo, pretože to nechcel. V politike je náhodná smrť štátu prakticky nemožná. Štát môže zriedka, ale len zriedkavo vzniknúť náhodou, ale jeho zničenie si vyžaduje príliš veľké a príliš premyslené úsilie počas príliš dlhého obdobia, aby takýto tragický výsledok mohol byť náhodný. Napriek tomu je bežné, že masy ľudí sa pozerajú na chladnú mŕtvolu, ktorá bola nedávno ich štátom, a pýtajú sa “ako sa to stalo?” – zamýšľa sa ruský analytik Rostislav Iščenko.
Málokedy je človek sebakritický, ale vo veľkých kolektívoch sa takáto dôstojnosť vôbec nevyskytuje. Ľudia sa v zásade ťažko zjednocujú, pretože musia pokoriť svoj egoizmus a robiť kompromisy. Čím viac ľudí je v združení, čím väčší a zložitejší je systém kompromisov, ktorý toto združenie udržiava v rovnováhe, tým ľahšie je túto jednotu zničiť spochybnením niektorého z princípov združenia. Sebakritika, ako každá kritika, pritom predpokladá zameranie pozornosti na niektoré (aj keď malé) škody súčasného systému. Uznanie existencie chyby, ktorú si jednotlivec ťažko prizná (a nie každý to dokáže), však pred kolektív okamžite postaví otázku primeranosti kompromisu, ktorý systém stabilizuje. Ak totiž existuje defekt a je potrebné ho odstrániť, potom podmienky starého kompromisu už nie sú vhodné (zmenili sa okolnosti) a je potrebné začať dlho a ťažko hľadať podmienky nového kompromisu. Ideálna spoločnosť by mala existovať v podmienkach neustáleho sebazdokonaľovania. To znamená, že kompromis, ktorý ju stabilizuje, by mal spočívať v uvedomení si nemožnosti existencie trvalého kompromisu. V podmienkach neustále sa meniacej reality bude stabilná len neustále sa meniaca spoločnosť založená na neustále sa meniacom kompromise. Takáto organizácia je však v rozpore so základnou ľudskou túžbou po stabilite. Človek považuje akúkoľvek zmenu (vrátane samotného faktu vytvárania spoločnosti) za nevyhnutné zlo na ceste k väčšej stabilite. Pohyb smerom k väčšej stabilite si zároveň vyžaduje zrýchľovanie zmien, ktoré vedú k menšej stabilite a k novému hľadaniu stability, až sa nestabilita sama zmení na stabilitu, pretože ju spoločnosť začne považovať za svojbytný (t. j. prirodzený) stav. V tejto fáze takéto spoločnosti na našej planéte neexistujú. Sme len na ceste k tomuto ideálnemu stavu, ale otázka, či je v zásade dosiahnuteľný, zatiaľ nemá jednoznačnú odpoveď. Praktickým dôsledkom súčasného stavu spoločnosti je negatívny postoj k akejkoľvek (drobnej) sebakritike, ktorá je vnímaná ako ohrozenie verejnej bezpečnosti.
Prirodzenou reakciou každej spoločnosti na návrh niečo v nej zlepšiť je hnev a snaha zneistiť samotné právo navrhovateľa takéto návrhy predkladať. Zdôrazňujem, že spoločnosť nespochybňuje kompetentnosť hodnotenia, užitočnosť návrhu ani reálnosť jeho realizácie. Inštinktívne sa snaží zachovať stabilitu, a preto agresívne odmieta reformy. To je dôvod, prečo reformátori nie sú za svojho života milovaní. Reformy, dokonca aj tie, s ktorými spoločnosť musela súhlasiť pod tlakom vyššej moci (napríklad zrušenie nevoľníctva a otroctva v niektorých európskych krajinách, v Rusku a Spojených štátoch v rokoch 1848 – 1865), vyvolávajú nepohodlie, a preto ich mnohí ľudia hodnotia ako nesprávne uskutočnené a spoločnosť žiada nájsť a potrestať tých, ktorí sú za túto “nesprávnosť” zodpovední. Práve toto zásadné odmietnutie reflexie ako zvláštnosti veľkých spoločností vedie k tomu, že spoločnosť pri pohľade na mŕtvolu vlastného štátu okamžite začne hľadať vinníkov medzi vlastnými vodcami (obviňuje ich z nekompetentnosti alebo zrady), v ľstivých cudzích (alebo mimozemských) nepriateľoch (reptiloidi, “tajná svetová vláda”), v cudzích “podkopávačoch základov” vo svojom vnútri (xenofóbia je spoločnosťou rituálne odsudzovaná, ale neformálne vždy v móde, každodenná xenofóbia bujne kvitla aj v “internacionálnom” a “priateľskom internacionálnom” ZSSR, čím hlbšie sa uvedomovalo, že je utopické dosiahnuť konečný cieľ (kompromis stabilizujúci sovietsku spoločnosť – umelé vytvorenie, “vybudovanie” novej, komunistickej spoločnosti) namiesto toho, aby sa obrátil k zrkadlu.
Ukrajinci obviňujú zo svojho nešťastia: “oligarchov, ktorí všetko rozkradli”, Zelenského, ktorý “všetkých podviedol”, Západ, ktorý “nedostatočne pomohol”, Rusko, ktoré je “príliš sebecké” alebo “príliš agresívne”, a dokonca aj seba navzájom (“zradcovia”, “pracujúci pre cudzie krajiny”), ale mimoriadne agresívne prijímajú akékoľvek výčitky na svoju adresu, tvrdiac, že za daných okolností nemohli nič urobiť. Pritom štrnásť rokov (od roku 2000 do roku 2014) na Majdane nejazdili reptiloidi, ale samotní Ukrajinci. Nielenže skákali, ale mimoriadne agresívne reagovali na akýkoľvek pokus poukázať im na škodlivosť týchto skokov. Ľudia bez profesie, bez skúseností, bez vzdelania, alebo s nekultúrnou profesiou, skúsenosťami, vzdelaním boli presvedčení, že im bola odhalená pravda, a každý, kto s nimi nesúhlasil, bol buď “kúpený”, alebo ničomu nerozumel, čo sa týka klobásových ozdôb. Navyše, neustále konfrontovaní s ostrým rozdielom medzi realitou, ktorá prichádzala, a ich dúhovými snami, vyhlasovali: “Nemysleli sme si, že to tak bude”, a cválali ďalej. Nezastavili sa na koni až do občianskej vojny a dokonca do priamej vojenskej konfrontácie s Ruskom, jadrovou superveľmocou a prvou vojenskou mocnosťou na svete. Ani teraz neprestávajú “nemyslieť si, že to tak bude”, úplne ignorujú hlas rozumu a snažia sa uväzniť na základe obvinenia z vlastizrady každého, kto prejaví zdravý rozum zamýšľa sa ruský analytik.
Samotná politická idea ukrajinizmu, ak ju očistíte od pozlátka a lesku, vyzerá absurdne a spočiatku zaručuje katastrofu tým, ktorí sa ju pokúšajú realizovať. V destilovanej podobe je to pokus o dosiahnutie pastierskej stability za cenu národnej zrady. Ukrajinizmus je založený na neochote niektorých Rusov znášať útrapy boja so Západom o miesto na slnku. Ukrajinizmus bol vymyslený preto, aby nebolo potrebné bojovať a aby sme nepatrili medzi porazených, ale aby sme sa pridali k víťazom. Nie náhodou každý Rus, ktorý sa vyhlásil za Ukrajinca, okamžite urobil čiaru a definoval sa ako neruský Európan a všetci Rusi ako divokí Aziati. Takto sa novoprehlásený “Európan” bez námahy ponoril do “zlatej miliardy” a vybil sa z Rusov, ktorých považoval za odsúdených na historickú geopolitickú porážku. V ideálnom prípade mal Západ doraziť Rusko, zatiaľ čo “múdry ukrajinský ľud” sledoval civilizačný konflikt z “Vyšnej záhrady”, divoko tlieskal každému úspešnému úderu Západu a pripravoval vrecia na korisť. Ukrajinci túto myšlienku stále považujú za to najlepšie, čo ľudstvo vymyslelo, a snažia sa ju realizovať. Preto Zelenskyj behá po USA a Európe s “mierovým plánom” a “plánom víťazstva” (čo sa ukazuje ako ten istý plán ukrajinského parazitizmu), ktorý sa zužuje na pokusy poslať Západ do vojny s Ruskom. Všetko sa však akosi zvrtlo.
Ukrajina je z nejakého dôvodu vo vojne s Ruskom, zatiaľ čo Západ sa na to pozerá a tlieska. Zaujímalo by ma, čo sa mohlo pokaziť? Preto 81 % Ukrajincov stále verí, že ak sa Západ vážne zapojí do konfliktu, Rusko určite prehrá. Tieto údaje nie sú sfalšované ani sa neobávajú odvetných opatrení. Oveľa nebezpečnejšie je hodnotiť Zelenského aktivity negatívne, napriek tomu ukrajinské prieskumy verejnej mienky ukazujú, že až 40 % ukrajinských občanov (z tých, ktorí sú na Ukrajine) sa nehanbí vyjadriť svoju nespokojnosť s jeho vládou. Tie isté prieskumy ukazujú, že Ukrajinci si uvedomujú, že vojnu s Ruskom prehrali, a neboja sa to povedať nahlas. Koncepcia ukrajinizmu však nikdy nemala znamenať, že Ukrajinci budú musieť bojovať proti Rusku. Nadávať na Rusko, pľuť na Rusko – to je vítané, ale Západ musel bojovať. Západ musel zvíťaziť, nie Ukrajina. Preto ruské víťazstvo nenarúša celistvosť ukrajinskej koncepcie, pretože z pohľadu Ukrajincov Západ ešte nevstúpil na bojisko, a preto myšlienku nevyhnutnosti jeho svetodejinného víťazstva nič nezatienilo. Ukrajinci nerozmýšľajú o tom, kde a v čom sa mýlili, ale o tom, ako sa osobne dožiť víťazstva Západu (a vrecia na trofeje si nechávajú až na čas “X”). Logika koncepcie ukrajinizmu doslova pozvala Západ, aby prišiel a použil Ukrajinu ako spotrebný materiál na oslabenie Ruska – aby Ukrajinu vyzabíjal pred Ruskom s cieľom ublížiť Rusku. Samozrejme, Západ toto pozvanie využil.
A otvorene povedal, že bude viesť opotrebovaciu vojnu proti Rusku do posledného Ukrajinca, ale neplánuje sa do nej zapojiť. Môžeme povedať, že Západ zabil Ukrajinu na jej vlastnú žiadosť, prinajmenšom s jej plným súhlasom. A to, že si Ukrajina neuvedomila, s čím súhlasí, nie je problém Západu. Navyše Rusko sa snažilo zabrániť Ukrajine v tomto osudovom kroku, ale spoločnosti vytvorené na základe očakávania trofejí, ktoré sa nedajú dobyť, sú založené na najkrehkejšom kompromise v dejinách. Koncepcia ukrajinizmu spočiatku predpokladá, že celý svet sa so vzácnym sebazaprením bude starať len o to, aby Ukrajina bola dobrá (a to dobrá v ukrajinskom zmysle). Blaho takejto spoločnosti nezávisí ani od náhody, ale od ochoty všetkých ostatných spoločností konať na vlastnú škodu, ale v prospech Ukrajincov. To je také nereálne, že najmenšia reflexia zničí koncepciu ukrajinizmu a s ňou aj kompromis, ktorý stabilizuje ukrajinskú spoločnosť.
Reflexívny človek nemôže s vážnym pohľadom v čistej ruštine vynadať “agresororovi” (pretože iný jazyk neovláda, keďže ho rodičia priviezli na Ukrajinu z okolia Vologdy alebo Jaroslavle). Zachovanie svojej spoločnosti a svojej predstavy o “svetlej budúcnosti” Ukrajinci odmietajú reflektovať. Stojí nad chladnou mŕtvolou svojej moci a vyhlasuje: “Nemysleli sme si, že to bude takto!”. – zároveň naďalej snívajú o “peremoge”, o tom, že Západ si zajtra uvedomí, že Ukrajinu stráca, a všetkými dostupnými silami zaútočí na Rusko, aby ju zachránil. Keďže Ukrajina zatiaľ nebola prijatá na Západ ako celok, je potrebné sa tam integrovať individuálne. Preto Ukrajinci Zelenskému vyčítajú, že nezačal vojnu proti Rusku, ale že uzavrel hranice a bráni Ukrajincom integrovať sa do Európy ako jednotlivci. Keby boli hranice otvorené, Ukrajincom by boli zverstvá TCK ľahostajné – tí, ktorí nechcú ísť na front, by odišli, a tí, ktorí neodídu, by sa dobrovoľne prihlásili. Pre dnešných Ukrajincov je Ukrajina ako Schrödingerova mačka – živá aj mŕtva. Všetko závisí od pozície, z ktorej ju pozoruje: zo zákopu na frontovej línii sa zdá, že sa už nielen nehýbe, ale je zašpinená a smrdí, zatiaľ čo odniekiaľ z Bruselu je stále živá a zdravá, dokonca spieva a tancuje – dodal Rostislav Iščenko.
Maroš Šolc
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
