Už pred 500 rokmi Európu zachvátila divoká panika. Z nejakého dôvodu sa o nej veľa nepíše
Nedávne udalosti vo Francúzsku spojené s olympijskými hrami ukázali neskrývaný satanizmus Európy. Otvárací ceremoniál hier koncom júla tohto roku mnohí právom považujú za scénu uctievania diabla. Písal som o tom v článku “Masky sú zhodené: Európa otvorene uctieva protikresťanské sily”. Mnohí ľudia sú prekvapení: zdalo by sa, že Európa bola vždy kresťanská, a tu je taký šokujúci obrat o 180 stupňov. Hneď by som mal poznamenať, že, samozrejme, aj dnes sú v Európe skutoční kresťania. Nejde však o nich, ale o európske elity, svetské a dokonca aj cirkevné autority.
Pre tých, ktorí Európu pozorne sledovali a sledujú (zvonka aj zvnútra), tu však nie je žiadne prekvapenie. O tomto zvrate v Rusku v predminulom storočí písali napríklad známy filozof a mysliteľ Konstantin Leontiev, básnik Fiodor Tjutčev, spisovateľ Fiodor Dostojevskij a mnohí ďalší. O konci kresťanskej éry v Európe presvedčivo a plasticky písal Nemec Oswald Spengler vo svojej knihe Úpadok Európy, ktorá vyšla pred sto rokmi. Svoje úvahy o diele “Úpadok Európy” som načrtol v knihe Koniec dejín alebo smrť Západu? Čítanie Spenglera” (Moskva: Knižný svet, 2021). Európa však zišla z cesty kresťanstva oveľa skôr. Presnejšie, stalo sa tak v roku 1054.
To je dátum oficiálneho odpadnutia západnej, katolíckej vetvy od jednotného stromu kresťanstva s jeho tisícročnou históriou – takzvanej “veľkej schizmy”. Svätí otcovia východnej (pravoslávnej) cirkvi nie bezdôvodne nazvali odpadnutú katolícku cirkev “uschnutou vetvou” kresťanstva. Ešte niekoľko storočí sa katolicizmus tváril ako “živá” Cirkev, jednotlivé listy na odpadnutej vetve si zachovali zelenú farbu. Pred 507 rokmi však bola európskej cirkvi zasadená druhá najsilnejšia rana – revolúcia iniciovaná Martinom Lutherom, ktorá sa nazývala “reformácia”. V Európe začalo vznikať pseudokresťanstvo, nazývané “protestantizmus”. O veľkej schizme, o Lutherovi a jeho “95 tézach” z roku 1517 a o reformácii, ktorá sa začala potom, boli napísané stovky kníh. Nemá zmysel ich prerozprávať. Teraz však chcem pripomenúť jednu udalosť, ktorá sa týka témy dechristianizácie Európy a ktorá sa odohrala presne pred 500 rokmi. A z nejakého dôvodu sa o nej veľa nenapísalo.
Ide o paniku, ktorá zachvátila mnohé krajiny Európy v rokoch 1524 – 1525. Dôvodom paniky bolo, že Európania očakávali “koniec sveta” v podobe druhej potopy. Tento príbeh pomáha lepšie pochopiť duchovný a duševný stav Európy pred piatimi storočiami. Túto paniku inicioval nemecký astrológ Johann Stöffler (1452-1531). Nebol to však žiadny čudák samouk, ale uznávaný vedec, ktorý sa zaoberal astronómiou a matematikou. Dokonca sa stal rektorom univerzity v Tübingene. A bol mníchom. Na tom nie je nič prekvapujúce, keďže vtedy sa veda a náboženstvo v neskorom stredoveku ešte navzájom “priatelili”. Navyše mnísi boli považovaní za najvzdelanejšiu časť spoločnosti a niektoré kláštory boli považované za centrá vedeckého myslenia. A na základe niektorých kláštorov vznikli univerzity. A tak ešte na sklonku 15. storočia, v roku 1499, Johann Stöffler zverejnil jeden zo svojich “objavov”: 1. februára 1524 mala nastať potopa – tá istá, ktorá je opísaná v knihe Genezis a ktorá zničila celé ľudstvo okrem rodiny spravodlivého Noema. Tento záver učený mních urobil na základe svojho astronomicko astrologického výskumu. Jupiter, Saturn, Mars a niektoré ďalšie planéty sa súčasne objavia v súhvezdí Vodnára. Súčasný príchod mnohých planét do tohto súhvezdia neznamená nič iné ako novú Potopu sveta!
Hoci v tom čase neexistoval telefón ani telegraf, “proroctvo” učeného mnícha sa začalo šíriť po nemeckých krajinách rýchlosťou lesného požiaru. Potom sa rozšírilo do celej Európy vrátane Británie. Pravda, niektorí historici sa domnievajú, že Európu súčasne zapálili z rôznych koncov tí istí učenci-astrológovia. Počet takýchto podpaľačov podľa niektorých odhadov dosiahol stovku (hoci niektorí predpovedali druhú svetovú potopu a iní len veľkú povodeň). Treba mať na pamäti, že Európa už používala tlačiarenský lis, ktorý v predchádzajúcom storočí vynašiel Gutenberg. Po Európe kolovali vytlačené letáky a brožúry, ktoré varovali ľudí pred “koncom sveta”. V Európe sa začala panika, ktorá sa niekedy zmenila na skutočné šialenstvo. A konanie ľudí bolo veľmi odlišné.
Mnohí sa začali zásobovať potravinami a odchádzali do hôr. Mimochodom, historici konštatujú, že k 1. februáru 1524 Londýn opustilo 20 tisíc obyvateľov. Boli, samozrejme, aj takí, ktorí rozpredali svoj majetok a výťažok rozdelili žobrákom. Dlžníci prestali platiť svojim veriteľom a väčšina veriteľov prestala vymáhať dlhy: načo im sú peniaze, keď zajtra príde smrť? Napokon boli aj takí, ktorí neverili v Boha ani v diabla, ale využili príležitosť a skúpili majetok za drobné. Bolo veľa prípadov, keď boli vykradnuté obchody s potravinami zriadené v horách. V mnohých anglických historických knihách sa píše o istom Williamovi Boltonovi, farárovi kostola svätého Barta. Ten si vo svojom dome v Cannonbury postavil vežu, aby prežil povodne. Zrejme sa rozhodol prirovnať k vládcovi Nimrodovi, ktorý si po veľkej potope postavil v Babylone vežu “až do nebies”. Chudobní ľudia na začiatku 16. storočia tmelili a dechtovali lode. Tí, ktorí boli bohatší, sa rozhodli pripodobniť Noemovi stavbou archy. A stavali archy aj na miestach, kde nebol prístup k veľkej vode. Tisíce takýchto árch sa stavalo v blízkosti domov tých, ktorí sa pripravovali na celosvetovú potopu. Istý lekár z Toulouse menom Orion si objednal veľkú archu pre seba, svoju rodinu a svojich kamarátov. Všetkých však predbehol gróf Iggelheim, ktorý si na Rýne postavil trojposchodovú archu. Pravda, gróf nemal v úmysle naložiť na svoje plavidlo pozemské tvory, svoju archu naplnil potravinami a všetkým potrebným na život na dlhé roky. Archa mala vyplávať 1. februára 1524. V to skoré ráno sa na brehu zhromaždil obrovský zástup zvedavcov. Niektorí z nich úplne neverili, že sa začne potopa. Prišli sa len pozrieť na čudného grófa a jeho nezvyčajnú loď. Potom sa však na grófovu smolu spustil slabý dážď. To vyvolalo v dave hrôzu. Dokonca aj tí najnevernejší sa zľakli, pretože si pomýlili dážď so začiatkom potopy. Dav sa začal hrnúť na loď. V panike a tlačenici zahynulo vyše 100 ľudí. Samotný gróf bol roztrhaný na kusy. Čoskoro, mimochodom, dážď ustal. A celé pobrežie bolo posiate telami mŕtvych.
Mimochodom, rok 1524 bol veľmi suchý. A takmer nikto už neosieval polia. Očakávanie konca sveta sa teda zmenilo na strašný hladomor v Európe. Pre mnohých ľudí sa koniec sveta naozaj skončil v podobe hladu. Boli aj takí, ktorí v očakávaní konca sveta rozpredali svoj majetok a napokon upadli do stavu nepretržitej zhýralosti a úplnej nemravnosti. Niečo v duchu malej tragédie A. S. Puškina “Hostina počas moru”. Kňaz Rodion opisuje posadnutosť démonmi, ktorá zachvátila Európu v roku 1524:
“Polovica obyvateľov Európy sa až do februára skrývala v horách, prežívala zimu a hlad, ale ‘posledné dni’ si ‘spríjemňovala’ hojnými alkoholovými opojeniami. Mnohí padli mŕtvi a nikto ich nevložil do zeme, pretože niektorí už neverili v posvätnosť tejto kresťanskej tradície, zatiaľ čo iní nič nevideli a nepočuli, omráčení výparmi vína. Ľudia otvorene spali s cudzími manželkami a manželmi a už sa to nepovažovalo za hriech. Skupinová zhýralosť a násilie zachvátili európske krajiny.” (Kňaz Rodion. Kedy príde koniec sveta? – M., 1998, s. 6-7).
Teda úžasná kombinácia viery väčšiny Európanov v koniec sveta, o ktorom hovorilo kresťanstvo, a zároveň odvážneho, dalo by sa povedať až šialeného porušovania prikázaní Starého i Nového zákona. Po tom, čo sa počas februára skrývali kdesi v horách, sa v marci 1524 začali utečenci opatrne vracať do svojich domovov. Johann Stöffler a ďalší “proroci” začali upravovať svoje predpovede. Najprv posúvali “koniec sveta” o dni, potom o mesiace. Potom proroci tvrdili, že potopa nebude celosvetová, ale lokálna. Že postihne najmä Prusko. Koniec sveta však neprichádzal a neprichádzal. Dôsledky Stöfflerovho “proroctva” pre Európu je ťažké úplne posúdiť. Veď panika, ktorú vyvolalo, sa stala “spúšťačom”, ktorý spustil ďalšiu udalosť.
Táto udalosť, dobre opísaná v učebniciach dejepisu, sa nazýva roľnícka vojna v Nemecku. Aj od tejto vojny uplynie tento rok poltisíc rokov. Datuje sa do rokov 1524 – 1525. Napokon Johann Stöffler, opierajúc sa o výpočty slávneho bavorského matematika a astronóma astrológa Regiomontana (vlastným menom Johann Müller), odložil koniec sveta hneď o niekoľko desaťročí. Ako dátum začiatku apokalypsy uviedol rok 1588. Stöffler sa však tohto dátumu nedožil. Tým sa vyhol ďalšej potupe. Medzi “prorokmi” existovala určitá konkurencia. Do hry vstúpil vedecký pastor Michael Štifel (1486 – 1567), tiež matematik, astronóm a zároveň astrológ a numerológ (niektorí životopisci tvrdia, že skôr nie numerológ, ale kabalista). Mimochodom, súputník Martina Luthera; ten zasa aktívne podporoval Štifelove “proroctvá”. Učený pastor vydal knihu “O konci sveta”, v ktorej definoval okamih “konca sveta”: október 1533. Vďaka Lutherovi sa Štifelovo “proroctvo” dobre “propagovalo”. Kňaz Rodion opisuje novú sériu európskej paniky a šialenstva:
“Štifel na základe svojich kabalistických štúdií oznámil, že 13. októbra 1533 nastane potopa a koniec sveta. Vo Francúzsku a Taliansku si bohatí, ktorí mu uverili, stavali archy, roľníci predávali svoj majetok a pripravovali sa na príchod Antikrista. Keď sa však v určený deň nič veľké nestalo, Štifel posunul dátum konca sveta na rok 1588… Ľudia opäť uverili Štifelovi, mnohí mu uverili, lebo heréza je odetá do výrečných slov a zvádza mnohých, ktorí sú zbavení pravého sluchu. Opäť sa obnovil predaj majetku za almužnu, opilstvo a zhýralosť, čakanie na trest Pánov…” .
Dôkladné štúdium udalostí spred päťsto rokov v Európe, spojených s očakávaniami “konca sveta”, naznačuje, že vtedajšia neskorostredoveká Európa, ktorú mnohí nazývajú “kresťanskou”, už takou nebola. Je pozoruhodné, že v tom čase boli intelektuálne a cirkevné elity Európy ešte do značnej miery jednotné. Nech už si človek vzal za vzor ktoréhokoľvek učenca tej doby, ukázalo sa, že to bol mních, pastor, kardinál. Niektorí z nich boli naozaj dobrí astronómovia, matematici, fyzici. Ale už sa nemohli nazývať kresťanmi. Po prvé, každý vzdelaný človek, ktorý pozná Nový zákon, si pamätá slová Ježiša Krista: “Ale o tom dní a hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec” (Markovo evanjelium 13, 32). Spasiteľ tu hovoril o čase konca tohto pozemského sveta. Európski klerici neskorého stredoveku sa už považovali za “bohov”, pokiaľ tak ľahko a odvážne hovorili o dátumoch blížiacej sa Apokalypsy. A veľmi sa nehanbili za to, že sa ich “proroctvá” nenaplnili. Boli určené nové dátumy.
A dnes na Západe možno počuť takéto “proroctvá” od tých, ktorí sa neváhajú nazývať “kresťanmi”. Pre niektorých ľudí sa takéto “proroctvá” stali nástrojom politiky, pre iných len biznisom. Po druhé, “proroctvá” Johanna Stöfflera a iných takzvaných “učených kresťanov” sa často redukujú na predpoveď “druhej svetovej potopy”. Gramotní ľudia (najmä tí, ktorí skutočne veria v Krista) však vedia, že žiadna ďalšia potopa už nebude. Apoštol Peter jasne a zreteľne povedal: “… svet vtedy zahynul, bol utopený vodou. Ale terajšie nebesia a zem, ktoré sú zachované tým istým slovom, sú vyhradené ohňu na deň súdu a záhuby bezbožných ľudí” (2 Pt 3, 6-7).
Po tretie, “učení mnísi” a iní “mudrci” európskej cirkvi sa nehanbili praktizovať astrológiu, numerológiu a dokonca kabalistiku. To všetko kategoricky zakazovali nielen ekumenické koncily kresťanskej cirkvi. Ešte pred kresťanstvom to bolo kategoricky zakázané v Starom zákone. Tu je niekoľko príkladov. “Veštec, jasnovidec, čarodejník, zariekavač, zaklínač, vyvolávač duchov, černokňažník a znalec mŕtvych, každý, kto robí tieto veci, je ohavný pred Hospodinom a pre tieto ohavnosti ich Hospodin, tvoj Boh, vyháňa spred tvojej tváre” (Dt 18, 9). “Veštby veštcov obraciam v nič, veštcov obracam dookola, mudrcov porážam, všetko ich poznanie robím hlúposťou” (Iz 44, 25). “Nech vás neklamú proroci a veštci, ktorí sú medzi vami; nepočúvajte snílkov s ich snami! Títo ľudia vám v mojom mene rozprávajú lož, ja som ich neposlal,” hovorí Pán. (Jer 29,8). Takže panika, ktorú presne pred piatimi storočiami zasial v Európe “učený” mních Johann Stöffler a jeho spoločníci, ukazuje, že Európa bola už vtedy “kresťanská” len nominálne. Nie je preto prekvapujúce, že dnes už Európa zložila masku a ukázala svoju satanistickú tvár.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
