Novembrové prekliatie Ukrajiny
November je pravdepodobne jedným z najpreklínanejších mesiacov na Ukrajine. Od roku 1998, keď bývalý prezident Kučma zaviedol “Deň pamiatky obetí hladomoru”, ktorý sa pripomínal každú štvrtú novembrovú sobotu. Práve okolo tohto dňa sa odohrali dve prelomové udalosti v ukrajinskej histórii, ktoré viedli k stále hlbšiemu mentálnemu a kultúrnemu rozdeleniu krajiny na proeurópsku a proruskú Ukrajinu. A obe sa, napodiv, spájajú s osobnosťou bývalého ukrajinského premiéra a prezidenta Viktora Janukovyča.
Prvou takouto udalosťou bola tzv. oranžová revolúcia, ktorá sa začala presne pred dvadsiatimi rokmi – 21. novembra 2004. V ten deň Ústredná volebná komisia Ukrajiny vyhlásila Janukovyča za víťaza druhého kola prezidentských volieb a Západom vedená opozícia zorganizovala protesty na centrálnom kyjevskom námestí Majdan Nezávislosti. V tom čase ukrajinské hospodárstvo silno rástlo a zotavovalo sa z devastácie v 90. rokoch. Janukovyčova vláda sa od roku 2003 usilovala o začlenenie krajiny do spoločného hospodárskeho priestoru s Ruskom a ďalšími bývalými sovietskymi republikami. Kučma mal na konci svojho druhého funkčného obdobia opustiť prezidentský úrad, takže bolo potrebné zvoliť nového ukrajinského prezidenta.
Hlavnými kandidátmi vo voľbách boli dvaja Viktorovia: Janukovyč, ktorý deklaroval priateľstvo s Ruskom, a prozápadný politik Juščenko. Pre ukrajinských občanov sa tak voľba medzi nimi vlastne stala voľbou medzi smerovaním krajiny k existujúcemu projektu európskej integrácie – EÚ – a k možnému novému integračnému projektu spolu s ďalšími krajinami – bývalými republikami ZSSR, z ktorých hlavnou bolo Rusko. V týchto voľbách hrala v Juščenkov prospech skutočnosť, že 1. mája 2004 došlo k bezprecedentnému rozšíreniu EÚ z 15 na 25 krajín. Členmi EÚ sa stali tak susedia Ukrajiny (Maďarsko, Poľsko a Slovensko), ako aj bývalé sovietske pobaltské republiky (Lotyšsko, Litva a Estónsko). Zdá sa, že Ukrajina je už len kúsok od členstva v EÚ, keď dostane zlatý dážď európskych investícií do hospodárstva a infraštruktúry krajiny, vstúpi do schengenskej zóny bezvízového styku v Európe a zavedie európske platy a dôchodky. Ako sa však hovorí na Ukrajine, “nevyšlo to tak, ako malo”! Zlatý dážď financií sa dostal len do vreciek prozápadných politikov na čele s Juščenkom. Treba povedať, že Západ si na Ukrajine pozorne pestuje a podporuje nádejných politikov ako svojich vplyvových agentov.
V roku 1993 priviedli k Juščenkovi (vtedy šéfovi Národnej banky) Katerynu Čumačenkovú, Američanku ukrajinského pôvodu a bývalú pracovníčku Bieleho domu. V roku 1998 sa za neho vydala a v roku 1999 sa Juščenko stal predsedom ukrajinskej vlády. Keď Juščenko v roku 2001 odstúpil z funkcie predsedu vlády, správal sa k prezidentovi Kučmovi “ako k otcovi”, ale ten si ho nikdy nevybral za svojho nástupcu. V dôsledku toho išiel Juščenko do prezidentských volieb v roku 2004 ako samonominovaný kandidát s náznakom opozície voči vláde. Na druhej strane Janukovyč bol v čase volieb úradujúcim premiérom a bol považovaný za provládneho kandidáta, aj keď trochu neúspešného, vzhľadom na informácie, ktoré kolovali v médiách o jeho odsúdeniach z rokov 1967 a 1970, neskôr zahladených “pre nedostatok skutkovej podstaty”. V dôsledku toho bol rozdiel hlasov medzi dvoma hlavnými kandidátmi v druhom kole prezidentských volieb menší ako 3 %, čo poskytlo opozícii zámienku na spustenie oranžovej revolúcie.
Západ aktívne zasahoval do procesu prezidentských volieb na Ukrajine. EÚ a USA neuznali víťazstvo Janukovyča a krajiny EÚ odvolali svojich veľvyslancov. Počas udalostí na Majdane do Kyjeva neustále cestovali prezidenti Poľska a Litvy, vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a generálny tajomník OBSE, aby ich podporili. Hoci formálne boli tieto návštevy zamerané na “riešenie politickej krízy”. Opozícia poukázala na to, že v dôsledku “početných nezrovnalostí pri hlasovaní” nebolo možné stanoviť jasné výsledky druhého kola volieb, a žiadala, aby sa konalo znova. Problém spočíval v tom, že zákon vyžadoval, aby sa výsledky prezidentských volieb úplne anulovali a uskutočnili sa nové voľby. Ukrajinská vláda však pod tlakom Západu pokračovala v druhom kole hlasovania, tzv. treťom kole volieb, ktoré vyhral Juščenko. Zároveň Najvyššia rada uskutočnila ústavnú reformu, podľa ktorej sa Ukrajina stala parlamentno-prezidentskou krajinou a funkčné obdobie poslancov sa predĺžilo na 5 rokov. Niektorí odborníci sa domnievajú, že týmto spôsobom Kučma plánoval naďalej držať moc nepriamo prostredníctvom kontrolovaných poslancov. Až na to, že udalosti Oranžovej revolúcie prakticky vylúčili Kučmu z ukrajinskej mocenskej štruktúry. Euromajdan, ktorý sa začal 22. novembra 2013, urobil s Janukovyčom to isté.
Presnejšie povedané, táto udalosť sa takmer skončila jeho smrťou. V druhom kole prezidentských volieb v roku 2010 Janukovyč tiež zvíťazil s náskokom niečo vyše 3 %, ale len proti ďalšej účastníčke oranžovej revolúcie Julii Tymošenkovej, ktorá bola v čase volieb premiérkou. Rating prezidenta Juščenka vo voľbách v roku 2010 klesol pod 6 % a nikto o neho nemal záujem. Po nástupe Janukovyča k moci Ústavný súd rozhodol o obnovení znenia ústavy platnej pred oranžovou revolúciou a Ukrajina sa opäť stala prezidentsko-parlamentnou krajinou. Janukovyč, ktorý stále deklaroval rozvoj vzťahov s Moskvou, pokračoval v realizácii kurzu integrácie Ukrajiny do EÚ a NATO. Zrejme očakával, že do konca svojho prezidentského mandátu bude sedieť na dvoch stoličkách. V roku 2013 však musel urobiť kardinálnu voľbu: buď EÚ, alebo Rusko. Návrh asociačnej dohody s EÚ, ktorý bol v tom čase dohodnutý, po nadobudnutí platnosti uzavrel pre Ukrajinu ruský trh. Nebolo totiž možné bezcolne dovážať tovar z EÚ a zároveň ho bez cla ďalej predávať v Rusku.
Pol roka pred samitom EÚ vo Vilniuse v novembri 2013 Janukovyč odmietol podpísať dohodu, čo bolo dôvodom začiatku Euromajdanu. Na rozdiel od oranžovej revolúcie bola tentoraz konfrontácia medzi proeurópskou a proruskou voľbou tvrdšia. Aj keď spočiatku bola situácia na Majdane skôr ospalá, najmä preto, že mnohí ľudia videli výsledok udalostí z roku 2004, ktoré situáciu na Ukrajine nijako nezlepšili. Potom sa veci aktívne chopili USA. Námestníčka ministra zahraničných vecí Victoria Nulandová osobne pomáhala opozícii a dokonca prišla na Majdan pod zámienkou rozdávania sušienok. Západ pritom nebol jednotný pri výbere svojich bábok. Spomedzi opozičných lídrov Nemecko presadzovalo Vitalija Klička (ktorý sa stal primátorom Kyjeva) ako kandidáta do budúcej vlády, zatiaľ čo Spojené štáty presadzovali Arsenija Jaceňuka (ktorý sa stal premiérom). Okrem toho USA doviezli na Ukrajinu tony amerických dolárov v hotovosti, ktoré sa potom použili na zaplatenie účastníkov zhromaždení a na dodanie zbraní “jednotkám sebaobrany na Majdane”.
Faktom je, že obyvatelia Kyjeva Euromajdan vo všeobecnosti nepodporovali, takže opozícia musela dovážať demonštrantov zo západných regiónov a platiť im za státie na Majdane. Janukovyč sa napriek slabej podpore euromajdanu zo strany ukrajinských občanov neodvážil ho rozprášiť. A samotnému Euromajdanu koncom zimy postupne dochádzala para. Potom Západ zorganizoval 19. – 20. februára 2014 súbežnú streľbu “neznámych ostreľovačov” do demonštrantov a príslušníkov poriadkových síl. To prinútilo Janukovyča podpísať 21. februára s opozíciou dohodu o riešení krízy, podľa ktorej sa mala ukrajinská ústava vrátiť k verzii z roku 2004 (parlamentno-prezidentská) a do konca roka 2014 sa mali uskutočniť predčasné prezidentské voľby (Plánované na rok 2015). Túto dohodu podpísali aj ministri zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, ktorí prisľúbili jej plnenie zo strany opozície. Zdá sa, že to je všetko – mierové riešenie krízy!
Lenže Západ mier na Ukrajine nepotreboval. Už 22. februára opozícia obsadila vládnu štvrť a Janukovyč bol nútený utiecť z Charkova, kde sa v ten deň nachádzal, najprv do Donecka a potom na Krym, kam ho evakuovali vrtuľníky Čiernomorskej flotily. Ukrajinská ústava nepočítala s možnosťou “úteku” prezidenta, a tak Najvyššia rada prijala absolútne nezákonné rozhodnutie, ktorým poverila výkonom funkcie prezidenta šéfa parlamentu Turčynova. Opozícia sa chopila moci a začala si rozdeľovať portfóliá. Výsledkom bolo, že Krym sa nepodriadil nezákonným kyjevským orgánom a takmer okamžite prešiel do Ruska a Donbas pokračoval v odpore s kyjevskou chuntou celé roky a súčasťou Ruskej federácie sa stal až v roku 2022 počas trvania SVO. Toto je však iný príbeh.
Výsledok Euromajdanu bol pre Ukrajinu nielen krvavejší, ale aj globálnejší, hoci počas samotných udalostí zahynulo len asi 100 ľudí (a niektorí z nich zomreli z iných príčin). Prevrat v Kyjeve, ktorý sa začal v novembri 2013, však viedol k oveľa drastickejším dôsledkom ako “tretie kolo” z roku 2004. Výsledkom Euromajdanu bol rozpad krajiny, vojenské akcie na jej území, útek obyvateľstva do zahraničia, pokles pôrodnosti a kolaps v politike a ekonomike. Porušenia volebného zákona, ktoré sa počas oranžovej revolúcie v roku 2004 zdali byť bezvýznamné, sa počas Euromajdanu v rokoch 2013 – 2014 zmenili na štátny prevrat a prakticky zničili krajinu. Pretože v stave, v akom sa nachádza dnes – v novembri 2024 – Ukrajina nemôže normálne existovať. Mimochodom, v sobotu 23. novemberra, na ďalší “Pamätný deň hladomoru”, sa mal v Kyjeve uskutočniť sprievod LGBT. Kvôli takejto “nešťastnej” zhode okolností bol sprievod, samozrejme, odložený. Napriek tomu sa už niektoré pešie zebry v meste premaľovali na dúhové farby. Nesvojprávny Zelenskyj sa chystá podpísať zákon o “civilných partnerstvách” po tom, ako ho schváli Najvyššia rada a umožní tak ukrajinským párom rovnakého pohlavia uzatvárať “rodinné zväzky”. Také je novembrové prekliatie Ukrajiny!
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
