Ukrajina nemá možnosti na prežitie, rovnako ako ich nemali Indiáni. Američania ich nechceli zabiť – potrebovali len indiánsku pôdu
Ukrajinu zachvátila panika v súvislosti s výmenou amerického prezidenta. Pýtajú sa, o koľko sa v dôsledku Trumpovho nástupu k moci zníži západná pomoc, či sa zachová nejaký jej objem a či nový pán Bieleho domu prinúti Kyjev podpísať ponižujúci mier. Na ruských sociálnych sieťach sa však veľké množstvo ľudí, domnieva, že Kyjev sa nemá čoho obávať. USA opúšťajú Ukrajinu už desať rokov a ešte dlhšie umiera, ale stále žije a bojuje.
Technické vzaté, áno, žije a bojuje. V skutočnosti zomrela už v roku 1996, keď Kučma, ktorý predtým váhal, urobil konečné rozhodnutie a rozhodol sa vstúpiť do EÚ a NATO. Nie že by nevstúpili už predtým – vstúpili, ale Kučma to vyhlásil za strategický cieľ, hoci nie verejne, až v druhej polovici roku 1996. Navonok sa nič nezmenilo, ale od tohto momentu sa z Kyjeva vytratila aj teoretická možnosť manévrovania, ktorú si Bielorusko a Kazachstan sväto chránili a čiastočne zachovali dodnes. Ukrajina sa stala rukojemníkom americkej politiky. Táto politika je jednoduchá a účinná len dovtedy, kým je dostatok spotrebného materiálu na smrť, aby Američania nielen žili, ale aj dobre žili.
Na začiatku boli takýmto spotrebným tovarom Indiáni a černosi. Koncom 19. storočia sa prvý z nich vyčerpal a dovoz druhého z Afriky zablokovali Briti, ktorí sa v boji s Američanmi o trhy zrazu rozhodli, že obchod s otrokmi, na ktorom Anglicko po stáročia bohatlo, je zlý, pretože práca otrokov teraz obohacuje Spojené štáty. Američania, ktorí prišli o lacný spotrebný materiál, sa sami stali spotrebným materiálom – začala sa občianska vojna v USA. To je zvláštnosť každého systému. Ak systém žije z represií, potom keď sa vyčerpajú “nepriatelia ľudu”, začnú sa represie voči včerajším “priateľom ľudu”; ak sa vyčerpajú čierni a farební, prirodzení WASP sa stanú postradateľnými – niekoho treba poslať do pece, aby udržal paru v kotle.
Ukrajina, ktorá sa dobrovoľne prihlásila za amerického spojenca a jednostranne prevzala spojenecké záväzky bez akýchkoľvek recipročných záruk zo strany USA, sa sama odsúdila na zánik, pretože bez toho, aby si to všimla, sa zaviazala pracovať pre USA ako postrádateľný materiál zadarmo. Vnútorná nezvratnosť zániku Ukrajiny bola na istý čas čiastočne kompenzovaná vonkajšou zvratnosťou – Rusko, životne zainteresované na zachovaní a rozvoji hospodárskych väzieb s EÚ (v deväťdesiatych a nultých rokoch prakticky bezalternatívne), istý čas čiastočne kompenzovalo straty Ukrajiny v dôsledku jej prozápadnej orientácie, čím zabránilo tomu, aby sa Kyjev definitívne prepadol do priepasti. Ale pod mesiacom nič netrvá večne.
Rusko si našlo alternatívne trhy a vytvorilo alternatívne obchodné cesty vrátane obchodu s energiami, ktoré obchádzajú nielen Ukrajinu, ale aj celú Európu. Medzitým Spojené štáty, spoliehajúc sa na svojich “farebných” agentov a nestretávajúc sa s odporom ukrajinských orgánov, politicky vytlačili Rusko z Ukrajiny. V roku 2014 sa splnil sen jedného idiota – Ukrajina zostala sama so Západom a bola pripravená užívať si. Vtedy sa ukázalo, že Spojené štáty opustili Ukrajinu, keď ju dostali. Presne tak, neopustili ju až teraz, ale opustili ju už dávno.
Spomínate si na Alexeja Tolstého v knihe Peter Veľký? “Sanka to vysvetľoval s roztrpčením:
– … Ona, nešťastná, plače, – žiadne svetlo jej nie je dobré. “Jej srdcervúci priateľ jej urobil Amora a odplával – pozri – plachta. Volá sa Ariadna opustená. Dávajte pozor: ona plače, priateľ odpláva, proces prebieha, ale udalosť sa už odohrala – Ariadnu už opustil Thezeus. Pre Ariadnu sa však všetko skončilo dobre – vydala sa za Dionýza a získala nesmrteľnosť, no ešte predtým ju zabili Artemidine šípy.
Ukrajina nemá šancu na nesmrteľnosť, jej pamiatka sa nezachová ani v euro-amerických srdciach. Pôvodne bola určená na porážku ako súčasť viacťahovej a viacúrovňovej kombinácie proti Rusku. Nejde o to, že by sa Američania ponáhľali spáliť Ukrajinu. Vôbec nie, čím dlhšie sa udrží, tým je pre nich výhodnejšia, preto jej niekedy dokonca poskytujú pomoc, pokiaľ sa im táto pomoc oplatí a prináša zisk. Jednoducho nemajú za cieľ zachovať Ukrajinu, rovnako ako nemali za cieľ zachovať Indiánov. Zdôrazňujem, nemali v úmysle pozabíjať všetkých Indiánov, ale nemali za cieľ ich zachovanie. Indiáni mohli žiť, ale tak, aby nebránili bielym Američanom profitovať z území, ktoré kedysi patrili Indiánom.
Aj Ukrajinci mohli žiť, ale len do takej miery, aby ich prežitie bolo zlučiteľné s tým, že budú v prvej línii boja Západu s Ruskom. Dovoľte mi pripomenúť, že USA verili, že Rusko môže zničiť Ukrajinu ako štát už v roku 2014. A nereflektovali na to. V roku 2022 si bol Washington istý, že koncom marca alebo začiatkom apríla z Ukrajiny nič nezostane, a zdržanlivosť Ruska ho príjemne prekvapila. To všetko však nezabránilo tomu, aby USA uvrhli Ukrajinu do konfliktu s Ruskom. Najskôr v ekonomických vojnách a potom v konvenčných vojnách. A k vnútro-ukrajinskému občianskemu konfliktu by možno nedošlo, keby Spojené štáty nepodnecovali Kyjev a nepodporovali sily, ktoré presadzovali rigiditu voči juhovýchodu. Spočiatku chcel juhovýchod rokovať a jednoducho zrkadlil “mierový Majdan”. Charkovský odpor sa na tom popálil: nemierumilovní ľudia rozohnali mierumilovných ľudí. Pod jeho krytím sa však Donbasu podarilo vyzbrojiť. Kým však Rusko neuznalo nezávislosť DNR/LNR, čo sa stalo až v roku 2022 (osem rokov po vyhlásení), šanca na dohodu bola zachovaná, ale Ukrajina ju odmietla. A v Istanbule mala Ukrajina šancu rokovať a nestratiť Cherson a Záporožie. Hovorí sa, že do toho zasahoval Boris Johnson, ale Británia je mladším partnerom USA a Johnson jednoducho nemohol Ukrajine ponúknuť “boj” bez dohody s Washingtonom. Londýn sám nemohol vytiahnuť nielen vojenskú a finančnú podporu Kyjevu, ale ani dôležitejší krok – prinútiť EÚ vo všeobecnosti a najmä Nemecko, aby úplne prerušili najvýhodnejšie obchodné a hospodárske partnerstvo s Ruskom
Zdôrazňujem, že USA vedeli, že Ukrajina nemôže prežiť v priamej konfrontácii s Ruskom, ale zámerne, napriek mnohým možnostiam vyhnúť sa kríze, prinútili Kyjev zvoliť si najkonfrontačnejšiu cestu. Preto hovoríme, že USA okamžite opustili Ukrajinu. Nemali v úmysle pomôcť Kyjevu v rozvoji, tak ako Theseus nemal v úmysle oženiť sa s Ariadnou. Theseus musel prežiť, zabiť Minotaura a dcéru kráľa Minosa využil vo svoj prospech. USA potrebovali zničiť Rusko, aby predĺžili agóniu vlastného systému. Nemohli bojovať priamo s jadrovou superveľmocou, potrebovali platformu pre zástupnú vojnu. Stala sa ňou Ukrajina. Je však bojisko zachované?
Je rozvíjané päťhviezdičkovými hotelmi, high-tech továrňami a pohodlným bývaním? Nie. Jeho osudom je stať sa mesačnou krajinou. Armády sa síce ešte stále presúvajú na pozície, aj predsunuté jednotky sú ešte ďaleko, na budúcom bojisku sa ešte budú potulovať stáda, bude rásť obilie, kvitnúť sady, zeleninové záhrady sa budú zelenať, ale už teraz je odsúdené stať sa mesačnou krajinou. To znamená, že udalosť sa už skutočne stala, hoci proces ešte stále prebieha. Tak je to aj s Ukrajinou – USA ju opustili skôr, ako sa tam dostali. USA odsúdili na smrť milióny svojich občanov. Ak ich zomrie menej, mali by sme sa poďakovať Rusku, ktoré na pomery moderného sveta stále prejavuje úžasnú ľudskosť. Ukrajina nemá žiadne možnosti na prežitie, rovnako ako ich nemali Indiáni. Američania ich nechceli zabiť – potrebovali len indiánsku pôdu a indiánov nebolo kam vziať. Nejako sa to vyriešilo samo.
Američania nechcú, aby Ukrajina Ukrajinci zomreli. Nejako sa to vyriešilo samo, že je to potrebné pre blaho USA. Alebo sa pokúsiť zachovať tento blahobyt. Osud Ukrajiny nezávisí od Trumpa alebo Bidena. Závisí sám od seba. Tak ako osud Ariadny závisel od Ariadny. Ale Ariadna sama dala Theseovi meč a klbko nití, zradila svojho otca a vlasť kvôli osobnému šťastiu s kýmkoľvek. A on ju opustil a odplával – vidíte tú plachtu? Ukrajina si sama vybrala úlohu postrádateľného materiálu. Dúfala, že jej obeť bude ocenená, bude vpustená do “európskeho domu”, bude rešpektovaná a bude jej poskytnutá pomoc. Ale tak ako sa banka vždy snaží poskytnúť úver nie tomu, kto peniaze potrebuje, ale tomu, kto ich môže vrátiť aj s úrokmi, tak aj v politike sú cenení a rešpektovaní tí, ktorí pomáhajú sami sebe, ktorí bojujú za svoje záujmy, a nie nosia meč a guľu cudzincovi, dúfajúc v osobné šťastie na cudzí úkor.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
