Protitankový potenciál a povojnová služba samohybných delostreleckých lafiet SU-100
Najlepšími sovietskymi stíhacími tankami vytvorenými počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo samohybné delo SU-100. Žiaľ, výroba tohto vozidla začala príliš neskoro a na priebeh vojenských operácií na sovietsko-nemeckom fronte to nemalo citeľný vplyv. Hoci bolo vozidlo vo všeobecnosti veľmi dobré a malo vyvážené vlastnosti, spočiatku malo množstvo nedostatkov spojených s unáhleným nábehom do sériovej výroby. Hlavné “problémy so zubami” SU-100 boli vyliečené v čase mieru. Vďaka úspešnému spojeniu vysokého modernizačného potenciálu, vysokých bojových a služobno-prevádzkových vlastností trvala životnosť a bojová kariéra bojových vozidiel tohto typu dlho a okrem sovietskej armády slúžila vo viac ako 20. krajinách počas studenej vojny. V niektorých krajinách je SU-100 stále vedené ako bojové vozidlo alebo je v sklade.
Vytvorenie a výroba stíhača tankov SU-100
Prvou domácou sériovo vyrábanou špecializovanou protitankovou samohybnou delostreleckou húfnicou je SU-85. Tento stroj, postavený na základe stredného tanku T-34, celkom zodpovedal svojmu účelu. V druhej polovici vojny však pancier SU-85 už neposkytoval potrebnú ochranu a 85 mm kanón mohol s istotou preniknúť cez čelný pancier ťažkých nemeckých tankov vo vzdialenosti nie väčšej ako 800 m. V aktívnej armáde bolo toto samohybné delo všeobecne hodnotené pozitívne, ale posádky s reálnymi skúsenosťami s ničením nepriateľských obrnených vozidiel chceli bojovať na lepšie pancierovanom stroji vyzbrojenom delom so zvýšeným výkonom. Objavili sa aj sťažnosti na podmienky obývateľnosti, pozorovacie zariadenia a mieridlá. Výsledky testovania penetrácie na ukoristených ťažkých nemeckých tankoch ukázali, že na to, aby s istotou prenikli čelným pancierom Tigra na vzdialenosť viac ako 1000 m, je potrebný štandardný projektil 53-BR- kalibru 85 mm. 365 s hmotnosťou 9,2 kg s počiatočnou rýchlosťou najmenej 1050 m/s. Rovnaký projektil vystrelený z hlavne kanónu D-5S-85 namontovaného na SU-85 mal rýchlosť 792 m/s. Bolo však nemožné urýchliť existujúcu strelu na takú rýchlosť bez výrazného zvýšenia dĺžky hlavne, jej sily a použitia zvýšenej prachovej náplne. Určité obmedzenia kládli aj technologické možnosti ruských delostreleckých závodov.
Ďalším spôsobom, ako zvýšiť penetráciu pancierovania, by mohlo byť hromadné zavedenie podkaliberných striel so zlepšenými vlastnosťami. Ale pri výrobe nábojov s jadrami z tvrdej zliatiny sa to nedalo zaobísť bez vzácnych kovov: kobaltu a volfrámu, ktoré chronicky chýbali na tavenie pancierovej ocele a výrobu hlavne. Po analýze všetkých faktorov sa vojenskí a technickí špecialisti rozhodli zvýšiť penetráciu pancierovania zvýšením kalibru. Experimentálne sa zistilo, že na spoľahlivé prerazenie ťažkých nemeckých tankov je potrebná zbraň kalibru najmenej 100 mm. V polovici roku 1941 dizajnérsky tím pod vedením VG Grabina vytvoril 107 mm tankové delo ZIS-6. Na vzdialenosť 1000 m pancierový projektil s hmotnosťou 17 kg, ktorý pri zásahu pod uhlom 60° opúšťal hlaveň rýchlosťou 830 m/s, prerazil 110 mm panciera. V septembri 1941 bola zbraň ZIS-6 pripravená na sériovú výrobu, ale kvôli odmietnutiu výroby tankov KV-3 a KV-4 nebol tento delostrelecký systém žiadaný. Pokiaľ ide o penetráciu pancierovania, ZIS-6 plne spĺňal požiadavky na inštaláciu na nový stíhač tankov, ale táto zbraň, podobne ako 107 mm M-60, mala samostatné nabíjanie, čo obmedzovalo praktickú rýchlosť stReľby. Po zvážení všetkých možností spoločnosť GRAU odporučila vyzbrojiť nové protitankové samohybné delo 100 mm kanónom pomocou unitárnych nábojov 100 mm námorného univerzálneho dela B-34. Námorný systém mal spočiatku jednotné zaťaženie a 100 mm projektil zrýchlil na vyššiu rýchlosť ako 107 mm. Rozdiel medzi pancierovými nábojmi pre B-34 a ZIS-6 bol menej ako dva kilogramy.
Vyrobiť 100 mm tankový kanón s prijateľnými váhovými a rozmerovými charakteristikami sa však ukázalo ako náročná úloha a až začiatkom roku 1944, pod vedením FF Petrova, na základe námorného protilietadlového kanónu D-10, 100 Vzniklo -mm kanón D-10S, ktorý bol ľahší ako jeho konkurenti a mohol byť umiestnený na podvozku stredného tanku T-34 bez výrazných zmien a zbytočného zvyšovania hmotnosti vozidla. Pri vytváraní novej samohybnej zbrane SU-100 použili dizajnéri Uralmašzavod vývoj z SU-85. Posádka SU-100 sa v porovnaní s SU-85 nezmenila, ale došlo k mnohým významným zlepšeniam, z ktorých navonok najviditeľnejšou bola kupola veliteľa, ktorá mala poklop a vyčnievala za obrys pancierovej kabíny.
SU-100 bol vybavený naftovým motorom V-2-34 s výkonom 500 k, vďaka ktorému mohlo vozidlo s hmotnosťou 31,6 tony na vrste zrýchliť na 50 km/h. Rýchlosť na poľnej ceste väčšinou nepresahovala 20-25 km/h. Kapacita vnútorných palivových nádrží bola 400 litrov, čo vozidlu poskytovalo cestovný dojazd na crste až 310 km. Cestovný dosah v nerovnom teréne bol 140 km. Hrúbka hornej čelnej dosky a poklopu pre vodiča bola 75 mm s uhlom sklonu 50 °, čo poskytovalo ochranu pred najbežnejším nemeckým 75 mm Pak.40 a Kw.K.40 L / 48. Hrúbka bočného panciera zostala rovnaká – 45 mm. Hrúbka čela kanóna je 100 mm. Hrúbka kupoly veliteľa bola zvýšená na 90 mm. Oslabenou oblasťou bol poklop vodiča, čo trochu znížilo pancierovú ochranu v čelnom výbežku. Už počas bojov sa ukázalo, že čelný pancier vo väčšine prípadov odolal zásahom nemeckých 75 mm vlečných zbraní, 75 mm tankových zbraní inštalovaných na “štvorkách”, ako aj zásahom 50 mm podkalibrových nábojov. 75 mm pancierové náboje zanechali priehlbiny hlboké 25 až 35 mm a jadrá 50 mm podkalibrových nábojov uviazli v prednom pancieri a prenikli 50 až 60 mm. Konštruktéri venovali osobitnú pozornosť zlepšeniu viditeľnosti, na tento účel sa na poklppe veliteľského poklopu objavilo periskopové zariadenie MK-IV a po obvode veliteľskej kopule boli aj pozorovacie zariadenia. Odsávanie plynov zabezpečoval výkonný ventilátor. Všeobecná konštrukcia lafety bola podobná SU-85, ale upustilo sa od sklonu zadnej častu kabiny a ľavá predná palivová nádrž bola odstránená, čím sa zväčšil objem bojového priestoru. 100 mm kanón bol uložený v prednej doske kabíny v liatinovom ráme na dvojitých čapoch, umožňujúcich jeho mierenie vo vertikálnej rovine v rozsahu -3 až +20° a v horizontále ±8°. Pri streľbe priamou paľbou sa mierenie na cieľ vykonávalo pomocou teleskopického sklopného zameriavača TŽ-19 a z uzavretých pozícií – pomocou panorámy . Počas testovania bola dosiahnutá rýchlosť streľby až 8 rán / min. Praktická rýchlosť streľby dela bola 4-6 nábojov / min. Munícia v porovnaní s SU-85 bola znížená takmer o tretinu a predstavovala 33 nábojov. Energia dela D-10S bola úplne dostatočná na zničenie akýchkoľvek nemeckých obrnených vozidiel. Priebojná stopovacia strela BR-412 s hmotnosťou 15,88 kg mala počiatočnú rýchlosť 897 m/sa vo vzdialenosti 1500 m prerazila 115 mm panciera pod normálnym uhlom. Vo vzdialenosti 1000 m pri stretnutí v pravom uhle prenikla strela 100 mm cez 135 mm pancierovú dosku. Pri ostreľovaní ukoristených tankov na cvičisku sa zistilo, že 100-mm kanón preniká cez čelný pancier Tigra a Panthera na vzdialenosť až 1500 metrov. Bočný pancier najťažších sériových nemeckých tankov, ktorý nepresahoval 82 mm, ako aj čelný pancier hlavných sériovo vyrábaných stredných tankov Pz.Kpfw. IV a neskoré samohybné delá StuG. III/IV, bol preniknutý zo vzdialenosti 2000 metrov a viac. Určité problémy sa vyskytli pri prekonaní pancierovej ochrany Pz.Kpfw. VI Ausf. B tank a malosériové samohybné delá Ferdinand a Jagdtiger. Zároveň v dôsledku zhoršenia kvality nemeckého pancierovania, ktoré pre nedostatok legujúcich prísad obsahovalo zvýšené percento uhlíka, bolo tvrdé, ale krehké, zásahy 100 mm nábojmi zo vzdialenosti 500- 1000 metrov viedlo k tvorbe trhlín, triesok a zničeniu zvarov.
Delo D-10S tak na skutočné bojové vzdialenosti dokázalo spoľahlivo poraziť väčšinu nemeckých tankov a samohybných diel pri streľbe z akéhokoľvek smeru. Sú známe aj prípady, keď 100 mm trieštivé granáty pri streľbe na dostrel až 4 000 m vyradili nemecké stredné tanky Pz.Kpfw. IV. Zrejme hovoríme o poškodení podvozku pri blízkom výbuchu silného náboja obsahujúceho 1,46 kg výbušniny. Pri priamom zásahu do strany sa však dal prelomiť aj relatívne tenký 30 mm bočný pancier “štvorky”. Namiesto perforovaných kolies sa používali plné kolesá s väčšou odolnosťou. Na hornú zadnú dosku korby boli pripevnené dva dymové granáty. Aj na streche kabíny, napravo od panoramatického prielezu, sa objavil uložný priestor, v ktorom bola v cestovnej polohe pripevnená nová zátka dela. SU-100 bol prijatý do výzbroje 3. júla 1944 rezolúciou GKO č. 6131.Výrobu samohybných zbraní však oddialil nedostatok 100 mm kanónov D-10S a nábojov do nich. A aby sa výroba nespomalila, pôvodne sa vyrábal prechodný model s 85 mm kanónom D-5S-85A, známy ako SU-85M. Toto vozidlo sa vyrábalo od septembra do novembra 1944 a bolo “hybridom” podvozku SU-100 a výzbroje SU-85A. Do júla 1945 bolo vyrobených viac ako 2300 kusov SU-100 a sériová výroba v ZSSR pokračovala až do roku 1948. Celkovo bolo vyrobených 3241 vozidiel v továrňach v Sverdlovsku a Omsku. Samohybné delá vyrobené v rokoch 1946-1948 sa vyznačovali technológiou montáže obrnených vozidiel, zlepšenou kvalitou zvarov a množstvom technických inovácií zameraných na zvýšenie spoľahlivosti.
Bojové použitie SU-100 v záverečnej fáze vojny
Prvá várka 40 kusov SU-100 bola odovzdaná do vojenského preberania v septembri 1944. Samohybné delo SU-100 úspešne prešlo frontovými skúškami, ale dodávky pre bojové samohybné delostrelecké pluky museli byť o niekoľko mesiacov odložené z dôvodu nedostatku sériovej výroby 100 mm pancierových nábojov. Mimochodom, rovnaký problém sa vyskytol pri bojovom použití poľných zbraní BS-3. Spočiatku ich munícia pozostávala iba z jednotných nábojov s vysoko výbušnými trieštivými granátmi. Keďže sa vývoj priebojnej strely BR-412B vo výrobe pretiahol až do októbra 1944, prvé samohybné delá boli odoslané do výcvikových stredísk. Až v novembri boli sformované pluky vybavené SU-100 a odoslané na front. Personálna tabuľka SAP bola rovnaká ako pri plukoch s SU-85. Pluk mal 318 osôb a mal 21 samohybných diel (20 vozidiel v 5 batériách a 1 samohybné delo veliteľa pluku). Koncom roka sa na báze samostatných tankových brigád sformovali tri samohybné delostrelecké brigády (SABR): 207. Leningradská, 208. dvinská a 209. Každá brigáda mala 65 SU-100 a 3 SU-76M.
Hlavnými dôvodmi vzniku SABR boli ťažkosti s riadením a organizáciou zásobovania pre SAP, ktorých počet do konca roku 1944 dosiahol dvesto. SU-100 vstúpil do masového boja v januári 1945 počas budapeštianskej operácie. V tom čase už bola Červená armáda dostatočne vybavená protitankovým delostrelectvom, novými tankami T-34-85 a IS-2 a vysoko účinnými protitankovými samohybnými delami SU-85, ISU-122 a ISU-152. Samohybné delá SU-100 sa spočiatku nijako neprejavovali. Okrem toho množstvo konštrukčných a výrobných chýb na začiatku bránilo normálnej prevádzke nových samohybných zbraní. Na niektorých vozidlách sa vytvorili trhliny v zvarových švoch trupu a časti delostreleckej jednotky boli zničené počas bojov. Napriek tomu, že na základe skúseností s prevádzkou SU-122 a SU-85 boli cestné kolesá SU-100 zosilnené a boli vykonané vylepšenia konštrukcie zavesenia, pozorovalo sa zvýšené opotrebenie predných kolies (gumenej pbruče). Nielenže boli zničené obruče, ale našli sa aj praskliny na diskoch. V dôsledku toho bolo potrebné súčasne zásobovať jednotky kolesami a vyvinúť nové zosilnené predné nosné koleso a vyvažovač. Nové samohybné delá sa osvedčili 11. januára, keď až 100 nemeckých tankov podporovaných pechotou podniklo protiútok. V ten deň jednotky 1453. a 1821. SAP zničili 20 nepriateľských tankov. SU-100 boli najviac používané počas operácie Balaton 6. – 16. marca 1945, keď odrážali protiútoky 6. tankovej armády SS.
Do urputných bojov sa zapojili tri samohybné delostrelecké brigády a niekoľko samostatných samohybných delostreleckých plukov. Počas operácie zohrali SU-100 významnú úlohu pri odrážaní nemeckých tankových útokov a ukázali sa ako vysoko účinný prostriedok v boji proti nemeckým ťažkým obrneným vozidlám vrátane PzKpfw VI Ausf. Ťažké tanky B Tiger II. Po operácii si SU-100 vyslúžili mimoriadne vysokú pochvalu. V záverečných fázach vojny sa nemecké tanky objavovali na bojisku len zriedka a posádky SU-100 používali hlavne vysoko výbušné fragmentačné granáty UOF-412, ktoré boli výrazne lepšie v ničivom účinku ako 85 mm granát UO-367 a ukazala sa dobrá účinnosť proti nepriateľským poľným opevneniam, živej sile a ľahko obrneným vozidlám. Experimenty ukázali, že pri výbuchu 100 mm UOF-412 sa vytvorilo asi 500 veľkých úlomkov, ktoré zasiahli ležiacu pechotu Samohybné delo, vystreľujúce vysoko výbušné fragmentačné granáty s hmotnosťou 15,6 kg s obsahom 1,46 kg TNT, bolo pomerne silným prostriedkom na ničenie poľných opevnení počas útočných operácií a malo výhodu oproti stredným tankom T-34-85. a samohybné delá SU-85. Spolu s vysokými protitankovými vlastnosťami, schopnosťou 100 mm kanónov účinne ničiť poľné opevnenia a ničiť živú silu sa ukázalo, že SU-100 bol zraniteľnejší voči protitankovým zbraniam pechoty ako tanky. Bolo to spôsobené tým, že samohybné delá spočiatku nemali guľometnú výzbroj a mierenie dela na blízke ciele si vyžadovalo otáčanie trupu. Vzhľadom na to, že dĺžka hlavne dela D-10S presahovala 5 metrov, manévrovanie v drsnom zalesnenom teréne a v meste bolo náročné. Aby sa znížili straty od pechoty vyzbrojenej panzerfaustmi, niektoré vozidlá boli dodatočne vybavené ľahkými guľometmi. Pri vedení bojových operácií v obývaných oblastiach sa odporúčalo, ak to bolo možné, nezavádzať do nich SU-100 a použiť ISU-152 a tanky na ničenie opevnení v rámci hraníc mesta.
Samohybné delá SU-100 neutrpeli takmer žiadne straty pri streľbe z protiútokov nepriateľských tankov. Väčšina vozidiel zničených alebo poškodených pri útočných akciách padla za obeť paľbe z protitankových a protilietadlových kanónov nastavených na priamu paľbu a bola tiež vyhodená do vzduchu mínami. Po začatí Berlínskej operácie sa jej zúčastnili samohybné delá. V mestskom boji boli samohybné delá priradené k samostatným streleckým jednotkám a pododdielom, aby ich chránili. Zatiaľ čo podiel vozidiel, ktoré boli nenávratne zničené počas približovania sa k Berlínu, nebol veľký a väčšinu poškodených SU-100 bolo možné zaradiť späť do prevádzky, nenahraditeľné straty po vstupe sovietskych vojsk do mesta vzrástli a množstvo vozidiel poškodené nárazmi granátov. 2. gardová tanková armáda tak mala začiatkom apríla 46 kusov SU-100. Od 16. Urobte 21. apríla sa stratilo 5 SU-100. Do konca berlínskej operácie 2. gardová tanková armáda nenávratne stratila ďalších 7 SU-100 vrátane 5 vozidiel priamo v meste.
Povojnová výroba a modernizácia
SU-100 sa po vojne SU-100 dlho nevyrábali, čo možno vysvetliť zavedením sériovej výroby tankov T-54, ktoré boli vyzbrojené 100 mm kanónom D-10T a mali lepšie pancierovanie. Avšak vzhľadom na to, že v prvom povojnovom desaťročí sovietske vedenie nebolo pripravené dodávať T-54 do zahraničia a sila kanóna T-34-85 nestačila na spoľahlivé preniknutie pancierom nových amerických a britských tankov, potreba SU-100 v armádach východného bloku zostala. S cieľom zvýšiť protitankový potenciál ozbrojených síl krajín Varšavskej zmluvy a dodávky do “rozvojových krajín” bola založená licenčná výroba SU-100 pod názvom SD-100 najskôr v Prahe a potom v československom podniku ZJVS. proti Martine. V rušňovom závode SMZ (jeden zo závodov koncernu Škoda, sídliaci v Dubnici nad Váhom) vyrobili aj licenčný D-10S, ktorý dostal československé označenie 100 mm SHK vz.44 S. Vývoj výroby SU-100 v r. Československu pomohlo, že od roku 1951 sa v tejto krajine vyrábali stredné tanky T-34-85.
Československé samohybné delo malo množstvo vonkajších prvkov, ktoré ho umožňovali vizuálne odlíšiť od SU-100 vyrobeného v ZSSR. Taktiež trup SD-100 vynikal presnejšími zvarmi a prakticky ideálnym povrchom pancierových plátov. Vonkajšia úprava neovplyvnila bojové vlastnosti vozidiel, ale preukázala úroveň kultúry výroby. Celkovo bolo v Československu vyrobených 1953 SD-1956 v rokoch 770 až 100. Z tohto počtu dostala československá armáda 460 kusov, ostatné boli dodané Kube, Sýrii a Egyptu. Kubánska armáda použila samohybné delá veľmi efektívne pri odrazení kontrarevolučnej invázie v Zátoke svíň. Niekoľko samohybných zbraní tohto typu bolo inštalovaných v kubánskych mestách ako pamiatky.  Sýrske a egyptské samohybné delá sa zúčastnili ozbrojených konfliktov v rokoch 1956, 1967 a 1973. Arabi opustili na bojisku niekoľko použiteľných SD-100 spolu s ďalšími obrnenými vozidlami.
V tankových plukoch ČSĽA bol do roku 1960 podiel SD-100 na celkovom počte vozidiel tretinový. Tanky T-34-85 nahradené samohybnými delami boli odoslané do skladu. V šesťdesiatych rokoch, po začatí dodávok T-54, začali SD-100 ukladať do skladov a boli aktívne ponúkané zahraničným kupujúcim. Napriek tomu aktívna služba SD-100 v Česko-Slovensku pokračovala až do konca 70. rokov, tieto vozidlá boli v zálohe až do polovice 90. rokov. Situácia s SU-100 bola v sovietskej armáde približne rovnaká. Podľa referenčných údajov bolo v novembri 1947 v prevádzke 2628 SPG so 100 mm kanónom.  Aj keď mal SU-100 množstvo nedostatkov, z hľadiska ochrany bol horší ako tanky T-54/55 a z hľadiska výzbroje nemal oproti nim žiadne výhody, samohybné delá sa aktívne používali až do začiatku osemdesiatych rokov a boli nakoniec začiatkom 90. rokov v Rusku odpísané. Zrejme posledné SU-100 v bojových jednotkách sa používali na Ďalekom východe, čo bolo vďaka lepšej priechodnosti týchto strojov na mäkkých pôdach v porovnaní s T-54, T-55 a T-62 relatívne slabá tanková flotila, ktorú mala Čína. Technika SU-100 bola použitá aj pri zavádzaní „obmedzeného kontingentu“ do Afganistanu. Napriek tomu, že základný podvozok SU-100 bol zastaraný a z hľadiska požiarnej bezpečnosti a prežitia posádky v prípade bojového poškodenia nebolo umiestnenie palivových nádrží v bojovom priestore optimálne, delá boli v 50. až 70. rokoch modernizované a prepracované.
Dlho trvalo vyrovnať sa s nízkou odolnosťou predných jolies. Napriek posilneniu pružín pruženia nebolo možné zabezpečiť požadovaný garantovaný dojazd 3000 km. Od roku 1948 bol garantovaný dojazd SU-100 1000 km. V povojnovom období bol tento problém vyriešený inštaláciou podvozkových dielov z tanku T-44M. Koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov bolo pozorovacie zariadenie veliteľa MK-IV nahradené panorámou veliteľa binokuláru TPKU-2 so stupnicou súradníc a diaľkomeru, ktorá mala päťnásobné zväčšenie a zorné pole 7,5° , čo umožňuje identifikovať ciele na vzdialenosť až 3 km. Počas modernizácie bol SU-100 vybavený pasívnymi prístrojmi nočného videnia BVN a TVN-2, ktoré spolupracovali s predným svetlometom FG-10 vybaveným IR filtrom a VHF rádiovou stanicou R-113. V polovici 50. rokov 20. storočia pribudol do streliva účinnejší pancierový projektil UBR-412D. Tento projektil váži 15,88 kg a má počiatočnú rýchlosť 887 m/s. Na vzdialenosť 1000 m je UBR-412D schopný preniknúť 190 mm pancierovania pod normálnym uhlom. To však nestačilo na spoľahlivý boj proti britským tankom Chieftain, ako aj americkým M-48A2 a M-60. Podkaliberná strela 3BM8 s hmotnosťou 5,7 kg, ktorá opúšťa hlaveň pri rýchlosti 1415 m/s, mohla preniknúť pancierom M-48A2 z akéhokoľvek smeru, ako aj vežami Chieftain a M-60, ale neprenikli horným čelným pancierom týchto tankov. Kumulatívna nerotačná stopovacia strela 3BK5 vážila 25,5 kg a mala počiatočnú rýchlosť 900 m/s pri uhle 60° na ľubovoľnú vzdialenosť, prekonala homogénny pancier s hrúbkou 180 mm, ktorý umožnil zničiť všetky v tom čase existujúce západné tanky. Štandardná munícia modernizovaného SU-100 pozostávala zo 16 vysoko výbušných fragmentačných, 10 priebojných a 7 kumulatívnych projektilov.
Modernizované SU-100 sa navonok líšili od pôvodnej verzie tým, že mali vonkajšie boxy na náradie a príslušenstvo, ako aj nové pojazdové kolesá. Koncom 70. rokov 20. storočia vyvinul 38. výskumný ústav obrnených vozidiel v Kubinke rádiový riadiaci systém na premenu zastaraných tankov na mobilné terče schopné vystreliť jeden slepý náboj nabitý do dela. Počnúc rokom 1981 závod na opravu tankov Borisov premenil 121 SU-100 na samohybné ciele, ktoré sa zúčastnili na veľkých cvičeniach „West-81“, „West-83“, „West-84“ a „Autumn-88“ . V zahraničí bol SU-100 okrem krajín Varšavskej zmluvy prevádzkovaný v Alžírsku (do začiatku 90. rokov), Albánsku (do polovice 90. rokov), Angole (zničené v boji alebo odpísané v dôsledku porúch koncom 80. rokov), Bulharsko (do roku 1993), Čína (do začiatku 80. rokov), NDR (v skladoch do zjednotenia s NSR), Maďarsko (v skladoch do začiatku 90. rokov), Irak (v skladoch do roku 2003), Mongolsko (do konca 80. rokov), Poľsko (do polovice 80. rokov), Rumunsko (v skladoch do roku 2015) a Juhoslávia (do konca 90. rokov). Podľa referenčných údajov má Alžírsko v zálohe asi 40 kusov SU-100, KĽDR môže mať asi stovku samohybných zbraní, Maroko má asi dve desiatky kusov SU-100, ale tie už s najväčšou pravdepodobnosťou nie sú v prevádzke. Vietnam mal donedávna asi 80 vozidiel, no nie je známe, či sú momentálne v prevádzke.
Od roku 2014 boli v Jemene uskladnené tri desiatky SU-100. Samohybné delá postupne chátrali a stáli v hangároch, no zostali v pamäti po začatí ozbrojených stretov medzi vládnymi silami a skupinou Houthi. Niektoré zo samohybných zbraní boli oživené a používané armádou aj šiitskými rebelmi. Naposledy bolo jemenské SU-100 spozorované v pohybe v roku 2017.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
