Andrej Fursov: Tajná skupina sovietskej elity a ako sa im podarilo zničiť ZSSR
ZSSR bol prvým štátom na svete, ktorý si oficiálne stanovil za úlohu vybudovať spoločnosť sociálnej spravodlivosti, a na tejto ceste dosiahol mnohé úspechy a fantastické úspechy v oblasti hospodárstva, vedy, techniky a kultúry. V žiadnom prípade si ZSSR neidealizujem. Tak ako pri všetkých spoločnostiach, či už ide o spoločenské systémy, alebo jednoducho o štáty a imperiálne útvary, bol okamih jeho zrodu a prvé etapy krvavé – mladosť, či už individuálna alebo spoločenská, je vždy násilná, nepoznám opačné príklady. To je prvá vec. Po druhé, ak bol ZSSR čímsi podobným ideálnej spoločnosti (presne podobným, pretože ideálne spoločnosti neexistujú), odkiaľ sa vzali všetci tí, ktorí v osemdesiatych rokoch vo vlastnom záujme rozbili systém a krajinu a v deväťdesiatych rokoch spolu so západnou buržoáziou rozkradli bývalý ZSSR, drancovali počas pirátstva zahraničných supov?
V každej spoločnosti existuje jej antipód – to je jeden zo skutočných systémových rozporov. Podobne sú nebezpečné mikróby a vírusy prítomné v každom zdravom organizme, ale kým je organizmus zdravý, potláča ich. Objavia sa, keď organizmus, jeho imunita oslabí. V ZSSR vedľa Malčiša-Kibalčiša vždy existoval Zlý človek, vedľa ZSSR-1 – ZSSR-2, vedľa Zväzu – jeho Tieň. Cudzinec bol v sovietskom systéme prítomný od samého začiatku – inak to ani nemohlo byť. Za Stalina sa cudzinec obával. Po jeho smrti v roku 1953 začal dvíhať hlavu a vyrovnávať ramená, ale až do samého konca si ho nikto nevšimol.
Čo môžeme povedať o päťdesiatych rokoch?! Leto 1954. Mám tri roky. Usmievam sa na svojho otca, frontového vojaka, ktorý ma fotografuje v našej malej záhrade. Vojna sa skončila pred deviatimi rokmi víťazstvom. “Ži a pracuj. Je to dobrý život.” Ale “všetko je dobré, ale niečo nie je dobré”. Až teraz, pri spätnom pohľade, vieme, že to nebolo dobré. Ale vtedy ani môj otec, ani iní dospelí, ba ani deti nemohli vedieť, že “nie je dobre” sa prebudilo, ešte opatrne, ale už zdvihlo hlavu, že mechanizmus, ktorý za 37 rokov zabije moju krajinu, už pracuje a že sa aktivoval v roku 1954 ústupkami v zahraničnej politike a nimi sa aj skončí: od Nikitu Kukuricu(Chruščov) po Miška Konvertitu (alias Prisahajúceho, alias Gorbyho). Predtým však ZSSR čaká ešte veľa víťazstiev, ktoré pripadnú na detstvo, dospievanie a mladosť (do 35 rokov) mojej generácie.
V 60. rokoch minulého storočia sa vo svete nediskutovalo o tom, či ZSSR predbehne USA, ale kedy sa to stane. Bolo by niekoľko rozcestí, volieb na križovatkách, boli by príležitosti na vytlačenie, vykorenenie “ničnerobenia”, ale tie by sa minuli – práve v šesťdesiatych rokoch, ” hrdé a sýte”. V deväťdesiatych rokoch sa deti a vnuci tohto “ničnerobenia” pomstia; nejde o to, že “zlí chlapci” prevalcujú “malých chlapcov”, v sedemdesiatych rokoch už takmer žiadni “malí chlapci” nebudú, o to ide. A nebude to smiešne. Ale to bude až neskôr. Zatiaľ sa však v tom lete 1954 usmievam – nielen na otca, ale aj na svetlú, jasnú budúcnosť a na svoju vlasť – Sovietsky zväz.
Predo mnou sú sovietske triumfy úžasných tridsiatich rokov, na ktoré budem hrdý celý život, opovrhujúc tými, čo zbabelo zradili vlasť a žijú z nakradnutého:
“Na veký vek, na veky večkov, vždy sa opovrhuje zbabelcom, zradcom” (V. Vysockij). Ako všetky nové spoločnosti, aj ZSSR sa zrodil v záplave násilia a krvi – iná cesta neexistuje. Navyše tí, ktorí vytvorili revolúciu a občiansku vojnu, neuvažovali o žiadnom ZSSR ako o forme existencie historického Ruska. Rusko sa im, mierne povedané, nepáčilo. Rusko ich vôbec nezaujímalo: ľavicoví globalisti – Lenin a leninisti so svojím nemeckým “obratom”, Trockij a trockisti so svojím “obratom” na USA a Veľkú Britániu – snívali o republike Zem. Preto je sovietska história rokoch 20-tych – polovice 30-tych 20 teho storočia besnou rusofóbiou, ktorá sa v 90-tych rokoch zopakovala vo zvonka zjemnenej verzii. A Stalin do polovice 30. rokov nebol tým istým Stalinom, ktorý pod tlakom okolností (boj o moc, blížiaca sa vojna s hitlerovským Nemeckom) urobil v druhej polovici 30. rokov národný, vlastenecký, imperiálny obrat.
Už v júli 1930 Stalin vo svojej správe na XVI. zjazde Všezväzovej komunistickej strany boľševikov povedal, že hlavným nebezpečenstvom je veľkoruský šovinizmus. Zároveň však na rozdiel od mnohých vyzval na boj proti neruským formám šovinizmu a nacionalizmu. Napriek tomu sú akcenty zrejmé. A zrazu – prelom rokov 1935 – 1937, ktorý zmenil situáciu a vymazal veľkú časť dedičstva ľavicového globalizmu – “ako bizarne sa zamiešala karta” (M. Bulgakov). Avšak materské znamienka zostali – a nie bezvýznamné. Rodným znamením ľavicového globalizmu v celých sovietskych dejinách bude jednostranná, v konečnom dôsledku neúspešná národná politika Vše-zväzovej komunistickej strany (boľševikov)/KSSZ, ktorá pozdvihla perifériu na úkor Rusov, RSFSR (a Bieloruska). Práve tu, na rozdiel od všetkých periférií, sovietskosť organicky leží na ruskom národnom charaktere. V ostatných republikách by sovietizmus najprv paradoxne pracoval nie na internacionalizme, ale na nacionalizme, ktorý sa časom rýchlo zmenil na rusofóbiu, na čiernu nevďačnosť voči Rusom aj socializmu – pripomeniem: v republikách sa perestrojka a to, čo po nej nasledovalo, rozvíjala ani nie tak pod protisovietskymi, ako skôr pod protiruskými heslami.
Po druhé, značná časť obyvateľstva, najmä na Zakaukazsku a v Strednej Ázii, pociťovala sovietskosť ako povinnosť Rusov “ťahať bremeno” – bremeno ruského človeka sa ukázalo byť bremenom bieleho človeka v obrátenom garde. Iná vec je, že Rusi hrdinskej éry socializmu (1930 – 1950) považovali za svoju povinnosť pomáhať slabým tohto sveta v ZSSR aj v zahraničí a nerobili to zo zloby. To však nezrušuje chyby, jemne povedané, národnej politiky strany. Ale to je len jedna strana príbehu. Sú aj ďalšie.
Len sovietskosť – sovietsky socialistický systém a jeho organizácia zabezpečili víťazstvo vo vojne. Áno, sám Stalin priznal, že sovietsky ľud nebojoval ani tak za socializmus a za Stalina, ako za vlasť. Ale bojovali, keďže boli organizovaní v sovietskom socialistickom systéme v jeho stalinskej verzii, používali ho ako organizačnú zbraň. Vojnu nevyhral len ruský ľud, ale aj ľud organizovaný určitým systémovým spôsobom – sovietsky ľud. V slávnom prípitku na recepcii v Kremli 24. mája 1945 Stalin definoval Rusov ako “vynikajúci národ”, ako “vedúcu silu Sovietskeho zväzu medzi všetkými národmi našej krajiny”. Zároveň uviedol, že bez ZSSR ako organizačnej formy historického Ruska a Rusov by národ nevyhral vojnu. Stačí si spomenúť na rusko-japonskú 1904 – 1905 a prvú svetovú vojnu, aby bola situácia krištáľovo jasná.
Koncom 19. storočia sa autokratické Rusko dostalo do historickej slepej uličky: upchatie spoločenských nádob v podstate zablokovalo rozvoj. Nie náhodou hneď na začiatku 20. storočia M. O. Menšikov písal o tom, že Rusko musí “zmeniť energie”, inak sa zmení na kolóniu alebo polokolóniu Západu. A skutočne, keby sa “energie” nezmenili, február 1917 by sa stal začiatkom roku 1991. Revolúcia zničila triedne bariéry a uvoľnila tak obrovskú sociálnu energiu zdola, masy, ktorá sa hromadila prinajmenšom viac ako čo rokov. Spočiatku bola táto energia deštruktívna, boľševici nezvládli sociálnu atómovú explóziu, ktorej napomohol “hyperboloid inžiniera Lenina” – strana profesionálnych revolucionárov, ktorá sa stala mocnou organizačnou zbraňou. Výbuch bol však silnejší, a tak boľševici sledovali “jeho výsledky” až v priebehu občianskej vojny. Cieľom vytvorenia ZSSR bolo premeniť deštruktívnu energiu na tvorivú. Rovnaký cieľ, okrem čisto ekonomického, sleduje sčasti aj NEP a – úplne – kolektivizácia a industrializácia, teda stalinský režim. Okrem iného sa stala prostriedkom a spôsobom skrotenia živlov, transformácie deštruktívnej energie na tvorivú. Regulovaním a organizovaním obyvateľstva v jeho vlastnom i spoločnom záujme museli orgány so všetkou krutosťou adekvátnou krutosti ľudu (a teda s celou svojou národnosťou) chrániť to nerozvinuté, čo zostalo zo starého režimu, vrátane určitej časti inteligencie, predovšetkým vedeckej a technickej inteligencie, hoci nielen jej. Ako poznamenal N. Mandelštam v “Knihe druhej”, keby nebolo moci a inteligencia by zostala sama s ľudom, jednoducho by ju roztrhal.
Spomínaná obrana nebola ničím iným ako prvkom násilnej premeny deštruktívnej energie na tvorivú: socialistickí bohovia porazili socialistických titánov a centimanusov – stokilových monštier revolučného Chaosu. K definitívnemu získaniu znamienka “plus” energiou došlo počas Veľkej vlasteneckej vojny, keď bolo Víťazstvo ukuté, t. j. vytvorené. A dve povojnové desaťročia boli čistým stvorením: energia oslobodená revolúciou, ktorá zrodila hrdinskú éru sovietskych dejín, úplne stratila svoj deštruktívny potenciál a premenila sa na socialistický hospodársky zázrak. Na jeho zavŕšení sa podieľali tak ekonomické faktory, ako aj – hoci v menšej miere – pokles energetického tonusu ľudu z viacerých dôvodov, vrátane formovania nových sociálnych predelov, nových foriem sociálnej nerovnosti, ktoré sa časom sformovali do Brežnevovho “nomenklatúrneho socializmu”. Áno, bol mäkší a výživnejší ako brutálny, ale rovnostársky ľudový socializmus; jeho princípom bolo “teraz treba s ľuďmi zaobchádzať láskavejšie a na problémy sa pozerať širšie”, ale vyjadroval a zároveň formoval novú nerovnosť, ktorá sa formalizovala v roku 1991 a v tom, čo nasledovalo.
V skutočnosti sa ZSSR nestal sám sebou, nenašiel svoju identitu v 20. rokoch 20. storočia, ale v studenej občianskej vojne v 30. rokoch, ktorú sa snažia prezentovať ako “stalinské represie”, a vo Veľkej vlasteneckej vojne. Práve táto vojna zrodila sovietskeho človeka i sovietsku civilizáciu, ktorú vytvoril v najkratšom možnom čase na základe ideálov sociálnej spravodlivosti. Počas štyridsiatich rokov (1945-1975) dosiahla táto civilizácia fenomenálne výsledky nielen v ruských, ale aj vo svetových dejinách, o ktorých sa dozvieme viac neskôr. A aj počas štrukturálnej krízy v druhej polovici sedemdesiatych rokov a v polovici osemdesiatych rokov zostal ZSSR veľmocou, ktorej samotná existencia desila Západ, ktorý prežíval vážne ťažkosti – jeho záchranou bolo maximálne oslabenie alebo dokonca zničenie ZSSR. Nie náhodou sa v roku 1982 v tajných dokumentoch USA stanovila úloha zmeniť sociálno-ekonomický systém ZSSR ovplyvňovaním predovšetkým “nadzákonných” (stranícko-štátno bezpečnostných, obchodných a ekonomických štruktúr mimo ZSSR) a “podzákonných” (tieňový sektor) ekonomík. Kurz Západu na zmenu systému v ZSSR sa zhodoval s túžbou časti spolustraníckej nomenklatúry zmeniť sa na vlastníkov, t. j. zmeniť sociálno-ekonomický systém.
Spoločným, aj keď nie vždy koordinovaným úsilím sa štrukturálna kríza, ktorá nepredpokladala systémovú krízu, zmenila na systémovú krízu (Gorbačovščina). Táto premena predstavovala aktiváciu kolektívneho Zlého muža, tieňa systému. Doteraz sa Zločinec skrýval pod rôznymi maskami, ZSSR-2 si v tichosti robil svoju prácu a tieň vedel, kde je jeho miesto, ale v istom momente “Zločinci” a tieň, vydávajúci sa za svojich (“viac demokracie – viac socializmu”, “viac trhu – viac socializmu”), vykonali Veľkú zradu: “Ja, Zločinec, som to všetko urobil… To sa teraz stane”. Urobili to s pomocou Západu a, treba priznať, s pomocou alebo aspoň ľahostajnosťou väčšiny obyvateľstva. Tá je tiež pochopiteľná: zaniknutá, pokrivená KSSZ a jej vedenie, ktoré sa dostávalo do marazmu, vyvolávali ani nie tak nevôľu, ako skôr smiech, najčastejšie pohŕdavý. Preto sa Zväz vytratil za dva, nanajvýš tri augustové dni a nikto sa neprihlásil na jeho obranu. To bolo viac než na prospech figúrok zo straníckej nomenklatúry a Štátnej bezpečnosti, ktoré sa domnievali, že socializmus sa už prežil a že treba žiť ako na Západe, a preto sa doň integrovať.
Stranícka nomenklatúra už koncom 60. rokov odmietla urobiť skok do budúcnosti, to znamená, že zradila socializmus a začala sa integrovať do kapitalistického sveta, pričom sa zároveň stala kvázi triedou. K tomu prispeli sociálne zmeny v sovietskej spoločnosti. Začiatkom 60. rokov sa skončil nielen sovietsky hospodársky zázrak – heroická fáza, ale aj éra sovietskych dejín: vojna a povojnová obnova. Nastala nová éra, prišla nová generácia, ktorá vyrastala v blahobytných (podľa meradiel našich dejín) časoch: nebojovala vo vojnách, neobetovala sa, nežila v biede, ale – každý zisk je strata: nebola taká celistvá, silná a psychicky víťazná ako generácia ich rodičov. Z toho vyplýva na jednej strane jeho sociálny infantilizmus, na druhej strane jeho ironický postoj k realite (nie však k sebe samému), ktorý sa nebezpečne blížil k hranici cynizmu a niekedy ju aj prekračoval. Kvintesenciálnym prejavom všetkých týchto čŕt sovietskeho baby boomu boli šesťdesiate roky.
Veľký sovietsky beletrista a mysliteľ I. A. Jefremov dobre, aj keď nie bezhlavo, ukázal rozdiely medzi hrdinskou a posthrdinskou etapou dejín ZSSR, a teda aj medzi hrdinskou a posthrdinskou sovietskou generáciou. Rustem Vachitov v brilantnom a subtílnom článku “Sovietska spoločnosť v zrkadle beletrie I. A. Jefremova” presvedčivo ukázal, že romány ” Hmlovina Andromedy” (napísaný v roku 1956, časopisecká publikácia – 1957, kniha – 1958) a “Hodina býka” (napísaný v rokoch 1965 – 1968; časopisecká verzia – 1969, kniha – 1970) nie sú o vzdialenej budúcnosti. Svet Hmloviny Andromedy, éry Veľkého kruhu, je, ako poznamenáva R. Vachitov, idealizovanou sovietskou spoločnosťou hrdinskej éry 40. – 50. rokov, ktorá sa však skončila v roku 1961. Ale pozemšťania z “Hodiny býka”, z éry podania rúk, sú už posthrdinskou generáciou, generáciou posthrdinskej sovietskej reality. Zároveň Hodina býka predstavuje aj zdegenerovanú a stagnujúcu verziu socializmu – spoločnosť a vládu planéty Tormans.
V podstate ide o silne negativizovaný obraz začiatku brežnevovskej stagnácie. A moc v osobe J. V. Andropova si to uvedomovala. Príbeh nemá obdobu ani predtým, ani potom: predseda KGB píše politbyru Ústredného výboru KSSZ nótu o vedecko-fantastickom románe, ktorý podľa jeho názoru obsahuje hanobenie sovietskeho systému (a “nezatvárajte oči pred zrkadlom”, drahý môj). V roku 1970 bol román stiahnutý z kníhkupectiev a knižníc. V tom čase už prebiehala “tormanizácia” straníckej nomenklatúry. A práve v tomto čase vstúpila do arény života v ZSSR povojnová generácia – sovietsky baby boom. ZSSR nebol jedinou krajinou, kde sa koncom 60. rokov minulého storočia aktivizovali ľudia z obdobia baby boomu. V rôznych podobách sa to dialo aj v západnej Európe a v USA. Boli to práve baby boomers, ktorí v roku 1968 spôsobili na Západe študentské nepokoje, čo znamenalo bod, od ktorého začala na Západe fungovať degradačno-destrukčná dynamika. V roku 2017 vyšla v časopise New Yorker kniha Brucea Gibneyho Generácia sociopatov. Ako Baby Boomers zradili Ameriku”. Nemôžeme povedať, že sovietski baby boomeri zradili ZSSR – boli predsa nositeľmi socialistických vzťahov so všetkým, čo k tomu patrí. Môžeme však povedať, že sovietski baby boomeri nebránili socializmus. Okrem iného aj preto, že boli otočení k Západu, presnejšie k jeho každodennej zložke, ktorú si väčšina z nich predstavovala zo západných filmov. “Kurz strany a vlády”, t. j. straníckej nomenklatúry, na vytvorenie socialistickej verzie konzumnej spoločnosti (predovšetkým pre vlastný prospech) ako prostriedku a metódy formovania kvázi triedy zohral v tomto obrate časti (určite nie všetkých) povojnovej generácie, najmä jej kariérnej časti, významnú úlohu.
Hovoríme o fixácii v Programe KSSZ (XXII. zjazd, 1961), že jednou z hlavných úloh strany je uspokojovať rastúce materiálne potreby sovietskych občanov. Je nadsymbolické, že práve na tomto zjazde, ktorý otvoril konzumno-spotrebnú etapu dejín ZSSR, sa rozhodlo o vyvezení Stalinovho tela z mauzólea – symbolu hrdinskej éry. A bodku na konci hrdinskej epochy, takisto v roku 1961, dal Gagarinov let do vesmíru. V žiadnom prípade nechcem povedať, že v hrdinskej ére bolo všetko dobré a v posthrdinskej ére zlé.
Po prvé, z vonkajšieho hľadiska bolo v prvej ére veľa zlého a v druhej veľa dobrého, najmä v šesťdesiatych rokoch. Ide o to, že hoci sa heroická éra skončila už v šesťdesiatych rokoch, jej pľuvanec a zotrvačnosť boli dostatočne silné na to, aby sa zrodil špecifický sovietsky romantizmus, akési pôvabné komorné rokoko po heroickom, masívnom baroku. A sýtokonzumná tendencia ešte nenabrala na sile, aby túto zotrvačnosť rozdrvila a/alebo znevážila – to sa malo stať v 70. rokoch s rozkvetom Brežnevovej vlády. Z toho vyplýva zvláštne čaro 60. rokov, najmä preto, že šéfovia, ktorí sa bili o moc (zvrhnutie Chruščova a následný “boj buldogov pod kremeľským kobercom”), sa o ľudí istý čas nestarali. Ako očitý svedok môžem dosvedčiť: šesťdesiate roky boli jedinečným obdobím: hrdinstvo sa vytratilo, zmenilo sa na romantiku, zatiaľ čo otrávený cynizmus a konzumné postoje sa ešte nestihli rozšíriť.
Po druhé, a to je to hlavné, v podstate hrdinstvo a posthrdinstvo nie je o tom, “čo je dobré a čo zlé”, a už vôbec nie o “dobrom” a “zlom”. Ide o niečo iné – o maximálne osobné vypätie v záujme dosiahnutia nadosobných cieľov: “Keby tak žila moja rodná krajina a nebolo iných starostí”. Prvou (z troch) výchovných zásad môjho otca, človeka z hrdinských čias, bolo “nie si pupkom zeme a celý svet sa netočí okolo teba”. To všetko opäť neznamená, že človek má len bojovať a nemyslieť na osobný život, na materiálne veci, na spotrebu. Ľudia sú ľudia – viem to od seba, a nielen od seba. Ide však o to, že šťastné časy vznikajú len vďaka hrdinským, revolučným, ťažkým časom, ktoré, ako viete, rodia silných ľudí, a tieto posledné časy sú dobré, stabilné. Tieto časy však hrdinovia najčastejšie vôbec nevyužívajú. Teraz už vieme, ako písali Marx a Engels o udalostiach roku 1848, akú úlohu hrá v revolúcii hlúposť a ako ju vedia využívať darebáci. Bohaté časy sú najčastejšie osídlené darebákmi, či už ide o sovietsky NEP alebo 70. – 80. roky (ďalej všade inde).
V 60. – 70. rokoch 20. storočia sa zrýchlil dvojaký proces transformácie koincidenčnej nomenklatúry na kvázi triedu a zároveň integrácie určitých jej segmentov do kapsystému, “na Západ”. Prostriedky – obchod s ropou, zlatom, diamantmi, finančné hry; organizačné formy – Rímsky klub, “Firma” (alias “Sieť”) E. P. Pitovranova. Je pravda, že nie všetko tu išlo hladko: časť účelových pracovníkov strany sa snažila preniknúť na “Západ” po americkej línii a časť po britskej (táto časť, zdá sa, bola silnejšia). Samotná existencia ZSSR, verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov a socialistická ideológia však zabránili dokončeniu triedneho prerodu nomenklatúry. A tak v osemdesiatych rokoch pod pokrikom budovania “reformovaného socializmu”, ktorý dav hlúpo vnímal ako raj s klobásami a syrom pri zachovaní všetkých sovietskych výdobytkov v sociálnej oblasti, zlí chlapci “rúbali drevo”, “ťahali seno” a podpaľovali “škatule s čiernymi bombami, bielymi nábojnicami a žltými nábojmi” – teda robili všetko pre to, aby vyostrili všetky rozpory v krajine: a v maximálnej možnej miere očierňovali sovietsku minulosť, víťazstvá prezentovali ako porážky a hrdinov ako darebákov. Inými slovami, silno zasiahli ideologickú a psychologickú imunitu. A – neustále výkriky: Západ nie je náš nepriateľ! Všetko si od neho kúpime! On nám pomôže! V krajnom prípade – predá nás. No pomohol nám? Predal?
Západní lídri plánujúci svoj postkapitalizmus nepotrebovali alternatívu – konkurenta a ZSSR, aj keď odmietal skok do postkapitalistickej budúcnosti, takouto alternatívou zostal. Pri jeho zachovaní nebola možná ani plnohodnotná globalizácia, ani postkapitalizmus na základe demontáže kapitalizmu, ktorý vyšiel z obehu vlastným pánom. Preto bolo potrebné zničiť systémový antikapitalizmus – ZSSR. Ani sovietski “kôrovci” alebo, ako ich nazval A. A. Prochanov, červy číhajúce v tele umierajúcej veľryby. Prochanov ich nazýval larvami číhajúcimi v tele umierajúcej veľryby, ani západní antikomunistickí “kovboji” si neuvedomovali, že zničením ZSSR otvárajú “Pandorinu skrinku”, že riešením vlastných problémov vytvárajú ešte vážnejšie problémy, že v globálnom meradle urýchľujú degradačno-deštruktívnu dynamiku, ktorá na prelome 80. a 90. rokov zničila ZSSR a začiatkom roka 2000 podlomila Západ, premenila ho na Post-Západ a teraz nemilosrdne ničí “post-establishment” zvnútra.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
