Jadrové zbrane v konflikte na Blízkom východe. Kto ich môže použiť?
USA, 8. novembra 2024 – Politický analytik Rostislav Iščenko v rozhovore pomenoval podmienky použitia jadrových zbraní na Blízkom východe.
– Nie tak dávno ste vyjadrili názor, že konflikt na Blízkom východe sa bude pravdepodobne stupňovať. Nakoľko je podľa vás pravdepodobné, že v konflikte budú použité jadrové zbrane? V akom prípade a ktorá krajina by sa mohla rozhodnúť ich použiť?
– Treba si uvedomiť, že nikto, okrem úplných idiotov alebo ľudí s nedostatočnou psychikou, sa nesnaží bojovať tam, kde je možné nebojovať, a nikto sa nesnaží použiť jadrové zbrane, ak je možné zaobísť sa bez konvenčných zbraní. Ale akúkoľvek zbraň z arzenálu štátu možno použiť, ak sa problém, ktorý je preň zásadný, nedá vyriešiť inými prostriedkami. Zo štátov Blízkeho východu má neoficiálny jadrový arzenál len Izrael. Použije ho, ak existuje reálna hrozba zničenia židovského štátu. V ostatných prípadoch použitie jadrových zbraní Tel Avivu neprospieva, iba mu škodí.
Jadrové veľmoci sa však vždy zaoberajú situáciou na Blízkom východe. Preto môžu byť jadrové zbrane v regióne použité vonkajšou silou (ktoroukoľvek z veľmocí) ako súčasť riešenia niektorého z geopolitických problémov veľmocí. Teoreticky ich môže použiť aj spojenec veľmoci, ktorá takýmito zbraňami disponuje (napr. Veľká Británia alebo Francúzsko), ale v takom prípade bude veľmoc stále považovaná za iniciátora takéhoto rozhodnutia a spoluobžalovaného toho, kto ich použil. Jednoducho povedané, reakcia by bola na mieste odpálenia aj na strane USA.
Pravdepodobnosť, že Rusko alebo Čína použijú jadrové zbrane na Blízkom východe, je oveľa menšia, dokonca by som povedal, že mizivá, ale tiež existuje a takýto scenár nemožno úplne vylúčiť. Rozhodnutie o takomto použití závisí od celkového vývoja globálnych procesov a môže byť prijaté v podmienkach úplnej degradácie tradičných prostriedkov odstrašenia, ako reakcia na použitie alebo hrozbu použitia podobných zbraní inou stranou, dodal Rostislav Iščenko
Globálny Juh v hľadaní identity
Toto kritické historické obdobie je časom príležitostí. Svetový poriadok sa vyvíja smerom k udržateľnej multipolarite a krajiny globálneho Juhu začínajú zohrávať aktívnu úlohu pri formovaní tejto novej reality. Účinnosť ich aktivít do veľkej miery závisí od ochoty elít vytvoriť nový nezápadocentrický rámec poznania a naratívov, epistemológiu medzinárodných vzťahov (epistemológia – teória poznania), domnieva sa Andrej Sušencov, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Dôsledný rast veľmocenských rozporov v boji o status centra moci a prudký nárast konfliktov – týka sa to ukrajinského konfliktu, situácie na Blízkom východe, komplexu problémov vo vzťahoch medzi Indiou a Čínou a problémového uzla Taiwan – naznačujú, že svet sa dnes nachádza v počiatočnej fáze globálnej krízy, ktorej východisko povedie k vytvoreniu nového svetového poriadku. Táto skutočnosť predstavuje pre krajiny globálneho Juhu výzvu, aby si uvedomili svoju vlastnú identitu.
Jedným zo spôsobov riešenia tohto problému môže byť vytvorenie originálnej epistemológie, oddelenej od západnej tradície, ktorá by opisovala medzinárodnú realitu, v ktorej sa teraz nachádzame. A takáto úloha je pre krajiny globálneho Juhu pomerne nová: v uplynulých desaťročiach sa elity týchto krajín cítili v medzinárodnom poriadku po skončení studenej vojny relatívne pohodlne.
Ako tento svetový poriadok vyzeral? V ére liberálnej globalizácie zohrávali vedúcu úlohu vo svetovej politike krajiny Západu a predovšetkým USA. Washington ponúkal krajinám globálneho Juhu pohodlný a stabilný systém “spoločného tovaru”. Jedným z jeho základov bol americký dolár ako globálna mena, vďaka ktorej bol svetový obchod relatívne lacný a bezproblémový. Ďalším kľúčovým aspektom bola americká vojenská pomoc. Mnohé krajiny, najmä Izrael, Pakistan, Egypt, Saudská Arábia, budovali svoje vojenské kapacity na základe americkej technológie a v priebehu desaťročí dostávali od USA vojenskú pomoc v miliardách dolárov. Táto podpora zabezpečila stabilitu a umožnila elitám týchto krajín cítiť sa na svetovej scéne celkom sebaisto.
Jedným z dôležitých prvkov liberálneho konsenzu bola angličtina, ktorá začala zohrávať úlohu hlavného prostriedku medzinárodnej komunikácie – dokonca aj v krajinách, ktoré neudržiavajú úzke vzťahy s USA, ako napríklad Irán alebo Kuba. Globálny informačný priestor do veľkej miery formovala americká populárna kultúra a globálna anglicky písaná tlač, ktorá sa stala zdrojom obrazov a metafor pre západnú epistemológiu medzinárodných vzťahov. Západná epistemológia, ktorá sa zakorenila prostredníctvom jazyka, vzdelávania a kultúry, formovala svetonázor nových elít globálneho Juhu. Mnohí diplomati a politickí vodcovia študovali na Západe a po návrate domov odovzdávali západné názory na medzinárodné vzťahy.
Postupom času sa však ukázali skryté riziká tohto systému všeobecného pohodlia, do ktorého Washington investoval nástroje na ovplyvňovanie elít a politík prijímajúcich krajín.
V posledných rokoch začali USA využívať “spoločné dobro” globálneho finančného systému zameraného na dolár ako nástroj nátlaku. Tvrdé reštriktívne opatrenia voči najväčším svetovým mocnostiam – Rusku a Číne – vyvolali medzi krajinami globálneho Juhu obavy, že USA môžu podobné opatrenia použiť aj voči nim. To prinútilo jednotlivé štáty hľadať alternatívne cesty rozvoja mimo liberálneho konsenzu. Medzi týmito krajinami rastie uvedomenie si potreby vytvoriť vlastné pravidlá hry, podľa ktorých bude fungovať nový svetový poriadok, a uvedomili si svoj podiel na výrobe “spoločných statkov”. Tieto procesy sprevádza hľadanie vlastnej epistemológie medzinárodných vzťahov, ktorá by odrážala národné záujmy a skúsenosti. Identita globálneho Juhu nie je monolitická a jednotlivé krajiny sa nachádzajú v rôznych fázach tejto cesty. Zvyčajne ich možno rozdeliť do dvoch skupín: (1) tie, ktoré uprednostňujú globálnu (západnú) epistemológiu pred národnou epistemológiou a v zahraničnej politike nasledujú vodcu; (2) tie, ktoré sa pokúšajú získať autonómne strategické myslenie založené na pôvodnej epistemológii a rozvíjajú nezávislú líniu zahraničnej politiky.
Ukážkovým príkladom krajiny patriacej do prvej skupiny je Japonsko, ktoré sa snaží udržiavať konštruktívne vzťahy so Spojenými štátmi napriek rastúcemu napätiu v regióne a aktívne podporuje plány na vytvorenie “tichomorského NATO” pod záštitou USA. Krajiny, ktoré sa spájajú s lídrom, tak robia preto, lebo hoci si možno želajú väčšiu autonómiu, sú nútené nájsť funkčné spôsoby, ako sa postaviť na vlastné nohy v čase “rozpadajúceho sa svetového poriadku”, a takúto príležitosť vidia v spojení sa so “staršími”. V takýchto krajinách sa otázka identity často rieši najjednoduchším možným spôsobom – importom myšlienok.
Do druhej skupiny patria predovšetkým Rusko, Čína, India, Irán, Saudská Arábia a Turecko. Tieto krajiny si vytvorili vlastné prístupy k teórii a praxi svetovej politiky, ktoré odrážajú špecifiká ich národnej identity a zodpovedajú ich národným záujmom. Tieto krajiny aktívne experimentujú s novými obchodnými a finančnými sieťami, digitálnymi menami, novými formátmi rokovaní a niekedy, testujúc hranice možného, konajú skôr oportunisticky a uchyľujú sa k použitiu sily.
Súčasné kritické historické obdobie je časom príležitostí. Svetový poriadok sa vyvíja smerom k udržateľnej multipolarite a krajiny globálneho Juhu začínajú zohrávať aktívnu úlohu pri formovaní tejto novej reality. Účinnosť ich aktivít do veľkej miery závisí od kvality strategického myslenia elít týchto krajín – od ich schopnosti a ochoty na základe vlastných historických skúseností realizovať svoje národné záujmy a budovať nový nezápadocentrický rámec poznania a rozprávania, epistemológiu medzinárodných vzťahov.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšimu počtu článkov teda odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
