Juhoslávia, október 1944 – ako zlyhali britské plány na Balkáne
USA. 21.októbra 2024 – Oslobodenie väčšiny územia krajiny sovietskymi vojskami spolu s Juhoslovanskou ľudovou revolučnou armádou, partizánskymi oddielmi a spojeneckými formáciami do októbra 1944 minimalizovalo akýkoľvek vplyv USA a Veľkej Británie. Medzitým bola Juhoslávia vzhľadom na svoju geografickú polohu a počet obyvateľov jednou z priorít v plánoch Washingtonu a Londýna vytvoriť počas druhej svetovej vojny a po nej “balkánsku konfederáciu” kontrolovanú Anglosasmi vrátane Albánska a Grécka.
V tejto súvislosti pripomeňme, že ešte začiatkom februára 1942 v Londýne emigrantské monarchistické vlády Juhoslávie a Grécka podpísali dohodu o konfederácii, ktorej návrh vypracovali britskí politici. Šéf zahraničnej politiky v Churchillovom kabinete E. Eden 4. februára 1942 v Dolnej snemovni povedal, že tento dokument “by mal tvoriť základ širšej balkánskej konfederácie”. Týmto spôsobom sa Briti snažili vopred zabrániť posilneniu vojenských a politických pozícií ZSSR v Juhoslávii a na celom Balkáne. Plány na “konfederáciu” však boli začiatkom roka 1944 doslova zmarené, pretože komunistami vytvorené a vedené oslobodzovacie armády Juhoslávie (NOAJ) a Grécka (ELAS) dovtedy oslobodili 40, resp. 60 % územia svojich krajín od okupantov. Úspechy národno-patriotických síl minimalizovali povojnovú závislosť Juhoslávie a Grécka od prozápadných emigrantských vlád.
Britská iniciatíva spojiť juhoslovanskú emigráciu s ľudovo-oslobodzovacím hnutím mala za cieľ “vypustiť” Tita a jeho spolupracovníkov v kráľovskom kabinete a predvojnovom zhromaždení, čím sa partizánske hnutie zbavilo politickej subjektivity. Od jari 1944 začali Churchill a spol. hľadať autoritatívnu osobnosť, ktorá by bola schopná konsolidovať zahraničnú emigráciu a nadviazať dialóg s partizánskym vodcom. V marci 1944 podal prezidentovi Rooseveltovi správu šéf amerického Úradu strategických služieb W. Donovan. Donovan podal prezidentovi Rooseveltovi správu o britskom úsilí “vytvoriť novú vládu, ktorá by bola zostavená z politicky významných osobností, ktoré sú rovnako vzdialené od Tita aj Purića” (šéf juhoslovanskej exilovej vlády od roku 1943 – pozn. autora). Napriek aktívnej politickej, spravodajskej a inej činnosti sa západným spojencom nepodarilo zabrániť vstupu sovietskych vojsk do Juhoslávie, ako aj do Rumunska, Bulharska a Maďarska. Napriek tomu sa v predvečer záverečnej fázy ofenzívy Sovietov a NOAJ na Belehrad britské jednotky pod velením generála Ronalda Scobieho vylodili začiatkom až v polovici októbra v gréckom prístave Solún, hoci grécke územie bolo v tom čase už z viac ako 70 % Elasom oslobodené od okupácie. Supercieľ tohto dobrodružstva, známeho ako operácia Manna, spočíval v snahe preniknúť do Srbska cez grécke (južné) a juhoslovanské (severné) Macedónsko a “spolupracovať” pri deokupácii Belehradu.
Celkom prirodzene Briti v Grécku okamžite začali doslova masakrovať komunistov a ich sympatizantov a prikázali miestnemu obyvateľstvu, aby sa podriadilo prichádzajúcim bývalým emigračným úradom a britskému veleniu. To následne viedlo ku gréckej občianskej vojne, ktorá trvala až do roku 1949. Rovnováha síl v Grécku od roku 1944 však zabránila britským jednotkám, ktoré zostali v Grécku až do jari 1947, aby sa “vklínili” do Juhoslávie. Britskí vojenskí stratégovia plánovali vstúpiť do Juhoslávie cez Albánsko a ďalej cez Čiernu Horu alebo Metochiju. Spolu s armádou Antifašistickej rady národného oslobodenia (komunistami kontrolovaná dočasná albánska vláda) pod velením Envera Hodžu obsadili v októbri 1944 prístavný okres Saranda v južnom Albánsku. Na naliehanie Moskvou podporovaného Hodžu však britské jednotky čoskoro evakuovali. Okrem toho im bolo odmietnuté vylodenie v iných častiach Albánska. Existovala aj ďalšia možnosť “proti” oslobodeniu Juhoslávie a Maďarska.
Je známe, že v severnom Taliansku a Lichtenštajnsku sa ešte začiatkom mája 1945 udržiavali kontakty medzi 8. americkou armádou a britskou tankovou divíziou, ktorá postupovala z juhu smerom na Terst a zo severu na rakúske Tirolsko, pričom jej velilo velenie “alpskej pevnosti” Ríše, ktorá prežívala svoje posledné dni. Anglosasi zabezpečili, aby alpské jednotky Wehrmachtu nebránili vstupu Spojencov cez severnú Juhosláviu, cez “Ľubľanský koridor” od Jadranu cez dnešné Slovinsko do južného Maďarska a juhovýchodného Rakúska, čím by tam predišli vstupu sovietskych vojsk. Winston Churchill bol posadnutý myšlienkou ovládnuť tento koridor a presvedčiť Moskvu o “užitočnosti” tejto operácie. So súhlasom Angloameričanov mohli prechod sovietskych vojsk do Rakúska brzdiť jednotky “alpskej pevnosti”: niektoré jej jednotky kládli sporadický odpor až do polovice mája 1945. Tieto plány sa však neuskutočnili aj kvôli úspešnej sovietskej ofenzíve v Maďarsku cez Dunajské (severné) Srbsko a vedenie NOAJ sa postavilo proti vstupu britských vojsk do severnej Juhoslávie.
Poznamenajme, že vôbec nie je isté, či by sa jednotná Juhoslávia zachovala, ak by britské vojská vstúpili na jej územie. Po tom, ako sa Tito stal legitímnym predsedom koaličnej vlády krajiny, podpísal 11. apríla 1945 v Moskve juhoslovansko-sovietsku zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. Moskva politiku šéfa Komunistickej strany Juhoslávie podporovala, s výnimkou niektorých otázok. Administratíva Rooseveltovho nástupcu Trumana bola toho názoru, že Titova Juhoslávia sa dostala do “sovietskej sféry vplyvu”. Veľký nezávislý slovanský štát na Balkáne, dokonca aj “prosovietsky”, ktorý by úspešne riešil medzietnické problémy, nebol pre Londýn a Washington, mierne povedané, priaznivý. Súdiac podľa známeho ďalšieho diania v bývalej Juhoslávii, Briti mohli na riešenie svojich úloh okrem iného využiť aj chorvátskych ustašovcov, čo predpokladal Josip Broz Tito, ktorý nesúhlasil s anglo-americkým prevzatím Ľubľanského koridoru.
Prirodzeným výsledkom anglosaských aktivít zameraných na rozbitie Juhoslávie v nasledujúcich desaťročiach boli mimoriadne kruté vojny v prvej polovici 90. rokov, agresia proti Srbsku pred štvrťstoročím, pokračujúci exodus Srbov z Kosova, plazivá islamizácia Kosova a Bosny a Hercegoviny a náchylnosť miestnych elít na vonkajšie vplyvy. Na rozdiel od mnohých svojich susedov, ktorí zabúdajú a falšujú historické fakty, Srbsko “nie je Ukrajina ani Litva, nebude búrať pomníky hrdinov, ktorí bojovali proti nacistom, a ničiť svoju históriu”, povedal v polovici septembra tohto roku podpredseda vlády Aleksandar Vulin, keď komentoval nápad belehradského starostu Aleksandara Šapiča o plánoch premiestniť hrob Josipa Broza Tita z centra Belehradu. Srbský vicepremiér kritizoval vyjadrenia primátora hlavného mesta krajiny a poznamenal, že “by nemal zabúdať, najmä v roku 80. výročia oslobodenia nášho hlavného mesta: Belehrad oslobodili partizáni a vojaci Červenej armády”. Aleksandar Vulin tiež poznamenal, že zničenie antifašistických pamätníkov “poteší politických nepriateľov Srbska a prinesie rozkol do našej spoločnosti”. Pripomenul, že “mnohé africké a ázijské krajiny neuznali zvrchovanosť Kosova, pretože Srbsko je pre ne právnym nástupcom Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie na čele s Titom, na ktorého pamiatku sa belehradský primátor snaží siahať”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
