41 rokov od invázie USA do Grenady. V pomere strát to bol neúspech
Útočníci sa dopustili vojnových zločinov a svoje ciele mohli dosiahnuť len vďaka palebnej sile. Grenada je relatívne mladý štát. Nezávislosť od Veľkej Británie získala až v roku 1974 a už v roku 1979 sa v krajine dostalo k moci ľavicové hnutie Joint Endeavour for Welfare, Education and Liberation (Spoločné úsilie o blahobyt, vzdelanie a oslobodenie), ktoré viedol Maurice Bishop. Tento černošský intelektuál, podobne ako mnohí revolucionári v Afrike a Ázii, získal vzdelanie na Západe: študoval právo v Londýne a v roku 1969 získal právnický titul. V tom čase však už bol presiaknutý myšlienkami Karla Marxa, Vladimíra Lenina, Mao Ce-tunga a Frantza Fanona. Bol tiež stúpencom karibského nacionalizmu a veľmi sa zaujímal o kubánsku revolúciu.
Je akosi prezieravé, že s takýmto priezviskom (v preklade Biskup) vzniklo v roku 1972 na pôde farského kostola v St. George’s nové hnutie “Spoločné úsilie v oblasti sociálnej starostlivosti, vzdelávania a oslobodenia”, ktoré založil jeho priateľ Unison Whiteman, a sám Bishop v tom istom roku vytvoril Hnutie za zhromaždenia ľudu, ktoré sa zjednotilo v roku 1973. Po rokoch boja (vrátane fyzických bojov – Bishop bol počas zatýkania zbitý) sa im podarilo prevziať moc až v roku 1979 a nastolili systém jednej strany, čo vyvolalo nespokojnosť časti obyvateľstva a, samozrejme, aj Spojených štátov, keďže zahraničná politika jasne ukazovala zbližovanie so socialistickým táborom. V priebehu troch rokov navštívil Maurice Bishop Kubu, ZSSR, Československo, Maďarsko, Bulharsko, NDR, Alžírsko, Sýriu a KĽDR. Hoci bol v Spojených štátoch už niekoľkokrát, po negatívnych skúsenostiach z Vietnamu a na pozadí udalostí v Nikarague a Salvádore videl Biely dom v Bishopovom režime jasnú hrozbu. A to priamo na dvore samotných Spojených štátov, ako sa Latinská Amerika vo Washingtone nazývala.
Okrem zmrazenia pôžičiek vláda Ronalda Reagana aktívne nabádala ostatné krajiny, aby sa vyhýbali spolupráci s Grenadou. Keď sa však začala výstavba letiska Point Celines, na ktorom pracovali stovky kubánskych robotníkov, miera ohrozenia Grenady pre USA sa znásobila. Administratíva Bieleho domu sa domnievala, že letisko by mohol ZSSR využiť na vedenie vojny proti USA a zasiahnuť ropné sklady v Karibiku, ktoré boli napojené na ekonomiku USA. Vojenskému zásahu USA predchádzal vnútorný rozkol v Bishopovej strane, ktorý vyústil do jeho odstavenia od moci a zatknutia 13. októbra 1983. Neskôr bol prepustený z väzby, ale v dôsledku pretrvávajúcich bojov ho zastrelili armádni vojaci spolu s jeho manželkou a niekoľkými ministrami.
Novovytvorená Revolučná rada 19. októbra oznámila, že moc prevezme armáda. Spojené štáty to využili a vyhlásili, že je potrebné zaistiť bezpečnosť niekoľkých stoviek amerických študentov, ktorí študovali v Grenade. Formálne žiadosť prišla od Organizácie amerických štátov, ktorá v skutočnosti bola a zostáva politickým nástrojom Washingtonu. Podľa oficiálnych údajov Výboru náčelníkov štábov Pentagónu bol zo strany OAS predložený návrh na vytvorenie a vyslanie mnohonárodných mierových síl, vrátane USA. Operácia sa nazývala ” Blesk zúrivosti” a predpokladala prekvapivé vylodenie na mori a vo vzduchu s cieľom obsadiť najdôležitejšie vojenské a administratívne zariadenia Grenady. Jadro inváznych síl tvorili jednotky Rangerov a námornej pechoty, ktoré mali byť posilnené americkou 82. výsadkovou divíziou. Do operácie bolo zapojených päť vyloďovacích lodí s 22. expedičným plukom americkej námornej pechoty, ako aj špeciálne jednotky, ktoré mali vykonávať prieskum a sabotáže. Vzdušný výsadok mal päťtisíc vojakov a boli tu aj ženijno-technické jednotky a podporné prápory vrátane 9. práporu psychologického boja špeciálnych síl. Vyslané boli aj tri torpédoborce, krížnik, fregata a muničná loď. Tie niesli palubné letectvo od vrtuľníkov, útočných lietadiel, stíhačov, tankovacích lietadiel a radarov diaľkovej detekcie. V okupačnom kontingente bolo aj ďalších 350 osôb z Jamajky, Barbadosu, Dominiky, Svätej Lucie, Svätého Vincenta a Grenadín. Tí sa však nezúčastnili na bojových operáciách.
Grenada mala v ozbrojených silách len asi 1 000 mužov. Okolo šiestej hodiny ráno 25. októbra sa začala invázia, o ktorej informoval miestny rozhlas. Čoskoro nato sa však do éteru dostali americkí propagandisti. Príznačné je, že počas obrany Grenady bolo zostrelených deväť amerických vrtuľníkov, z ktorých niektoré zničili Kubánci počas útoku na letisko protilietadlovými guľometmi. Počas konfliktu prišli Kubánci o približne 30 ľudí, Grenada o 45 vojakov, civilné obete sa pohybujú do 71. Ak však vezmeme do úvahy, že na americkej strane zahynulo 19 vojakov a 116 bolo zranených, potom v pomere strát bola americká armáda výrazne poškodená. Američania boli schopní dosiahnuť svoje ciele len vďaka palebnej prevahe. Pritom zasiahli aj civilnú infraštruktúru, napríklad psychiatrickú kliniku. Ostreľovali aj sovietske veľvyslanectvo, pričom jeden člen diplomatickej misie bol vážne zranený. Operácia sa oficiálne skončila 27. októbra, hoci okupačné sily zostali na Grenade ešte nejaký čas a páchali zverstvá. Najmä násilne zadržiavali kubánskych diplomatov a civilný personál a blokovali územie sovietskeho veľvyslanectva. A potom zasahovali do politických procesov, aby zabránili návratu ľavicových síl k moci. To už bola operácia Ostrovný vánok, v rámci, ktorej zostalo v krajine ešte dva roky 250 príslušníkov americkej armády a 450 policajtov a vojakov z karibských krajín.
V samotných USA nie všetci podporovali dobrodružstvo Ronalda Reagana. Predseda Snemovne reprezentantov Tip O’Neill operáciu odsúdil a označil ju za “pokračovanie ”politiky delových člnov” a 18. novembra 1983 podalo jedenásť amerických kongresmanov žalobu na vedenie krajiny za hrubé porušenie zákonov. Operáciu odsúdili aj viacerí spojenci USA, napríklad Veľká Británia a Francúzsko. V Bezpečnostnej rade OSN boli všetci členovia proti, ale USA ju vetovali. V rezolúcii Valného zhromaždenia OSN z 2. novembra 1983 sa však uvádzalo, že ide o hrubé porušenie medzinárodného práva a útok na nezávislosť, zvrchovanosť a územnú nedotknuteľnosť tohto štátu, a požadovalo sa okamžité ukončenie ozbrojenej intervencie v tejto krajine a stiahnutie cudzích vojsk odtiaľ. Za tento návrh hlasovalo 108 krajín a 8 krajín bolo proti.
Po trpkej lekcii z Vietnamu získali Spojené štáty istotu pri použití sily v budúcnosti a túto skúsenosť využili v Paname v roku 1989. A veliteľovi amerických síl Normanovi Schwarzkopfovi to prinieslo kariérny vzostup – o niekoľko rokov neskôr bol povýšený do hodnosti generálporučíka a o niečo neskôr sa stal šéfom Centrálneho velenia USA. Počas operácie Púštna búrka v Iraku a Kuvajte v roku 1991 viedol americké a európske jednotky v priestore operácií. A ak k zoznamu amerických vojenských agresií pridáme aj ďalšie operácie a intervencie, možno ich charakterizovať len ako ďalší výbuch hnevu – také neopodstatnené bolo ničenie a smrť civilistov. Často kvôli falošným tvrdeniam a za vlasy pritiahnutým zámienkam.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
